Prinášame tretiu časť ukážky z pripravovanej Knihy o vládnutí, z kapitoly 9, nazvanej Dobiehanie do EÚ a OECD. V decembri 2012 až v januári 2013 sme z pripravovanej knihy uverejnili kapitolu 6 Spory o dane, v ktorej autorka analyzuje zápas medzi pravicou a ľavicou počas vlády veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002 nielen o dane ako také, ale ako zápas, v ktorom ide o charakter štátu.
Krok vpred, dva kroky vzad
Dňa 16. 12. 1991 bola podpísaná Európska dohoda o pridružení ČSFR k Európskym spoločenstvám (tzv. asociačná dohoda). Táto dohoda nebola do zániku ČSFR Európskym parlamentom ani parlamentmi členských štátov Európskych spoločenstiev ratifikovaná, t. j. nenadobudla platnosť. Záväzky z nej nemohli preto automaticky prejsť na nástupnícke štáty Českú republiku a Slovenskú republiku. Stala sa ale východiskom pri príprave Európskej dohody (ED) o pridružení SR k Európskym spoločenstvám. Bolo potrebné prispôsobiť ju podmienkam SR a renegociovať niektoré paragrafy. Okrem jednotlivých ustanovení preambuly a všeobecnej časti politických záväzkov upravovali sa obchodné vzťahy rozdelením kvót (kvantitatívnych obmedzení na dovoz a vývoz) medzi SR a ČR, pravidlá o pôvode tovaru ako i podmienky tranzitu cez územie SR. Úplne novým ustanovením oproti pôvodnej Európskej dohode ČSFR k Európskym spoločenstvám bolo zavedenie tzv. suspenznej klauzuly v článku 6 umožňujúcej vypovedanie Dohody v prípade porušenia jej podstatných ustanovení, ktorými sú princípy demokracie, dodržiavanie ľudských práv a princípy trhovej ekonomiky. Suspenznú klauzulu si vyžiadala legislatíva Európskych spoločenstiev počnúc 12. májom 1992 a nebola namierená proti SR a ani neznamenala akékoľvek spochybnenie dodržiavania ľudských práv v SR.
Európsku dohodu o pridružení SR k Európskym spoločenstvám podpísal v Luxemburgu dňa 4. 10. 1993 predseda vlády V. Mečiar a za členské štáty ES jednotliví ministri zahraničných vecí. Za Komisiu Európskych spoločenstiev ju signoval jej podpredseda Leone Brittan.[1]
Európska dohoda znamenala záväzok SR v priebehu dvoch päťročných období vytvoriť zónu voľného obchodu medzi SR a štátmi Európskych spoločenstiev a aproximovať právny poriadok SR s právnym poriadkom ES.
Pri rokovaniach o Európskej dohode Slovenská republika presadila všetky obchodné koncesie, ktoré boli v pôvodnej Európskej dohode s ČSFR. Asymetrický liberalizačný proces odstraňovania ciel a netarifných bariér sa od začiatku jeho uplatňovania od 1. 3. 1992 neprerušil. Znamená to, že SR so súhlasom Komisie ES sukcedovala k tomuto dátumu do Dočasnej dohody o obchode, ktorá sa uplatňovala s ČSFR od 1.3. 1992. Od tohto dátumu bol umožnený voľný dovoz produkcie do ES s výnimkou produkcie tzv. senzitívnych sektorov ako textil, železo a oceľ a poľnohospodárskych produktov. I v prípade senzitívnych sektorov Európske spoločenstvá sa rozhodli – napriek politickým tlakom – postupne liberalizovať podmienky ich dovozu: napr. v prípade textilných výrobkov sa clá a kvantitatívne obmedzenia mali eliminovať v priebehu piatich rokov, u poľnohospodárskych produktov sa za toto obdobie nepredpokladala úplná liberalizácia, ale zvýšenie kvót a zníženie ciel.
Napriek úsiliu sa nepodarilo do Európskej dohody presadiť uplatňovanie flexibility u citlivých položiek limitovaných kvótami alebo stropmi.
Mnohí odborníci zo slovenskej strany – neprekvapuje – upozorňovali, že asymetria v prospech SR a neprospech ES mohla byť postavená veľkorysejšie. No vstupom Dočasnej dohody, ktorá upravovala vzájomné vzťahy do ukončenia ratifikácie Európskej dohody, sa zrušili clá asi na 50 % dovozov priemyselnej produkcie do ES a predpokladalo sa, že do konca r. 1994 by sa mali zrušiť kvóty alebo stropy na cement, nábytok, obuv, niektoré produkty zo železa a ocele, pneumatiky a pod[2].
Podľa oddielu IX článok 104 Európskej dohody sa zriadila Asociačná rada poverená dohliadať na vykonávanie Európskej dohody. Asociačná rada sa skladala z členov Rady ES a z členov Komisie ES ako i z členov vymenovaných vládou SR. Pri výkone jej povinností jej mal napomáhať Asociačný výbor a jeho podvýbory. Okrem toho podľa článku 110 sa vytvoril spoločný Asociačný parlamentný výbor z členov NR SR a členov Európskeho parlamentu určený na výmenu názorov o dodržiavaní Európskej dohody.
Európsku dohodu (resp. asociačnú dohodu, ako sa zvykla tiež nazývať) bolo možno hodnotiť z rôznych časových hľadísk: Z dlhodobejšieho hľadiska bola „priepustkou“ do Európskej únie. Zo strednodobého hľadiska jej úlohou bolo urýchliť a uľahčiť transformačný proces i za pomoci programu EC PHARE, ktorý pomáhal financovať prípravu a realizáciu mnohých transformačných krokov. Z krátkodobého hľadiska mala ED pomôcť pri urýchlenom presadzovaní demokracie a politickej stability[3]. Čoskoro sa ukázalo, že tento urgentný cieľ sa po jesenných voľbách, po ktorých sa dostala k moci koalícia HZDS, SNS a ZRS, flagrantne porušil.
Noc z 3. na 4. novembra 1994 sa do krátkej histórie SR zapísala ako „noc dlhých nožov“[4], ako noc, kedy začal valcovať „valec zo Zlatej Idky.[5]“ Počas 22 hodín a 55 minút na prvej a druhej schôdzi NR SR po predčasných voľbách do NR SR 30. septembra a 1. októbra 1994 víťazná politická strana HZDS za pomoci svojich budúcich koaličných partnerov ZRS a SNS odvolala predstaviteľov FNM, NKÚ a generálneho prokurátora, uskutočnila personálne zmeny v Rade SRo, STV a pod. Vo voľbách do funkcie predsedov výborov NR SR opoziční poslanci nezískali ani jedno miesto. Opoziční poslanci, ktorí boli novej koalícii z rôznych príčin nepohodlní, boli odložení do výboru pre životné prostredie. Pri voľbách do mandátového výboru bolo porušené nielen pomerné zastúpenie politických strán vo výbore, ale Demokratická únia bývalého premiéra J. Moravčíka v ňom nezískala žiadne zastúpenie. V. Mečiar na protestné vystúpenia opozičných poslancov stručne zareagoval: „Zvyknite si, je po voľbách!“
Dňa 23. 11. 1994 veľvyslankyňa NSR v SR H. Zenkerová a veľvyslanec Francúzskej republiky M. Perrin z poverenia EÚ odovzdali prezidentovi SR M. Kováčovi demarš. Jeho obsahom bolo vyjadrenie obáv z toho, aby sa situácia na Slovensku nevyvíjala spôsobom, ktorý by mohol v zahraničí vyvolať pochybnosti o jeho smerovaní. Text demaršu členských krajín EÚ, ktorý schválil politický výbor ministrov zahraničných vecí, na svojom zasadnutí 22. novembra 1994 v Bruseli, odovzdali veľvyslanci i ďalším ústavným činiteľom ako predsedovi NR SR Ivanovi Gašparovičovi a pod. Tlačový hovorca predsedu parlamentu Ľ. Jurík informoval, že v demarši je vyjadrené isté znepokojenie EÚ nad priebehom prvého a druhého zasadnutia prvej schôdze Národnej rady SR a predovšetkým spôsob, akým za jednu noc odvolala nová koalícia predstaviteľov FNM, NKÚ, riaditeľa rozhlasu a generálneho prokurátora. Na otázku, ako prijal demarš predseda parlamentu, Ľ. Jurík odpovedal, že I. Gašparovič napriek tomu, že situácia bola dosť vážna, hodnotil toto stretnutie pozitívne, lebo cítil za ním úprimnú snahu EÚ upozorňovať nás na niektoré – z ich pohľadu – nedostatky, ktoré sú pre západnú Európu neobvyklé.[6]
Dňa 3. novembra 1994 podal po prehraných voľbách predseda tzv. dočasnej vlády J. Moravčík do rúk prezidenta M. Kováča demisiu. Krátko na to bola vymenovaná nová koaličná vláda HZDS, ZRS a SNS. Napriek prvému i ďalším upozorneniam zo strany EÚ parný valec zo Zlatej Idky valcoval ďalej.
Kontroverzne s vnútropolitickou situáciou Mečiarova vláda SR dňa 27. júna 1995 podala prihlášku SR do EÚ. Bol to akt, do ktorého ani v najmenšom nezainteresovala opozíciu. „Akoby sa nás to ani netýkalo,“ napísal M. Ftáčnik, podpredseda SDĽ v Novom slove bez rešpektu[7]. Pokračoval: „Vláda schválila žiadosť Slovenska o prijatie do EÚ a verejnoprávna televízia o tom vlastne ani neinformovala. Môj návrh, aby vláda podala informáciu o tejto žiadosti v parlamente, vládni poslanci nepodporili. A pritom ide o jedno z najvážnejších zahranično-politických rozhodnutí vlády.“[8]
STV1 však informovala o tom, že pri príležitosti odovzdania prihlášky Slovenska do EÚ usporiadal premiér V. Mečiar slávnostný obed, ktorého sa zúčastnili vedúci misií a členovia vlády. „Pomôžte Slovensku, pomôžte sebe, pomôžte rozširovať demokraciu, toleranciu,“ uviedol.[9] Sebavedome dodal, že všetky štáty strednej a východnej Európy hľadajú pozitívny príklad transformácie a že SR môže takýto príklad dať a plniť svoju misiu pre strednú a východnú Európu.
Paradoxom bolo, že vláda SR, ktorá schválila žiadosť o prijatie do EÚ, bola poskladaná zo strán, ktorých politické ciele a ich realizácia – ako sa v priebehu nasledujúcich rokov ukázalo – boli neraz v priamom rozpore s programovým vyhlásením, v ktorom úsilie o vstup do EÚ vyhlásila za jednoznačnú prioritu. Počnúc HZDS, ktoré bolo hlavným iniciátorom „noci dlhých nožov“ a „valcovania“ zo Zlatej Idky, pokračujúc izolacionistickým SNS a končiac ZRS, ktorého postoj k EÚ trpel schizofréniou: k Únii bol skôr nepriateľský, no podpredsedom vlády SR pre európsku integráciu sa neskôr stal J. Kalman za ZRS.
Rozloženie odpovedí prívržencov jednotlivých politických strán na otázku agentúry Focus: Súhlasíte so vstupom Slovenska do Európskej únie? naznačovalo väčšie sympatie k EÚ prívržencov jednotlivých politických strán ako ich lídrov. Podľa agentúry Focus, ktorá zverejnila svoje výsledky v deň, keď V. Mečiar hostil ambasádorov členských štátov EÚ, so vstupom do EÚ súhlasilo 56 % sympatizantov HZDS, 61 % prívržencov SNS a takmer 48 % prívržencov ZRS.[10]
Odpoveď na žiadosť SR o prijatie do EÚ nemohla prísť obratom. EÚ stála pred rozhodovaním, ako zvládnuť svoje rozširovanie, predpokladom ktorého bola inštitucionálna reforma EÚ. Čas, ktorý mal hrať v prospech žiadosti SR, no hral proti nej. Spôsob vládnutia, ale i konkrétne politické rozhodnutia koalície HZDS, SNS a ZRS pripravovali pôdu pre odmietavé stanovisko EÚ k slovenskej žiadosti. Opozičné strany vyjadrovali znepokojenie. SDĽ využila všetky možnosti, aby sa SR nepriaznivému stanovisku vyhla. Oslovovala svojich politických priateľov v zahraničí a iniciovala i rozhovory s domácou podnikateľskou sférou, ktorá mohla pôsobiť na vládu a jej predsedu. Dňa 14. mája 1997 – ako sa je možné dočítať v nasledujúcom rámčeku – Predstavenstvo SDĽ sa obrátilo na podnikateľov s výzvou, aby sa pokúsili zmeniť kurz vlády. Bezvýsledne.
Dňa 14. mája t. r. sa Predstavenstvo SDĽ obrátilo s výzvou na podnikateľov SR. Vychádzalo v nej z informácií, že slovenská vláda dostala upozornenie z radov Európskej komisie, aby politické pomery v SR, ktoré sú v rozpore s 1. kodanským kritériom, usporiadala do konca mája t. r. Preto sa v ňom hovorí, že májová schôdzka NR SR je poslednou príležitosťou obnoviť dôveru v demokratické smerovanie SR a že rozhodnutie o tom, či sa SR začlení spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom ako rovnocenný partner do európskych a transatlantických politických, vojensko-bezpečnostných a hospodárskych štruktúr alebo zostane izolovaná od modernej Európy 21. storočia, nepadne na summite v Madride, resp. v Amsterdame, ale v Bratislave.
Vo výzve sa doslova hovorí: „Vyzývame všetkých podnikateľov, ktorí nie sú ochotní vymeniť svoje strategické podnikateľské zámery za krátkodobý zisk ako odmenu za nadmernú lojálnosť k súčasnej vládnej politike, aby využili svoju autoritu a autoritu podnikateľských zväzov a združení na presadenie zmeny kurzu tej časti vládnej politiky, ktorou sú ohrozené ich dlhodobé podnikateľské záujmy a ktorou je ohrozený hospodársky a sociálny rozvoj SR.“
SDĽ ako ľavicová politická sila sa rozhodla adresovať výzvu podnikateľom, lebo ľavici, a predpokladala, že ani podnikateľom by nemal byť ľahostajný dlhodobý hospodársky rozvoj SR, ktorý nemožno dosiahnuť bez rozvoja politickej demokracie, bez rýchleho zapojenia SR do európskych hospodárskych štruktúr, bez zvýšeného vstupu zahraničných investícií do SR a možnosti získavať lacnejšie zahraničné úverové zdroje, ktoré pomôžu zvýšiť našu konkurencieschopnosť a zlepšiť naše vyhliadky v hospodárskej súťaži.
Politickí predstavitelia SDĽ nepremrhali žiadnu príležitosť hovoriť o EÚ s predstaviteľmi podnikateľskej sféry. Škoda, že niektorí z najmocnejších, ako napr. vysokí predstavitelia Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR, napriek opakovaným snahám z mojej strany si čas na takýto dôležitý rozhovor nenašli. Ak po verdikte Európskej komisie zo dňa 15. júla 1997[11] chce AZZZ ešte rokovať s opozičnými politickými stranami o otázkach vstupu SR do EÚ, treba to povedať otvorene: „Neskoro ste sa spamätali, páni!
Na dôvažok: niektorým opozičným politikom, ktorí odhadujú naše vyhliadky na dodatočné prizvanie na rozhovory o vstupe do EÚ po zmene vlády ako za takmer isté, treba pripomenúť varovanie bruselskej administratívy o tom, že do rozbehnutého vlaku sa ťažko naskakuje. Pokúsiť sa o naskočenie do rozbehnutého vlaku bude predsa treba – je to v existenčnom záujme SR, zodpovedných politikov a tých podnikateľov, ktorí nie sú krátkozrakí.
Pozri: Brigita Schmögnerová, poslankyňa NR SR za SDĽ: Premrhali sme poslednú šancu? Hospodárske noviny, 19. 8. 1997
Podľa Zmluvy o EÚ Komisia vypracovala posudok na žiadosť SR o vstup do EÚ o dva roky po jej podaní. Podľa názoru Komisie Slovensko zostáva jedinou krajinou strednej a východnej Európy, s ktorou nemôže v tomto momente otvoriť rokovania o vstupe do EÚ. Prekážkou je neplnenie politických kritérií sformulovaných v Kodani[12]. Komisia sa nazdáva, uvádzalo sa v stanovisku, že vláda dostatočne nerešpektuje práva iných orgánov zakotvené v Ústave, že ignoruje práva opozície a dostatočne nerešpektuje práva maďarskej menšiny a Rómov.[13]
Toto stanovisko Komisia pripravila pre Európsku radu, stanovisko pre Európsky parlament pripravil spravodajca Výboru Európskeho parlamentu pre zahraničné záležitosti, bezpečnosť a obrannú politiku Jan Marinus Wiersma. Jeho závery sú uvedené nižšie.
O tom, že Slovensko je predurčené na členstvo v Európskej únii a že slovenský ľud toto želanie zdieľa, niet žiadnych pochybností. Pristúpenie Slovenska by okrem toho predstavovalo zásadný stabilizujúci faktor v strednej Európe. Európsky parlament vyslovuje hlbokú ľútosť nad tým, že politická cesta, ktorou sa Slovensko vybralo, spomalila proces demokratickej reformy a odlíšila túto krajinu od ostatných krajín strednej a východnej Európy… .
Parlament dokáže akceptovať, že kandidátsky štát nie je ešte pripravený čeliť všetkým ekonomickým výzvam spojeným s členstvom. Nemôže však akceptovať prechodné obdobie na nastolenie demokracie, právneho štátu, ľudských práv a práv menšín. Z tohto dôvodu sa váš spravodajca nazdáva a to aj keby Rada prijala rozhodnutie v prospech začatia rokovaní o pristúpení v rovnakom čase ako so všetkými ostatnými kandidátskymi krajinami, že treba zvážiť možnosť použiť vzorec 10 – 1 + 1, nakoľko takýmto spôsobom možno docieliť, aby si všetky slovenské politické sily uvedomili súčasné nedostatky politického systému. Bolo by potom na politikoch tejto krajiny, aby prijali potrebné kroky smerujúce k zabezpečeniu dodržiavania európskych noriem na Slovensku tak, ako ich definujú kodanské kritériá, a to nielen z hľadiska začatia rokovaní o členstve v Únii, ale aj z hľadiska rozhodnutí, ktoré sa chystajú prijať inštitúcie Únie v súvislosti s účasťou Slovenska na Európskej konferencii a s uzavretím predvstupového partnerstva.
Vláda V. Mečiara sa snažila toto stanovisko Komisie k žiadosti SR o vstup do EÚ spočiatku bagatelizovať a pozdejšie vo svojom stanovisku k stanovisku Komisie podrobiť ho kritike. Vyčítala mu napríklad, že plnenie kritérií Slovenskou republikou neposudzuje na základe princípov objektívnosti. Vo vyjadreniach vládnych činiteľov sa začala udomácňovať téza o „dvojakom metri“ v prístupe ku Slovensku. Začali sa šíriť reči o tom, že SR je „neželané dieťa Európy“ a že diferenciácia medzi štátmi uchádzajúcimi sa o integráciu do EÚ nie je dôsledkom vnútornej politiky súčasnej vlády, ale diskriminácie SR zahraničím. Téza o „diktáte Bruselu“ bola ešte kontroverznejšia ̶ bola to vláda V. Mečiara, ktorá dobrovoľne podala prihlášku SR do EÚ a pod Európsku dohodu sa ̶ dobrovoľne ̶ podpísal V. Mečiar ako predseda vlády.
Nezmyselné výroky plné demagógie zo strany popredných predstaviteľov HZDS boli neraz na posmech, no ich zámer bol ľahko čitateľný: ospravedlniť neúspech vládnej garnitúry v očiach verejnosti. Poslanec NR SR za HZDS J. Cuper napr. tvrdil, že kodanské kritériá diktovali opoziční politici. Iný poslanec NR SR za HZDS R. Hofbauer presviedčal, že demarše adresované vláde SR pripravovali opoziční poslanci v Prahe.[14]
Medzi príčinami nášho nezaradenia do 1. skupiny V. Mečiar často uvádzal i pomaly pokračujúcu reformu EÚ, ktorá neumožňovala rozšírenie EÚ o väčší počet štátov. Nevysvetľovalo to však, prečo v 1. skupine s Českom, Poľskom a Maďarskom boli zaradené Estónsko a Slovinsko a nie Slovensko ako štvrtý štát V4.
Keď SR zostala mimo 1. skupiny štátov, s ktorými EÚ začala rokovania o vstupe, vo vládnych kruhoch sa začal rozpracúvať scenár Slovenskej republiky ako mosta medzi EÚ a Ruskou federáciou. Mečiarova vláda začala zvažovať možnosť uzavrieť dohodu o voľnom obchode medzi SR a Ruskou federáciou (ale i Tudjmanovým Chorvátskom). Delegácia EÚ vyzvala vládu SR, aby koordinovala postupy a časový harmonogram prípadných krokov v tomto smere s Európskou úniou.[15] Separátne uzavretie dohody o voľnom obchode medzi SR a Ruskou federáciou, ktorá – na rozdiel od Chorvátska – nesmerovala do EÚ, by integračné ambície SR vážne ohrozilo.
V rokoch po odovzdaní prihlášky do Európskej únie vláda schválila niekoľko dokumentov: Stratégiu SR pri začleňovaní sa do EÚ, Koncepciu aproximácie práva SR k právu EÚ, Národný program prispôsobovania právneho poriadku SR k právu ES/EÚ v oblasti vnútorného trhu a pod. V Prílohe k poslednému[16], uvádzajúcej prehľad právnych predpisov, ktoré dosiahli „úplnú aproximáciu slovenských právnych predpisov k príslušnej európskej smernici (nariadeniu) ES/EÚ“, sa paradoxne nachádzali i zákony, ktoré posudok Komisie podrobil kritike (napr. zákon o cenách), resp. zákony, ktoré bolo potrebné v nasledujúcich rokoch novelizovať, alebo museli prejsť plnou rekodifikáciou ( napr. zákon o cenných papieroch).
„Projekt dlhodobej prípravy obyvateľstva na členstvo v EÚ“, ktorého strategickým cieľom bolo „dosiahnutie všeobecnej podpory integrácie SR do EÚ“ a „pozitívne pôsobiť na verejnú mienku v prospech kladného výsledku v referende“ vládni predstavitelia prerokúvali v čase, keď už bolo takmer isté, že „v kormidlovaní SR do EÚ zlyhali“. „V tomto prípade bude politicky pre nich oveľa produktívnejšie, ak namiesto strategického cieľa projektu informačnej kampane sa budú usilovať o jeho pravý opak: dosiahnuť všeobecný odpor k integrácii SR do EÚ.“ Sarkazmus tohto môjho vyjadrenia nemohol prekryť sklamanie z toho, že vláda SR vyradila SR zo začiatku pripravovaných rokovaní kandidátskych štátov o vstupe do EÚ.[17]
S vládnou eufóriou o dosahovaných výsledkoch v slovenskom hospodárstve, ktorú verejnoprávne elektronické médiá ovládnuté politickou mocou šírili do éteru, nekorešpondovalo uznesenie vlády č. 412 z 10.6.1997 k návrhu, aby SR v súlade s článkom 64 Európskej dohody o pridružení požiadala Asociačnú radu o predĺženie päťročnej lehoty o ďalších 5 rokov, počas ktorých bude SR považovaná za oblasť zhodnú s tými oblasťami spoločenstiev, ktoré sú uvedené v článku 92(3) Zmluvy zakladajúcej Európske hospodárske spoločenstvo. V uznesení vláda súhlasila s okamžitým predložením žiadosti Asociačnej rade EÚ.
Toto málo zrozumiteľné uznesenie bolo dôležité: v ňom vláda SR žiadala, aby na obdobie druhých 5 rokov bola SR považovaná za oblasť, v ktorej je „mimoriadne nízka životná úroveň, alebo v ktorej je vysoká nezamestnanosť“ a na základe toho bola akákoľvek štátna pomoc poskytovaná vládou SR určitým podnikom, napriek tomu, že narušuje hospodársku súťaž, posudzovaná benevolentnejšie ako obvykle. Inými slovami touto žiadosťou chcela SR dosiahnuť, aby sa na ňu nevzťahovali prísne obmedzenia o poskytovaní štátnej pomoci v EÚ.[18]
Prílohu žiadosti tvorilo zhodnotenie hospodárskej situácie SR. Uvádzalo sa v ňom, že SR od roku 1993 zaznamenala na viacerých úsekoch hospodárskeho vývoja pozitívne výsledky, no: „Štrukturálne zmeny neprebehli na úrovni, ktorá by zabezpečovala dlhodobo udržateľný rast hospodárstva, výraznejšie priblíženie sa vyspelým trhovým ekonomikám, resp. väčšiu adaptabilitu voči výkyvom na zahraničných trhoch. Aj v ďalších úsekoch hospodárstva pretrvávajú procesy, v ktorých sa nedarí dosiahnuť výraznejšie zlepšenie: ide najmä o pretrvávajúcu vysokú platobnú neschopnosť podnikateľskej a rozpočtovej sféry, pretrvávajúcu vysokú nezamestnanosť, zhoršenie operácií na bežnom účte platovej bilancie v dôsledku deficitu obchodnej bilancie. Podľa predbežných výsledkov rozpočtové hospodárenie Slovenska za rok 1996 skončilo schodkom 25,6 mld. Sk.“ Najdôležitejším údajom z hľadiska posudzovania žiadosti bol údaj o tom, že HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily nedosahoval úroveň 75 % priemernej HDP na obyvateľa v EÚ-15 a že v r. 1995 až 1997 ročná miera evidovanej nezamestnanosti sa pohybovala od 12,6 % po 14,6 %[19].
V auguste 1998 krátko pred voľbami do NR SR Úrad vlády SR predložil Správu o príprave SR na členstvo v EÚ od júla 1997 do augusta 1998. Jej úvod začína takto: „Po zverejnení Posudku Európskej komisie k žiadosti SR o členstvo v EÚ v júli 1997 naďalej pokračoval intenzívny rozvoj vzájomných vzťahov medzi Slovenskom a Úniou.“ Akoby sa nič nestalo! Priorita – kľúčové politické kritériá – podľa nej sú „vo veľkej miere splnené“. Správa uvádza, že v hodnotenom období sa posilnili práva opozície v NR SR: V dvoch výboroch – pre kontrolu vojenského spravodajstva a pre kontrolu SIS – je opozícia zastúpená na pomernom princípe, do funkcie podpredsedu NR SR bol zvolený nezávislý poslanec a do Dozornej rady FNM člen opozičnej strany.
Neskoro a málo, zrejme takto hodnotila pokrok v plnení politických kritérií Komisia. Následná návšteva Hans van den Broeka, člena Európskej komisie dňa 17. a 18. júna 1998 v Bratislave sa zamerala len na hodnotenie krátkodobých ekonomických kritérií v Partnerstve pre vstup. Vyhodnotenie politických kritérií si odložila Komisia po jesenných voľbách do NR SR. Čakalo sa, aké budú ich výsledky. Z hľadiska vstupu SR do EÚ v r. 2004 boli práve výsledky týchto volieb na jeseň 1998 kľúčové.
Dôležité dátumy v predvstupovom procese do EÚ do parlamentných volieb 1998
16.12.1991 – ČSFR a ES podpísali Európsku dohodu o pridružení ČSFR k ES. Proces jej ratifikácie sa do rozdeleniu ČSFR neukončil, a preto nevstúpila do platnosti.
04.10.1993 – SR v Luxemburgu podpísala Európsku dohodu o pridružení medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými krajinami (asociačná dohoda).
01.02.1995 – ED o pridružení medzi SR a ES po ukončení ratifikačného procesu nadobudla platnosť. Dohľad nad jej dodržiavaním bol zverený Asociačnej rade a Asociačnému výboru.
03.05.1995 – Komisia Európskych spoločenstiev prijala a následne predložila Bielu knihu o príprave asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu Únie. Európska rada ju odobrila v júni 1995 na summite v Cannes. V novembri 1995 bola doručená vláde SR.
29.05.1995 – V Bruseli sa uskutočnilo 1. zasadnutie Asociačnej rady SR-EÚ.
27.06.1995 – Predseda vlády SSR V. Mečiar na zasadnutí Európskej rady v Cannes odovzdal žiadosť SR o členstvo v EÚ.
22.11. 1995 – Začiatok ustanovujúceho zasadnutia Spoločného parlamentného výboru NR SR- EP
04.02.1997 – Vláda schválila Národný program prispôsobovania právneho poriadku SR k právu ES/EÚ v oblasti interného trhu.
1.-2. 2.1996 – Ustanovujúce zasadnutie Asociačného výboru SR-EÚ
Nov. 1996 – Začiatkom novembra vláda SR dostala demarš EÚ. 17. novembra bola v Štrasburgu prijatá rezolúcia Európskeho parlamentu o nevyhnutnosti rešpektovania ľudských práv a demokracie na Slovensku.
16.07.1997 – Európska komisia predložila Európskemu parlamentu v Štrasburgu posudky k žiadostiam 10 stredoeurópskych a pobaltských štátov o členstvo v EÚ. Na základe posudku Komisie ES na žiadosť SR o členstvo v EÚ nebola SR zaradená do prvej skupiny krajín, s ktorými sa začali rokovania o vstupe do EÚ ku dňu 1.1. 1998.
10.10.1997 – Národná rada SR prijala Vyhlásenie NR SR k integrácii Slovenskej republiky do Európskej únie, v ktorom uvádza, že plnoprávne členstvo SR v EÚ je strategickým záujmom SR.
30.03.1998 – Podpredseda vlády a predseda Rady vlády pre integráciu SR do EÚ Jozef Kalman odovzdal komisárovi EÚ pre zahraničné vzťahy Hansovi van der Broekovi Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis communautaire v Slovenskej republike.
Poznámky
[1] Predseda vlády ČR V. Klaus svoj podpis pod českú Európsku dohodu údajne podmienil tým, že za Komisiu Európskych spoločenstiev ju podpíše jej predseda J. Delors. V. Klaus sa vyjadril, že pokiaľ by sa podpis neuskutočnil počas jeho oficiálnej návštevy v Bruseli koncom júna 1993, znovu by do Bruselu k podpisu Európskej dohody necestoval. V tom prípade by ju podpisoval minister zahraničných vecí ČR.
Podľa: Návrh na parafovanie textu Európskej dohody o pridružení Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám. Materiál na rokovanie vlády SR, MZV SR, jún 1993.
[2] Porovnaj: Brigita Schmögnerová: Smerujeme do Európskej únie? Národná obroda, 21. 10. 1994.
[3] Tamže.
[4] Noc dlhých nožov bola akcia z 29. na 30. júna 1934, počas ktorej sa A. Hitler zbavil vodcov SA, paramilitantnej organizácie Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany NSDAP. Detailnú rekonštrukciu noci dlhých nožov a toho, čo jej predchádzalo, je možné napr. nájsť v knihe nemeckého autora Guida Knoppa Uchopenie moci, ktorú v slovenskom preklade vydalo v r. 2010 vydavateľstvo Ikar.
[5] Slovenský východ, 2. 12. 1993, 6. 12. 1993, 8. 12. 1993 uverejnil prepis nahrávky prejavu predsedu vlády V. Mečiara, ktorý predniesol na stretnutí s vrcholovými predstaviteľmi HZDS v Zlatej Idke pri Košiciach v sobotu a nedeľu 27. a 28. novembra 1993. Cieľom bolo pripraviť HZDS na komunálne voľby, ale prevažná časť prejavu bola o predstavách V. Mečiara o a po budúcich voľbách do NR SR v r. 1994. V reči odzneli jeho základné zámery, ako ovládnuť prokuratúru, verejno-právne médiá, získať podporu cirkvi a pod. „Máme pred sebou len 11 mesiacov do volieb. Takže robte všetko pre to, aby sme v ’94 zase vyhrali. A ak by sme, nedajbože, museli ísť do predčasných volieb, tak aby sme boli takí silní, že to prevalcujeme všetko. Tam už sme potom rozhodnutí aj vo vláde, čo sme, aj všetci ostatní, je nám to už proste jedno, my sme už bití ako žito za pozitívnu robotu, že to prevalcujeme, nech sa deje vôľa božia, že sa toho dopustíme tak, že sa potom budú všetci diviť.“ Za túto opovážlivosť – zverejnenie prepisu nahrávky – V. Mečiar Slovenský východ zničil. Citované podľa: Dokumenty doby 1990 – 2000, Ján Šimulčík, Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov, 2002.
[6] Veľvyslanci NSR a Francúzska odovzdali prezidentovi SR demarš v mene Európskej únie. Národná obroda 25. 11. 1994.
[7] Európska únia a my. NS bez rešpektu, č. 29, 17. júla 1995
[8] Prvou krajinou, ktorá z bývalého východného bloku požiadala o prijatie do EÚ, bolo Maďarsko viac ako rok pred SR. O štvrťrok po MR žiadosť o prijatie Poľska do EÚ podal v Aténach poľský minister zahraničných vecí Andrzej Olechowski. Vláda ČR – ako informoval V. Klaus – rozhodla podať prihlášku do EÚ v roku 1996 a zostaviť harmonogram inštitucionálneho zabezpečenia tohto procesu.
[9] Televízna stanica STV1, Televízne noviny, 8. 7. 1995, 19.30, 2 min.
[10] Prieskum agentúry Focus o vstupe SR do EÚ a NATO. Televízna stanica VTV. Denník VTV. 8. 7. 1995, 20.00hod, 2.5 min.
[11] V ten deň Európska komisia sa rozhodla nepozvať Slovenskú republiku medzi štáty, s ktorými sa začnú rozhovory o vstupe do EÚ od 1. 1. 1998.
[12] Na vrcholnej schôdzke v Kodani v r. 1993 počas dánskeho predsedníctva sa najvyšší predstavitelia vlád štátov EÚ dohodli, že asociované krajiny strednej a východnej Európy sa budú môcť stať členmi EÚ, ak splnia požiadavky na členstvo (tzv. kodanské kritériá). Sú to: a) stabilita inštitúcií zaručujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva a práva menšín, b) fungujúci trhový mechanizmus, c) schopnosť prevziať záväzky vyplývajúce z členstva vrátane záväzkov oddanosti cieľom politickej, hospodárskej a menovej únie.
[13] Kriticky sa vyjadrila i k niektorým novým zákonom, ktoré „by mohli predstavovať ústup od trhových mechanizmov“, ako napr. zákon o cenách, zákon o revitalizácii podnikov a pod.
[14] Pozri: Možný odklad nášho vstupu do EÚ je už dnes signálom pre zahraničných investorov. Práca, 10. 9. 1997.
[15] Pozri: Uplatňovanie Európskej dohody o pridružení uzavretej medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi a Slovenskou republikou. Materiál na rokovanie Výboru NR SR pre európsku integráciu. Bratislava, jún 1997.
[16] Pozri: Správa o priebehu realizácie Bielej knihy z hľadiska aproximácie práv SR k právu ES/EÚ. Materiál na rokovanie Výboru NR SR pre európsku integráciu. Bratislava, október 1997.
[17] Pozri: B. Schmögnerová: Schizofrénia vlády. Sme, 21. 8. 1997.
[18] Pri negociáciách o poskytnutí desaťročných daňových prázdnin spoločnosti VW, s.r.o., ktoré Európska komisia pokladala za štátnu pomoc podľa európskych pravidiel, slovenská strana argumentovala, že v súlade s článkom 64 bod 3 Európskej dohody až do prijatia Pravidiel pre štátnu pomoc Asociačnou radou sa štátna pomoc poskytovala podľa právnych predpisov SR.
[19] Táto výnimka z pravidiel poskytovania štátnej pomoci v EÚ sa neskôr využívala pri negociáciách s Bruselom o poskytnutí daňových prázdnin spoločnosti VW, s.r.o. Slovakia na obdobie desať rokov.
