Každý štát má popri svojom politickom názve aj oficiálne skrátený, tzv. geografický názov. V hovorovej reči, publicistike, obchode, športe a pod. sa nepoužívajú politické názvy štátov. Ich použitie je vhodné predovšetkým vo významných textoch a úradnom styku politickej a diplomatickej povahy. V bežnom živote prevažuje používanie geografických názvov štátov, často aj názvov neoficiálnych (Británia, Amerika, Holandsko a pod.). Česká republika, najmä jej politici, médiá už menej, však ani po šiestich rokoch svojej existencie nemá zažité používanie jednoslovného názvu. Síce si ho stanovila, ale príliš naň v praxi neberie ohľad.
Tento názov je od r. 1993 uvedený napr. v zvláštnom dokumente „Názvy štátov a ich územných častí“. Ako jednoslovný geografický názov Českej republiky je tu uvedený názov „Česko“ s cudzojazyčnými variantami Czechia (angl.), Tchéquie (franc.), Chequia (špan.), Tschechien (nem.) a Čechija (rus.). Najmä tlačové médiá, najdôslednejšie Lidové noviny a Mladá fronta Dnes, začali po vzniku Českej republiky používať názov „Česko“. Prečo práve tento názov? Pretože je stručný, vytvorený podľa jazykovedných pravidiel, kde základom je názov väčšinového národa, obývajúceho územie daného štátu – avšak to sa v dejinách často menilo. Rovnako ako pri názvoch Slovensko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko a pod. tieto geografické názvy čeština odvodzuje podľa adjektíva názvu väčšinového národa (napr. Slovák – slovenský – Slovensko, Nemec – nemecký – Nemecko), teda v prípade Českej republiky logicky Čech – český – Česko. Nejde tu o novotvar, pojem je známy už od konca 18. storočia, ale do federalizácie Československa, t. j. aj vzniku Českej socialistickej republiky, bol nepotrebný. Je kodifikovaný aj Slovníkom spisovnej češtiny.
Čechy ako alternatíva
Avšak tu „narazila kosa na kameň“. Prezident Václav Havel sa nestaral o to, že ako najvyšší predstaviteľ štátu by mal rešpektovať normy a vystúpil opäť v úlohe umelca, keď prehlásil, že „…po ňom lezú slimáky, keď to slovo počuje a on bude posledný, ktorý bude to slovo používať.“ (MF Dnes 31.12. 1993). Jeho vtedy ešte vysoká prirodzená autorita zapôsobila. Médiá postupne v tejto kauze začali brzdiť a názov Česko z nich takmer vymizol. V dôsledku všeobecnej laxnosti sa stále viac začal ako synonymum politického názvu Česká republika používať názov Čechy, čo je úplný politický, geografický a historický nezmysel. Slovo Čechy je prekrásne a ľúbozvučné – ale ako synonymum Českej republiky sa použiť nedá. Čechy sú len historickým územím, západnou časťou územia Českej republiky, teda Česka, ktorého východnú časť tvoria historické územia Morava a české Sliezsko.
V už takmer stratenom zápase o používanie názvu Česko Česká geografická spoločnosť po zasadaní 29. januára 1998 v Prahe za účasti odborníkov a médií vydala „Stanovisko geografov, jazykovedcov, historikov a pracovníkov ďalších vedných odborov k otázke oficiálneho jednoslovného geografického názvu pre Českú republiku“. Obsahovalo podstatné odborné argumenty pre používanie názvu Česko a bolo zaslané hlavným predstaviteľom štátu, médiám atď.
Stráca sa Morava
Prepukli aj vášne – osobnosti ako V. Trefulka, M. Zikmund označovali propagátorov Česka za jazykových a nekultúrnych barbarov a vnášali do diskusie nepatričné aspekty ľúbivosti či neľúbivosti tohto termínu. Čeština má tendenciu vytvárať pre jednu danosť jeden pojem. Objavili sa návrhy na „krajšie“ jednoslovné názvy – M. Zikmund úplne vážne navrhoval „oveľa krajší“ názov „Čechrava“, iní boli za „Českozemsko, Čemsko, Čechie, Morče“. Navrhovalo sa aj Českomoravsko. Názov štátu sa z názvov jeho časti obvykle neskladá. Aké by to bolo, keby sa Nemecko nazývalo napr. „Bavsachshessbaden“? V logike tých, ktorí nazývajú Českú republiku „Čechy“, by sa NSR mala volať napr. Bavorsko. Niektorí Moravania – t.j. Česi žijúci na Morave – argumentujú, že v názve Česko sa „stráca Morava“. Že sa však Morava „stráca“ v názve Česká republika, im však vôbec neprekáža.
Donedávna v prejavoch vládli názvy „Česká republika“ alebo skratka „ČR“, v čom v Práve vynikal P. Uhl (mohli sme byť „čeeráci“ ako predtým „endeeráci“). Obrat v prípade Práva nastal až zásluhou najmä J. Hanáka, M. Hekrdlu a R. Denglera, ktorí názov Česko začali používať najviac. Prezident V. Havel dodnes používa výhradne názov Česká republika, nedávno mu však „ušlo“, že „…v Čechách sa všetko rozchýri“. Vtedy sa mi zlepšila nálada, pretože aspoň na Morave sa nič nerozchýri, ako plynie z logiky výroku. Z najvyšších politikov len V. Klaus po dlhšom váhaní v rozhovore pre Právo až 28. augusta 1999 prehlásil: „Našu krajinu budeme nazývať Česko…“. Odvtedy som od neho tento pojem nepočul ani nečítal. Pojem Česko dôsledne propagoval riaditeľ televízie NOVA V. Železný vo svojich sobotňajších vystúpeniach. Používa ho však vo „svojej“ televízii takmer ako jediný. Verejnoprávnu Českú televíziu ani pod vedením nového šéfa problém nevzrušuje. Aspoň že tak. Jeho predchodca, dnes (sic!) kancelár prezidenta Havla I. Mathé, používanie názvu Česko dokonca zakazoval. A tak sa hlásatelia oboch našich televízií môžu vo svojich prejavoch stále „učeskorepublikovať“.
Pojem treba zdomácniť
Občanovi nie je možné nepoužívané slovo, v tomto prípade skrátený či jednoslovný názov nového štátu, vnucovať, ani jeho používanie nariaďovať. To je možné iba pri názve politickom, stanovenom ústavou. Na skrátený názov si musí občan zvyknúť. Zvykne si iba vtedy, keď ho vníma z médií, od politikov a v škole. Mnohým občanom sa názov Česko „iba“ nepáči. Niet sa čo čudovať – je to pojem nezdomácnený, nepoužívaný. Výraz sa sporadicky začal používať po federalizácii Československa a vzniku Českej (socialistickej) republiky v roku 1968. Napokon po vzniku Československa v r. 1918 sa spočiatku písalo Česko-Slovensko a proti pojmu Československo vystupoval spočiatku aj Karel Čapek. Istú úlohu tu u starších občanov hrá aj sentiment z rozpadu spoločného štátu, pojem Česko im nostalgicky pripomína Československo, ale i Česko-Slovensko po Mníchove! Mnoho Čechov sa totiž stotožnilo s Československom, cítili sa byť Čechoslovákmi. Nepotrebovali Česko, stačil im historický pojem Českej zeme. Hoci je dvojslovný, je univerzálny z hľadiska časového, rovnako ako pojem Česko. Nedá sa napríklad povedať, že „…v Českej republike prepukla začiatkom 15. storočia husitská revolúcia“. Tá mohla prepuknúť jedine v Českých krajinách alebo v Česku.
Takmer úplná ignorancia a laxnosť vládne u športových organizácií. Ako sa mala miliarda divákov na olympiáde v Japonsku presvedčiť, že nejaká Česká republika či český štát skutočne existuje, keď naši hráči mali na dresoch napísané, že sú „Czech“? Alebo iní majú na dresoch „Czech team“ – tým je však aj mužstvo Sokola Hornej Dolnej na zahraničnom zájazde. Ešte nikdy som nepočul ani nečítal, že Fínska republika porazila v hokeji Švédske kráľovstvo či Slovenskú republiku. Je prirodzené povedať, že Česká republika porazila Fínsko či Slovensko.
Slováci majú svoje Slovensko
Naši politici sú v obchádzaní tohto názvu veľmi vynaliezaví. Používajú ak nie názov Česká republika, tak pojmy ako: „táto krajina“ alebo dokonca „česká kotlina“ (a čo „moravské úvaly?“). Rovnako ako mnohým novinárom, aj im je ľahostajné, že zámerné vynechávanie či tabuizovanie ktoréhokoľvek spisovného slova (teda aj odborného názvu „Česko“) znamená ochudobňovanie materinského jazyka. Názvom Česko sa vyjadruje národnostne český charakter nášho štátu, Českej republiky. Svet príliš nezaujíma, či sme republika alebo kráľovstvo. Musíme si položiť otázku, keď si ju nekladú naši politici, či sme skutočne vyzretým a samozrejmým štátom, keď ani nevieme, opakujem, ako sa „po domácky“ nazývame? „Neexistenciu“ skráteného názvu pre územie českého národa v Čechách, na Morave a v Sliezsku v ich (nielen) slovníku sa preto dá chápať ako výraz menejcennosti národnej identity.
Slovákom, tým je hej, majú svoje Slovensko. Slovenské médiá v roku 1993 väčšinou začali používať názov Česko. Pre českých odporcov tohto názvu to bol vhodný argument, lebo tvrdili, že nás ním chcete urážať. Obyvateľstvu sa však pojem Česko príliš nevrýva do pamäti. Aj ľudia žijúci v pohraničí „chodia na pivo do Čiech“. Na zadnej strane cestovného lístka tatranskej električky mi ponúkli, že mi obstarajú lístok do Maďarska, Rakúska a Poľska, ale aj do „Čiech“. Ale do Čiech sa ide cez Moravu! Milí priatelia, pokojne nás „urážajte“ a vždy, keď budete vo svojich prejavoch cítiť kontextuálnu nepatričnosť používania názvu Česká republika, s pokojným svedomím používajte názov Česko.
Autor je historický geograf, pracovník Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe
