je v politike skôr nevýhodou. U politika sa ani tak nepredpokladá vernosť ideálom ako schopnosť víťaziť v boji. Niektoré životopisné údaje u Jozefa Krumpolca naznačujú, že za bývalého režimu mohol urobiť veľkú kariéru. Mladému robotníkovi, ktorý dokázal získať vyššie vzdelanie, sa otvorila cesta aj do najvyšších funkcií. Je veľa Krumpolcových rovesníkov, ktorí nielen využili ponúkanú možnosť, ale vždy prejavovali takú politickú pružnosť, že v politike vydržali až dodnes. Mená hádam netreba uvádzať. Ostatne, za bývalého režimu existovala povera, že triedny pôvod predurčuje nielen názory, ale človeka formuje natoľko, že bude verný tým, čo mu umožnili kariéru na povestné „večné časy“.
Pravda, existovala aj zásada, ktorá sa nazývala „kádrový strop“. V rámci vtedajších poriadkov mal už každý vlastne na štartovacej dráhe predurčené, kam sa až vo svojej životnej kariére môže dostať. U Krumpolca bolo jasné, že je to človek, s ktorým nemožno jednoducho manipulovať, ktorý nebude poslušne plniť hocijaké príkazy. V rámci vtedajších poriadkov bol využiteľný iba ako technický pracovník.
Odbory mali v bývalom režime protirečivú funkciu. Na jednej strane boli povestnou prevodovou pákou, no na druhej strane museli aspoň v obmedzenej miere plniť úlohu obhajcu pracujúcich. V roku 1968 sa stáva Jozef Krumpolec predstaviteľom tých, čo odmietali, aby odbory boli onou prevodovou pákou. V čase normalizácie bol označený za nositeľa „pravicového oportunizmu“ v odborovom hnutí.
Slovenskej verejnosti sa Jozef Krumpolec zviditeľnil počas zmareného referenda. Patril medzi tých, čo chceli, aby občania sami rozhodli, či si želajú alebo neželajú priamu voľbu hlavy štátu. Aj teraz, ako odborársky líder, sa Krumpolec stal nepohodlným. Dnes síce sa o odboroch už nehovorí ako o prevodovej páke, ale ako o čomsi nemodernom, čo by v „modernej“ trhovej ekonomike nemalo mať miesto. Veď každý sa má vedieť o seba postarať sám.
Jozef Krumpolec verí, že v našom politickom živote zohrá ešte SDSS významú úlohu. Je to zásadovosť alebo tvrdohlavosť?
