Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (1)
1.
Slovenský zákonodarca prijal protikomunistický zákon o tri roky neskoršie ako český, a to v roku 1996. Mal aj čiastočne iný názov – a to o „nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému“. Posudzoval ho nielen z právneho hľadiska, ale na prvom mieste z morálneho hľadiska. V tom sa prejavilo akceptovanie situácie v Českej republike, kde bolo potrebné, aby Ústavný súd zachránil zákonodarcu a zákon, a to tak a tým spôsobom, že jeho hodnotenia, súdy a rozsudky musel vyhlásiť nie za právne záväzné normy, ale predovšetkým alebo len za morálne, a morálno-politické, nie juristické ustanovenia. V slovenskom zákone zákonodarca na rozdiel od českého nepoužil pomenovanie „režim“, ale „systém“. Vyzeralo to ako širší pojem, nevzťahujúci sa len na politický systém (režim), ale aj na spoločenské zriadenie, vrátane spoločenského myslenia, resp. legality. V rozpore s pomenovaním zákona však legislatívci hneď v prvom ustanovení použili termín „komunistický režim“ a potom už len ten odsúdili a odsudzovali. Ako to komentovať ? Nemá im kto pomáhať, ani ich opravovať a korigovať a poslanci sami na to nestačia.
Ilustrácia: Pixy.org
Zákon však mal a má rovnakú štruktúru, členenie a aj obsah. Výraznejšia odlišnosť od českého bola v tom, že obsahuje aj odsúdenie náboženskej neslobody, súčasne aj náboženského útlaku, dokonca aj útlaku národného. Zákon uviedla rozsiahla filozoficko-historická preambula so slávnostnými a pietnymi tónmi, určite rozsiahlejšia ako v českom zákone. V preambule boli a sú vymenované, vypočítané, v rozmnoženom a rozhojnenom počte všetky nemorálnosti, protiprávnosti, krivdy spáchané systémom, obohatené o slovenské špecifiká (akcie proti cirkvi, rádom, náboženským spoločnostiam, akcia B., PTP, strieľanie na hraniciach, až po okupáciu a udržiavanie režimu cudzou mocnosťou). V paragrafovom znení sa už tieto protiprávnosti, na rozdiel od českého variantu, nereprodukovali. Po tomto úvode a preambule nasledovalo osem paragrafov. V podstate menej ako polovica týchto paragrafov sa zhodovala, resp. bola analogická s českým protikomunistickým zákonom. Dielo teda nebolo od neho odpísané. V tomto zmysle, vzhľadom na zhodnosť v menej ako v päťdesiatich percentách, to nebol úplne plagiát, iba čiastočný rovnopis. Vzhľadom na túto samostatnosť si zaslúžia nielen poslanecké príjmy, ale aj titul poslanec. Obdobne tak si hodnosť poslanec ako aj akademický titul, Mgr. (magister) zaslúži súčasný predseda Národnej rady SR, za iba päťdesiatpercentné plagiátorstvo vypočítané počítačom v diplomovej práci. Ako povedal, mal toho vtedy veľa, či mal ich veľa, a nechcime od neho aj dodržanie zákona o vysokých školách. Bojoval proti nemu a odsudzuje aj dnes ako čestný chlap komunistický režim, v ktorom by bol určite podrobeným krivdám a represiám. Štúdium by neabsolvoval nie z ideologických dôvodov, ale pre nezvládnutie vedomostných nárokov kladených na absolventa vôbec.
Prvý paragraf v dvoch odsekoch tohto údajne zákona mal povahu rozsudku nad históriou, dejinami, systémom a politickou stranou. Rozsudok v časti o udelení trestu režimu bol však úplne odlišný od českého vzoru. Napísané je v ňom, že režim, nie systém, založený na komunistickej ideológií bol ODSÚDENIAHODNÝ. Český zákon režim odsúdil aj ako zločinný, nelegitímny a odsúdeniahodný. Do slovenského protikomunistického zákona sa dostal len jeden rozsudok, výrok o ňom, jeden ortieľ. Komunistický režim bol teda na Slovensku lepší – bol v súlade s právom (nebol zločinným) a bol legitímnym. Možno to vyvodiť z jeho textu. Zostalo iba, že ani nie komunistický režim, ale režim založený na komunistickej ideológii bol a je odsúdeniahodný. Zákonodarca však neuviedol, v zákone nezakotvil, kto ho má odsúdiť, za aké trestné činy, krivdy či neprávosti, teda za čo. Asi len za komunistickú ideológiu, na ktorej bol tento založený. Teda, ako sa vyjadril aj svätý otec, Ján Pavol II., za ideológiu, ktorá bola svetským náboženstvom! Konkurovala a vytlačovala kresťanské, katolícke aj protestantské denominácie. Ak to však bolo svetské (sekulárne) náboženstvo, nemohla to byť ani náuka, ani veda. Potom to nebol ani marxizmus, ktorého náležitosťou – conditio sine qua non – musí byť a je vedecké skúmanie človeka, spoločnosti a prírody. Čo vlastne tvorilo, aké tézy a zložky tvorili tú odsúdeniahodnú komunistickú ideológiu?
V ďalšom odseku zákona je ustanovenie o KSČ, o tom, že Komunistická strana Slovenska bola organizáciou, ktorá nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny. Komunistickú stranu teda slovenský zákon na rozdiel od českého neodsúdil ako zločineckú organizáciu a jej členov ako zločincov. Nezabránenie páchať zločiny je síce formou spoluúčasti, ale politické strany ani právnické osoby nie sú podľa tohto zákona trestne zodpovednými, nie sú subjektmi trestného práva. Zákon KSS neodsúdil ani ako organizáciu zavrhnutiahodnú. Do zákona NR SR sa nedostalo ani odsúdenie spoločenských organizácií a ich členov v podstate ako spoluzodpovedných za protiprávnosti. Príčinu, prečo slovenský zákon bol miernejší a vôbec v týchto rozsudkoch iný ako český, možno spoznať z kontextu s obsahom jeho paragrafu sedem. Tento ustanovoval, že zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili. Vďaka tomu nebola KSS vyhlásená za zločineckú organizáciu a jej členovia za spoluzodpovedných zločincov, pretože by to priamo zakotvovalo možnosť aj trestne stíhať jej členov na základe kolektívnej zodpovednosti, ako albigencov, katarov, bogomilov, členov heretickej apoštolskej sekty. Vina každého člena KSS by bola dokázaná už jeho členstvom v strane. Postačovalo by to na odsúdenie súdom za zločin a na uloženie trestu. Klauzulou o zodpovednosti a spoluzodpovednosti na zásade individuálnej zodpovednosti sa zákonodarca vyhol a dištancoval od takéhoto inštitútu pochádzajúceho zo staroveku a stredoveku, z doby vlády trónu a oltára v jednote, ako aj z doby nacistickej totality. Nebolo si treba pomáhať, ale ani zachraňovať zákonodarcu pred protiústavnosťou tak, ako to urobil Ústavný súd Českej republiky, a to tým, že všetky klauzuly, ustanovenia, inštitúty, podľa ktorých sa odsúdil v protikomunistickom českom zákone komunistický režim ako zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný, nemajú juristicko-právnu relevanciu, ale len morálno-politický význam. Ďalej, že to nie sú trestné normy, ale len momentálne prejavy vôle daných zákonodarcov v danom čase. A ich vôľa, názory a stanoviská nie sú stále. Slovenský zákon takémuto stredoveku predišiel, vyhol sa mu, fakticky ho odmietol spomenutými ustanoveniami. Výslovne to urobil ustanovením § 7, že zodpovednosť a spoluzodpovednosť za spáchané zločiny je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili. Vyšetrovať a stíhať bolo treba individuálne fyzické osoby (nie režim, politickú stranu), ďalej na základe dôkazov ich obviniť a po ďalších zisteniach obžalovať. Podľa dôkazov a obžaloby mal súd rozsudkom určiť, či sú vinní za príslušné konanie, alebo sú nevinní.
Inováciou v slovenskom zákone bolo a je aj ustanovenie, že vo vstupnej hale Národnej rady Slovenskej republiky sa umiestni pamätná tabuľa s textom: „Účastníci protikomunistického odboja sa zaslúžili o pád komunistického režimu a o znovunastolenie demokracie na Slovensku. Patrí im za to vďaka.“ Takýmto spôsobom bola v zákone realizovaná tá časť z českého zákona, ktorá sa týka práva na odpor, ako aj vyslovenia vďaky zaň.
Na rozdiel od zákona Českej republiky s jeho antikomunistickou horlivosťou, možno povedať vyjadrenou „triednou nenávisťou“, s právom na odplatu až pomstu, slovenský zákonodarca bol poučenejší a v tomto aj múdrejší. Napokon tie až despotické ustanovenia zákonodarcu pôsobiaceho na západ od rieky Moravy musel zmierňovať český ústavný súd, ich transformáciou z juristických normatívnych ustanovení na morálno-politické vyjadrenia. Kvalifikoval zákon ako vyjadrenie názorov a stanovísk, artikulovaných príslušnou väčšinou poslancov v danej dobe a v danom čase, nie záväzných pre ľudí, pre občanov. Treba zdôrazniť, že takýto osud, hodnotenie by dostal aj slovenský protikomunistický zákon, ak by zhodnotil komunistický režim, činnosť KSS rovnakými kriminálnymi prívlastkami, ako to urobil český zákon. Nemali by v žiadnom prípade povahu zakotvenia novej skutkovej podstaty trestného činu, formuláciami o zločinnom režime a o KSS ako zločinnej organizácii. Platilo ustanovenie, článok z Ústavy Slovenskej republiky z roku 1992, že iba osoba fyzická, individuálna, môže byť trestné stíhaná a to len vtedy a výlučne vtedy, ak svojím konaním, zavineným konaním, naplní príslušnú podstatu trestného činu. Pojem, termín „zločiny komunizmu“ má podľa názvu zákona morálny rozmer a morálny význam. Nemá právnu a najmä nie trestnoprávnu relevanciu, to jest, že na základe neho by mohla byť konkrétna osoba či dokonca skupina osôb stíhaná, súdená a potrestaná.
Text slovenského antikomunistického zákona sa cieľavedome vyhol tomu, že by bol v eklatantnej podobe v rozpore s ústavou. Druhou príčinou bola sociálno-ekonomická, kultúrna úroveň, ktorú Slovensko v priebehu štyridsať rokov dosiahlo. Slovensko sa z krajiny rurárnej, agrárnej, so základným stupňom vzdelania obyvateľstva v dôsledku industriálnej revolúcie, spriemyselnením poľnohospodárstva, potravinovou bezpečnosťou, v kultúrnych premenách, do ktorých patrí aj školstvo, pozdvihlo na stredne priemyselnú krajinu, s vlastnou vedeckou a výskumnou základňou, od administratívnej autonómie krajiny na úroveň najskôr národnej republiky v československej federácii a potom na úroveň suverénneho štátu s medzinárodnou subjektivitou. K tomu patrí aj premena „farskej republiky“, ako ju pomenoval D. Tatarka, na štát neviažuci sa k žiadnej ideológii a náboženstvu, teda premena na svetský sekulárny štát a krajinu rešpektujúcu náboženské vyznanie svojich občanov.
Sú to výsledky vývoja a dejín Slovenska, ktoré sú veľkolepé, prinajmenšom si zaslúžia pochvalu – a nie odsúdenie. V tomto bol – popri skutočnosti vyhnúť sa, aby protikomunistický zákon bol v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky – tzv. materiálny prameň zákona v podobe nutnosti rešpektovať dosiahnutý stupeň vývoja Slovenska. Iné ustanovenia by boli v rozpore aj so spoločenským, politickým vedomím väčšiny obyvateľstva – teda by boli aj nelegitímne.
2.
Poukazovanie na rozpory v ustanoveniach antikomunistických zákonov, ich rozsudkov o odsúdeniahodnosti, ba v českom zákone o zločinnosti, nelegitímnosti komunistického režimu, pri poukazovaní na to že, výroky o komunistickej strane ako zločinnej organizácii sú v rozpore ústavou, medzinárodnými zmluvami, ďalej pri kritike toho, že sa tu manipuluje s nastolením trestného stíhania na základe kolektívnej zodpovednosti (viny), neznamená, že popierame či odmietame individuálnu trestnú zodpovednosť príslušných osôb, členov komunistickej strany, za ich konania proti obetiam, prenasledovaným osobám. Ich trestná zodpovednosť je nepochybná, reálna, konkrétna a ich stíhanie a odsúdenie je, či bolo by, v súlade s trestným zákonom.
Problém celkom zásadný a komplexný spočíva v tom, že v daných protikomunistických zákonoch sú celé zoznamy skutočností a udalostí kvalifikované ako zločiny, ktoré spáchali v príslušných obdobiach neurčité právnické osoby, organizácie, zložky štátnych útvarov. Svojím spôsobom vymenovania, zoznamom, druhovým určením množiny skutkov nedefinovaných subjektov vytvárajú (asi úmyselne) dojem, že všetky tieto druhy represií sa uskutočňovali v celom štyridsaťročnom období vývoja socializmu a že sa páchali uskutočňovali všetky naraz všetky, trvale a permanentne. Zákon tieto zavrhnutiahodné konania režimu v českom prípade opísal takto: tento režim upieral občanom možnosť slobodne vyjadriť svoju politickú vôľu; systematicky porušoval ľudské práva a základné zásady demokratického právneho štátu; používal na perzekúciu občanov všemožné mocenské nástroje; popravoval, vraždil, používal brutálne metódy vrátane mučenia; poskytoval výhody tým, ktorí mu slúžili a podieľali sa na zločinoch, spojil sa cudzou mocnosťou a od roku 1968 sa udržoval pomocou jej okupačným vojsk. Nemožno popierať, že všetky tieto udalosti sa udiali a tieto metódy sa použili a že každé takéto tvrdenie samo o sebe možno doložiť faktami. Nie je však pravda, že toto všetko sa udialo vždy súčasne a že sa to dialo v priebehu celých štyridsiatich rokov. A tiež nie je pravda, že len tým sa vyznačoval a udržiaval komunistický totalitný režim. Nevyplývalo to ani imanentne, z atribútov, genetických znakov socializmu, ani reálneho socializmu, ani s komunistických cieľov.
Predchádzalo mu však celé desaťročie, v ktorých sa udiali udalosti a záležitosti zavrhnutiahodné aj zločinné. Takýmto odsúdeniahodným a deliktuálnym konaním bol aj postup V. Británie a Francúzska v roku 1938, ktorý viedol k zriadeniu Protektorátu v Čechách a na Morave pod nacistickým nemeckým komandom a tyraniou, resp. ktorý viedol aj k vyhláseniu vojnového Slovenského štátu s prenasledovaním antifašistov a holokaustom Židov. Represie a trestné stíhanie osôb, ktoré aktívne vystupovali a bojovali proti režimu založenom na komunistickej ideológii, ktoré sa uplatňovali v priebehu štyridsiatich rokov, t.j. od roku 1948 do roku 1989, nepopierame, sú neoddiskutovateľné, dokázané a preukázané, obsiahnuté vo veľkom počte trestných súdnych spisov, aj v mimosúdnych trestných represiách. Po februári 1948 sa nový režim, ktorý pôvodne nechcel byť režimom sovietskeho typu, ale ľudovodemokratickým režimom a systémom v československých farbách, režimom bez diktatúry proletariátu, násilného potláčania odporu zvrhnutých tried štátnym aparátom. Musel sa však vzápätí, neočakávane bez možnosti pripraviť sa na ekonomickú blokádu, ideologickú psychologickú vojnu vyrovnať s ekonomickým, politickým, vojenským tlakom západných štátov, s hospodárskou prevahou a s monopolom atómovej zbrane USA. Západní susedia tohto štátneho systému priamo ohlasovali v rokoch 1947 – 1948, že čoskoro sa začne nová svetová vojna. Ľudovodemokratický režim sa musel vyrovnať aj s aktívnym odporom, odbojom domácich nepriateľských síl, ktoré vzhľadom na rozhlasovú propagandu čakali na vypuknutie tejto vojny a verili v skorý pád komunistického režimu a konali za dosiahnutie tohto, ako sa im vtedy zdalo, blízkeho a reálneho cieľa. Režim konal podľa pravidla, že „cesta naspäť ku kapitalizmu je nemožná“, že najlepšou obranou je útok (diktatúra s tvrdými represáliami) a nastolenie strachu (teroru – po francúzsky). Stíhali, súdili na ťažké tresty, popravovali aj osoby, ktoré nespáchali konkrétne protištátne konanie, ale boli potenciálnymi nepriateľmi v budúcnosti, alebo ich súdením a popravami sa mali vytvoriť bariéry strachu alebo davovej psychózy, ktorá mala odmietnuť, mala zabrániť zmenám, ktoré sa považovali za prioritne nebezpečné (titoizmus, sionizmus, sprisahania, ideologické úchylky, spojenectvo so Západom, a pri perzekvovaní slovenských buržoáznych nacionalistov sa za taký považoval aj ich cieľ dosiahnuť zvrchovanosť Slovenska vo federácii.
Na Slovensku v parlamentných voľbách v roku 1946 nezískala najviac hlasov KSS. Ale komunisti, pri súčte získaných a odovzdaných hlasov voličov za KSS a KSČ disponovali 40 percentami hlasov v Ústavodarnom zhromaždení a adekvátnym počtom poslaneckých mandátov. Kedy v Českej republike a kedy na Slovensku získala politická strana taký počet hlasov a mandátov? Tak sa vytvorili parlamentné a ústavné podmienky pre uchopenie moci komunistami. A garantom národnej a štátnej samostatnosti sa stal ZSSR a pevné spojenectvo s ním, konanie v súlade s jeho záujmami sa považovalo za axiomatické. Iné konanie by viedlo k vypovedaniu československo-sovietskej zmluvy o priateľstve z roku 1943, a k ohrozeniu nielen suverenity ČSR, ale priamo k ohrozeniu jeho jestvovania ako štátu vôbec, v následnej svetovej konflagrácii.
A po roku 1948 čakala svet vojna o bipolárny svet. Viedla sa cez Marshallov plán, doktrínu zadržiavania a potom zatlačovania komunizmu a konkrétné kroky ich realizácie. O tom, že táto svetová vojna sa nebude viesť ozbrojenými, vojenskými armádami, ale bude mať charakter studenej vojny, vtedajší dejatelia ešte nevedeli. Dosiahlo sa to až na základe poznania a strachu zo vzájomného zničenia oboch vojenských a politických aliancií. Vytvorili sa tak globálne podmienky, ktoré determinovali politický režim, jeho systém aj v Československu. Determinovali aj metódy a spôsoby vládnutia, kombináciu použitia demokratických a diktátorských metód vládnutia a ich pomeru.
Okrem globálneho faktora konkrétnym československým faktorom určujúcim metódy vládnutia sa stali aj demokratickí politici, ktorí po roku 1948 emigrovali, ktorí sa zorganizovali do Rady slobodného Československa. Financovaní štátnym departmentom USA pripravovali podujatia – ekonomické, vojenské, politické – na pád vlády a systému v Prahe. Riešenie, obrana aj ofenzívna a preventívna, sa našlo v aplikácii justičného teroru, potom aj administratívneho teroru. Komunisti nepopravovali, nestrieľali preto, že z toho mali radosť, že im to robilo dobre. Bola to situácia buď, alebo! Kto premôže druhého. Kto neprehrá, prežije!
Stav, obdobie, kedy podľa slov zákona komunistický režim popravoval, vraždil, žalároval a mučil svojich odporcov, trval zhruba do roku 1954. Posledným monster procesom bolo hlavné pojednávanie v prípade Dr. G. Husák a spol. pred kolégiom Najvyššieho súdu v Bratislave. K zastaveniu týchto rozsiahlych nezákonných procesov došlo, určite nie náhodou, po smrti ich hlavného iniciátora, J. V. Stalina. Menej známe je, že na niektorých vykonštruovaných obvineniach sa podieľali rozviedky západných štátov. V prípadoch, že boli úspešné, stali sa ich informačné hry spúšťačom politických procesov, trestov aj popráv. Pravdou však je aj to, že obete vtedajšieho teroru žili vo väzenia často až do roku 1960 – 1963. Dvomi rozsiahlymi amnestiami v roku 1955 a 1960 došlo k prepusteniu množstva osôb nespravodlivo odsúdených. A v roku 1963 tzv. barnabitská komisia po preskúmaní hory súdnych spisov zistila a na úrovni najvyšších straníckych orgánov prijala uznesenie o nezákonnosti týchto procesov. Právnou cestou obnovy súdnych konaní boli vyslovené rozsudky o nevine týchto osôb. V apríli 1968 bol prijatý zákon o súdnych rehabilitáciách, na základe ktorého sa zrušili a obnovili občianske práva osôb nezákonne a nespravodlivo odsúdených. Režim založený na komunistickej ideológii, ako ho nazval slovenský antikomunistický zákon, urobil po roku 1955 závažné politické a právne kroky pre nápravu nezákonnosti z obdobia kultu osobnosti, ako sa vtedy volalo toto obdobie a jeho skrivodlivosti. Režim sa rozišiel a dištancoval od masového politického teroru ako metódy vládnutia. Sledoval síce svojich odporcov a disidentov, ale aj to sa okrem osobitných či mimoriadnych prípadov, napríklad kampane a trestného stíhania proti aktivistom Charty 77, ďalej proti členom Výboru na obranu nespravodlivo odsúdených, uskutočňovalo viac-menej po „našsky“.
Zásadným nedostatkom, ktorý využívali a využívajú antikomunistické sily, bolo utajovanie základných skutočností o zrode a priebehu nezákonností, inscenovaní monštruóznych protištátnych procesov z rokov 1949 – 1954. Pritom podľa pôvodnej správy barnabitskej komisie (tiež Pillerovej) celá koncepcia nezákonne organizovaných protištátnych procesov bola, hoci aj za spoluúčasti československých orgánov, inšpirovaná, organizovaná a riadená bezpečnostnými orgánmi Sovietskeho zväzu za aktívnej účasti Stalina a neslávne známeho Lavrentija Beriju. Tieto osoby, táto ich činnosť boli zločinnými, protiprávnymi a odsúdeniahodnými. Je to ich osobná trestnoprávna zodpovednosť. Nie kolektívna, objektívna zodpovednosť komunistického režimu a komunistickej strany. Gustáv Husák, odsúdený na doživotie a temer desať rokov nezákonne väznený, po intenzívnom naliehaní L. I. Brežneva, prvého muža ZSSR, súhlasil s tým, že sa tieto skutočnosti zverejnia neskoršie z dôvodov údajne štátno-politického záujmu.[1] Prax ukázala, že utajovanie pravdy o týchto nezákonnostiach nepomohlo ani Československu, ani ZSSR, kde sa pristúpilo k odhaleniu a náprave týchto nezákonnosti a rehabilitácie ich obetí až v roku 1990 a 1991, pričom hrôza a des z nich medzi obyvateľstvom prispeli popri iných faktorov k pádu ZSSR, k zrúteniu sovietskeho socializmu.
Uzavierajúc túto tému patrí sa zdôrazniť, že prístup k nej nemôže byť a hodnotiť sa podľa pomerov a kritérií súčasnosti, nemôže mať charakter prézentizmu, najmä nie rozsudku založeného na momentálnych názoroch a postojoch politikov aj keď vyjadrených v zákone, ale treba ju skúmať historickou metódou, ako vznikla, vyvíjala sa, ako sa k jej odstráneniu a k náprave pristupovalo a aké výsledky sa dosiahli.
Medzinárodné dohovory a pakty o ľudských právach neplatili v roku 1948 a nasledujúcich rokoch. Záväznými sa stávali postupne a neskôr v Československu až po Konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci z roku 1975. V roku 1977 boli ratifikované aj v ČSSR. Prednosť, primát mali, na rozdiel od súčasnosti československé práva, ústava a zákony.
(Koniec 2. časti)
