Početné štúdie súvisiace s rozvojom spoločnosti sa neoddeliteľne spájajú s ekonomikou a politikou. Napríklad tzv. index ekonomickej slobody sa opiera o kritériá sústredené na menový vývoj a infláciu, úlohu štátu, dane a medzinárodné vzťahy. No nevenuje sa dostatok pozornosti vplyvu cirkví na politiku a ekonomiku.
Existujú tri dôležité faktory, ktorých kombinácia má výrazný vplyv na rozvoj spoločnosti: vzťah štátu a cirkvi, reálna náboženská sloboda a náboženská pluralita. Najhorší prípad predstavuje neexistencia reálnej náboženskej slobody a odluky cirkvi od štátu s výrazným spoločenským vplyvom dominantnej cirkvi. Najlepším variantom je odluka cirkvi od štátu spojená s existenciou reálnej náboženskej slobody v nábožensky rozmanitej spoločnosti.
Záujem o mocenské postavenie
Na základe údajov spomínaného indexu za rok 2000 vidno, že kresťanské krajiny, ktorých história a súčasnosť je úzko spätá s rímskokatolíckou (RKC), gréckokatolíckou, alebo pravoslávnou cirkvou, majú, až na niekoľko výnimiek, nízky index. Avšak štáty späté s anglikánskou či protestantskými cirkvami, alebo s väčšou mierou náboženskej plurality ho majú vo všeobecnosti vyšší. Viaceré diktátorské režimy vznikali prevažne v krajinách s dominantnou RKC alebo pravoslávnou cirkvou, v iných dostali podobné režimy podporu, čo takisto nemalo blahodarný vplyv na ekonomiku.
Na základe indexu ekonomickej slobody sa Slovensko v rámci 14 bývalých socialitických krajín nachádza na piatom a zo 115 hodnotených štátov na 66. mieste. Napriek tomu, že ekonomiku silno poznačil komunizmus, mnohé z krajín niekdajšieho sovietskeho bloku zaznamenali tendenciu, keď dominantné cirkvi chceli zaujať uvoľnené miesto po komunizme nielen filozoficky, ale i mocensky. Svedčí o tom existencia politických strán založená na náboženskom princípe. Je však zrejmé, že robiť priamu úmeru medzi dominantnou cirkvou v spoločnosti a ekonomickou situáciou sa dá iba čiastočne. Dôležitá ostáva kombinácia vzťahu štátu a cirkvi, reálnej náboženskej slobody a náboženskej plurality.
Reálna náboženská sloboda
Podľa materiálov ministerstva kultúry, „Ústava SR, ktorá rešpektuje Listinu základných práv a slobôd, deklaruje Slovensko ako štát laický, ideologicky a nábožensky neutrálny, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Základné otázky vzťahu štátu a cirkví sú dané zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, ktorý je upravený zákonom č. 394/2000 Zb. Tieto zákony a tiež zákon č. 192/1992 Zb. popisujú podmienky registrácie cirkví a náboženských spoločností. V súčasnom období je vzťah štátu a cirkvi charakterizovaný ako vzťah partnerský, pričom sa uvádza, že kresťanstvo a kresťanský hodnotový sýstem je v zmysle cyrilometodskej tradície integrálnou súčastou slovenskej národnej identity.“ Preto sa Slovensko s dominantnou RKC všeobecne vníma ako katolícka konzervatívna krajina, čo ešte utvrdila zmluva so Svätou stolicou prijatá vo veľmi krátkom čase, hoci napríklad v Poľsku ratifikácii podobného dokumentu predchádzala niekoľkoročná odborná i verejná diskusia.
Napriek proklamovanej náboženskej neutrálnosti je silný vplyv RKC na spoločnosť daný najmä prostredníctvom štátu. Neexistuje totiž odluka cirkvi od štátu, hoci po udalostiach v novembri 1989 sa popri zrušení článku 4 vtedajšej ústavy – o vedúcej úlohe komunistickej strany – takisto jednoznačne požadovala. Pokiaľ to prvé sa podarilo uskutočniť za niekoľko týždňov, na splnenie druhej požiadavky občania čakajú doteraz.
Odluka je nevyhnutnou podmienkou existencie reálnej náboženskej slobody, ktorá znamená, že deklarovaná náboženská sloboda prostredníctvom ústavy a zákonov sa nemá týkať iba registrovaných cirkví a náboženských spoločností, ale i tých neregistrovaných. No zákon určuje, že cirkev alebo náboženská spoločnosť môžu podať návrh na registráciu až vtedy, keď preukážu, že sa k nim hlási najmenej 20 000 plnoletých osôb s trvalým pobytom na území SR. V iných krajinách je tento počet rádovo iba v desiatkach.
Dvojaký meter
Cirkvi evidované pred platnosťou tohto zákona navyše oslobodili od tejto podmienky, a preto 9 z 15 registrovaných cirkví a náboženských spoločností nemá ani zďaleka požadovaný počet členov. Znamená to síce ich veľké zvýhodnenie, no pre ľudí iného vyznania takmer nemožnosť zaregistrovať sa.
Takto vzniká situácia, na základe ktorej sú ľudia neregistrovaného vyznania nútení uchýliť sa k pôsobeniu ako iné, zákonom dovolené združovacie subjekty, aby mohli vyvíjať činnosť inou formou alebo dosiahnuť potrebný počet osôb. To však spôsobuje, že niektoré registrované cirkvi, a dokonca i štát prostredníctvom Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví (ÚVŠC), označuje viaceré priamo či nepriamo neregistrované cirkvi a náboženské hnutia ako sekty a kulty. Bez objektívne stanovenej a všeobecne prijímanej definície jednotlivých pojmov to znamená porušenie prezumcie neviny a šírenie poplašných správ.
Je tiež absurdné označovať nejakú cirkev za sektu alebo kult iba na základe toho, či je registrovaná. Ak sa má táto situácia zlepšiť a vytvoriť náboženská pluralita, treba radikálne znížiť výšku minimálneho počtu a sprísniť podmienky podľa toho, či je realizácia viery u nejakej cirkvi žiadajúcej o registráciu v rozpore s univerzálnymi kritériami, akými sú napríklad zachovanie ľudského života, fungovanie rodiny a spoločnosti.
Existencia spomínaného ÚVŠC, ktorého zriadenie bolo „dôkazom toho, že SR venuje trvalú pozornosť vzájomným vzťahom štátu a cirkví“, je ďalším príkladom neexistencie reálnej náboženskej slobody na Slovensku. Takouto citlivou témou by sa nemala zaoberať štátna príspevková organizácia, ale nezávislá medzinárodná inštitúcia. Existencia takejto inštitúcie je podobná tomu, ako keď si totalitný štát zriadi ústav na dodržiavanie ľudských práv. Materiály ÚVŠC sa nachádzajú na internetovej stránke ministerstva kultúry a mnohé z nich preberá z organizácií príbuzného zamerania v európskych krajinách, v ktorých napriek štátnym deklaráciám neexistuje reálna náboženská sloboda.
Iným príkladom jej neexistencie u nás je propagácia časopisu Rozmer na stránkach ministerstva kultúry. Toto periodikum vydáva Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt a „prispievajú doň slovenskí aj zahraniční autori, ktorí pôsobia v rozličných oblastiach spoločenského života“. Mnohí z nich však stavajú na dávno prekonanej západnej literatúre pochádzajúcej často od tzv. deprogramátorov väznených za násilne skutky voči členom nových náboženských hnutí. Takisto kompetentnosť viacerých prispievateľov je prinajmenšom diskutabilná. Preto je smutné, že štát, ktorý by mal byť ako prvý garantom dodržiavania ústavy a zákonov, ich v otázkach náboženskej slobody takto porušuje.
Finančné vzťahy so štátom
Otázky finančných vzťahov štátu a cirkví doposiaľ stanovuje zákon č. 218/1949 Zb., v úpravach zákonov č. 16/1990 Zb. a 522/1992 Zb. Na ich základe má štát v rámci schváleného rozpočtu povinnosť priamymi dotáciami financovať platy duchovným a katechétom v plnej výške, pričom priemerný plat duchovného v roku 2000 predstavoval 8794 Sk. Štát z väčšej časti kryje prevádzku ústredí cirkví, financuje schodok v ich hospodárení a v rámci možností prispieva na opravu, údržbu a ochranu sakrálnych objektov. Okrem týchto priamych dotácií poskytuje určité zvýhodnenia pre cirkvi a náboženské spoločnosti v oblasti daňovej povinnosti a colných poplatkov.
V súčasnosti pôsobí na Slovensku 15 registrovaných cirkví a náboženských spoločností, pričom dvanásť z nich si uplatňuje finančné nároky z rozpočtu ministerstva kultúry. V roku 2000 to predstavovalo 519,7 milióna korún, vrátane prostriedkov na Slovenskú katolícku charitu (43 mil.) a Evanjelickú diakoniu (3,5 mil.). Skutočnosť, že štát podľa zákona nesmie vstupovať do vnútorných záležitostí cirkví a tým ani limitovať počet duchovných, spôsobuje, že sa – najmä s narastajúcim počtom kňazov – táto suma každoročne zvyšuje asi o 70 miliónov Sk, pričom cirkvi ešte nedosiahli stav z roku 1948. To vyústilo do nevyhnutnosti nájsť iný systémový model financovania, a preto sa od konca roku 2000 viedli diskusie o tom, že zákon z roku 1949 treba nielen novelizovať, ale úplne zmeniť.
Zvýšený tlak na ľudí
Pripravený je už nový návrh zákona, ktorý zachováva podstatu doteraz uplatňovaného modelu – s tým rozdielom, že poskytovanie pomoci sa limituje so zreteľom na počty členov jednotlivých cirkví a náboženských spoločností. Zohľadňuje pritom špecifické podmienky ich pôsobenia kategorizáciou podľa veľkosti. Do konca júna 2001 majú návrh predložiť na rokovanie vlády a po prijatí v Národnej rade SR nadobudne platnosť 1. januára 2002.
Jeho schválenie však bude znamenať, že štát bude i naďalej financovať cirkvi z verejných prostriedkov, pričom sa celkový problém vôbec nevyrieši. Na dôvažok, táto právna norma môže spustiť tlak na ľudí, aby sa pri štatistických projektoch hlásili k svojej cirkvi. Je preto zaujímavé, že hoci sa „Ministerstvo kultúry SR dôkladne zaoberalo spôsobmi finančného zabezpečenia cirkví a náboženských spoločností“, neuvažovalo o možnosti samofinancovania. Argumenty, že cirkev potrebuje peniaze na charitu a iné verejno-prospešné projekty, neobstoja, pretože robiť takúto charitu dokáže každý. Navyše, ak sa cirkev nedokáže postarať sama o seba, ako sa môže postarať o iných?
Spôsob samofinacovania je propešný pre všetkých. Pre štát preto, lebo bude môcť využiť prinajmenšom vyše 519 miliónov korún napríklad v školstve, sociálnej oblasti, alebo v zdravotníctve. Pre cirkvi preto, lebo budú môcť presvedčiť veriacich o úprimnosti svojho duchovného poslania. Pre občanov preto, lebo nespravodlivý systém financovania cirkví z daní nebude existovať. Takto ateista či človek neregistrovaného vyznania nebude musieť prispievať na čosi, v čo neverí. Niekto môže argumentovať, že práve tak, ako pacifista prispieva daňami na obranné zložky štátu, mali by i ateisti a ľudia iného vyznania prispievať na registrované cirkvi a náboženské spoločnosti. Rozdiel je však ten, že obranné zložky sa chápu ako nevyhnutná súčasť existencie štátu, kým cirkev sa v žiadnom prípade takto nevnímala a nevníma.
A kto nemá peniaze?
Podľa reštitučného zákona sa existujúci majetok cirkví a náboženských spoločností rozrástol o niekoľko desiatok tisíc hektárov pôdy a desiatky budov. No časť tejto pôdy leží ladom a nejeden dom chátra. Ak niektoré cirkvi argumentujú nedostatkom financií na činnosť, môžu predať časť majetku, ktorý bude nový majiteľ obhospodarovať, čo v konečnom dôsledku prinesie úžitok štátnej pokladnici i celej spoločnosti. Ďalej sú tu veriaci, ktorí môžu cirkvi financovať vo forme darov. Je preukázané, že úprimní veriaci nedovolia svojej cirkvi zaniknúť a, navyše, jej existencia by bola dôkazom životaschopnosti a objektívnym meradlom aktívnej viery.
Iným argumentom pre nefinancovanie cirkví štátom je to, že sa nezaručuje trasparentnosť pri nakladaní s pridelenými financiami pochádzajúcimi od daňových poplatníkov. V prípade orgánov verejnej správy má štát všetky prostriedky na to, aby mohol kontrolovať, čo sa robí s peniazmi, a pri neadekvátnom postupe vyvodiť príslušné dôsledky. Hoci podľa navrhovaného zákona má mať právo požadovať od cirkví správy o využití poskytnutých príspevkov a kontrolovať správnosť ich použitia, nestanovuje postup v prípade, ak by sa neadekvátne použili. Vzniká paradox, že nejaká cirkev financovaná štátom môže dokonca konať v rozpore s jeho hospodárskymi záujmami. Hovoria o tom niektoré praktiky predstaviteľov RKC, ktoré zabránili rozvinutiu viacerých podnikateľských aktivít zahraničných investorov na Slovensku v plnej miere, čím sa zamedzilo vzniku množstva pracovných príležitostí a príjmu financií do štátnej pokladnice. Bolo by preto veľkým morálnym gestom cirkví voči veriacim i celej spoločnosti, keby sa rozhodli nefinancovať sa zo štátnych prostriedkov.
Strastiplná cesta Slovenska k dosiahnutiu rozvinutej spoločnosti nemusí byť výsledkom vonkajších okolností, ale chýb predstaviteľov verejného života. Preto by cirkvi mali byť svedomím, a nie ťarchou spoločnosti. No ak budú nástojiť na svojom financovaní štátom, rozhodne im nejde o jej rozvoj, ale len o vlastné záujmy na úkor ostatných. Ak tu teda neexistuje politická vôľa pre zmenu, mal by tu byť aspoň zdravý rozum. Keď je totiž logicky zrejmé, a v prípade mnohých vyspelých krajín i dokázané, že odluka cirkvi od štátu a vytvorenie reálnej náboženskej slobody sú nevyhnutným základom na úspešný rozvoj spoločnosti, nad čím ešte rozmýšľajú tí, čo tvrdia, že im ide o celospoločenské blaho?
Autor (1969) je spisovateľ a prekladateľ
