Denník SME 8. 10. uverejnil informatívny článok M. Zsilleovej „Švajčiar chce, aby ľudia dostávali 2000 eur aj bez práce, bude referendum“. Ide o to, že iniciatíva, ktorá žiada zaviesť do švajčiarskej ústavy nepodmienený základný príjem, získala potrebný počet podpisov, takže do troch rokov by sa v krajine priamej demokracie malo uskutočniť referendum. Na uvedený objektívny neideologický text zareagoval komentárom „Bez práce koláče“ P. Schutz, ktorý opakuje refrén „rozum sa zastavuje“, pričom od Sulíka sa dostal až k verzii „bezuzdného socialistického bludu“. Podľa Schutza „s ideou dávky pre každého prišiel vo Švajčiarsku «akýsi psychológ» (?!) a namiesto toho, aby skončil na akútnom oddelení spádovej kliniky, spustil verejnú debatu“. Nepochybujem o tom, že kapacita akejkoľvek kliniky by nestačila pre všetkých, čo nesúhlasia s militantnými ideologickým predsudkami citovaného komentátora. K iniciatíve patrí aj bývalý švajčiarsky vicekancelár Oswald Sigg, ktorého by pán Schutz zrejme tiež rád videl v blázinci.
Iniciatívu „Grundeinkommen“ založili v roku 2006 nemecký umelec Enno Schmidt (* 1958) a švajčiarsky podnikateľ-vizionár (pôvodne vyučený geodet) Daniel Häni (* 1966). Häniho najväčšia kaviareň vo Švajčiarsku v bývalej bankovej hale v Bazileji funguje na princípe, že hostia si nemusia povinne nič objednať. Hoci spočiatku musel čeliť výsmechu, práve na základe dobrovoľnosti dosiahol Häni komerčný úspech. Ba čo viac, asi 50 zamestnancov spolurozhoduje o mzdách a pracovnom čase. Häni to chápe ako iniciatívnu kompetenciu: motivácia práce má spočívať v práci samotnej. Zásadná otázka totiž spočíva v tom, čo budeme robiť, keď bude náš príjem zabezpečený. Häni pre týždenník Die Zeit: „Potrebujem nejaký príjem, aby som mohol pracovať. Keď tvrdím, že pracujem, aby som mal príjem, vnútorne som dal výpoveď. A nastupuje lenivosť, nie ako antropologická konštanta, ale ako prejav vzdoru“.
Základný príjem vníma Häni ako iniciatívu proti lenivosti. Financovať sa bude prostredníctvom dane zo spotreby. Nemá sa zdaňovať výkon a teda práca, ale spotreba. Tí, ktorí majú dnes málo peňazí, by získali o niečo viac. Ide o investíciu, aby sa ľuďom umožnilo angažovanosť, rozvinúť svoj potenciál s tým, že sa im nebude predpisovať, čo by mali robiť. Ide o zvýšenie dynamiky v rámci hospodárstva, spoločnosti a kultúry. Je to demokratizačný krok, ktorý sa javí rovnako ako sociálny aj ako liberálny, umožňuje viac spolurozhodovania ohľadom práce a výroby.
Americký sociológ Eric Olin Wright dôrazne požaduje zmenu mocenskej rovnováhy vo vzťahu práce ku kapitálu. S pracovnou silou sa zachádza ako s tovarom, lež ak by pracujúci mohli uspokojovať svoje potreby mimo trhu práce, ich pracovná sila musí prestať byť tovarom (dekomodifikácia). Navyše by sa posilnila úloha občianskej spoločnosti pri organizovaní ekonomických aktivít, ako aj význam netrhovej sociálnej ekonomiky. Základný príjem zlepšuje vyjednávacie postavenie individuálnych pracovníkov ako aj odborov.
Nepodmienený základný príjem sa stáva civilizačnou vymoženosťou, musí byť individuálny a dostatočne vysoký. Táto dávka, orientačne sa v Čechách uvažuje 10 tisíc Kč (400 €), nie je odmenou za prácu, ale príspevkom na zabezpečenie minimálne dôstojnej existencie. Niektorí jednotlivci a skupiny sa obávajú spoločenského usporiadania, v ktorom ústredné postavenie nezaujíma práca a z nej plynúci príjem. Počas ostatných dvoch storočí existencie priemyselného kapitalizmu sa vytvorila normatívna predstava, založená na dôraze na prácu a na presvedčení, že je možné integrovať spoločnosť a jednotlivcom zabezpečiť nezávislosť len na základe pracovnej zmluvy. Táto predstava odoláva aj súčasným premenám spoločenskej reality, kedy sa stále viac ukazuje, že moderná spoločnosť nie je schopná zabezpečiť plnohodnotnú prácu všetkým občanom. Technologicko-ekonomické podmienky pre základný príjem už sú splnené, lebo technológia do značnej miery nahradila ľudskú prácu. Kultúrne a politické podmienky však stále ešte splnené nie sú: úbytok práce dosiaľ nevnímame ako oslobodenie. Hoci všetci vedia, že nie je dosť práce pre všetkých, prevláda paradoxné presvedčenie, že ju všetci môžu získať. Konzumný charakter spoločnosti tiež spája využitie voľného času s výškou príjmov. (Marek Hrubec, Martin Brabec v A2, 2008, č. 14).
Podmienkou vytvorenia sebaregulujúceho trhového mechanizmu bola likvidácia feudalizmu v rámci priemyselnej revolúcie. Proces rozširovania a napredovania trhu – marketizácie, ktorého druhou stránkou je v dôsledku likvidácie vzťahov osobnej závislosti sociálna ochrana, popísal Karl Polanyi. Na rozdiel od situácie v predminulom storočí harvardský filozof Michael Sandel upozorňuje, že za ostatných tridsať rokov došlo k presahu trhov a trhového uvažovania do oblastí života, ktoré boli tradične doménou netrhových zvyklostí, čo považuje za jednu z najzásadnejších zmien našej doby. Ide o využitie trhov k ďalšiemu prerozdeleniu hodnôt, ako sú zdravie, vzdelanie, verejná a národná bezpečnosť, trestné súdnictvo, ochrana životného prostredia, odpočinok, rozmnožovanie a ďalšie spoločenské statky. Diskusia o tom, čo by malo byť možné za peniaze kúpiť a čo nie, sa sústreďuje do dvoch námietok: námietka týkajúca sa spravodlivosti sa sústreďuje na nerovnosť, ktorú môže trhová voľba vyjadrovať. Námietka ohľadom poškodenia hodnoty skúma správanie a normy, ktoré môžu byť prostredníctvom trhových vzťahov zničené alebo oslabené. Prvá námietka sa týka slobody voľby za rovných podmienok, pretože nerovné vyjednávacie podmienky narušujú spravodlivosť uzavretých dohôd. Ide o to, že trhy nie sú iba mechanizmami fungovania, ale vyjadrujú tiež určité hodnoty. Argument o poškodení hodnoty predpokladá, že aj v spoločnosti bez nespravodlivých rozdielov moci a majetku by mali existovať veci, ktoré nemožno za peniaze kúpiť, resp. že trhové hodnoty môžu vytláčať netrhové hodnoty, ktoré sú hodné zvláštneho zreteľa. (M. Sandel: Co si za peníze nekoupíte.)
Pri uvažovaní o nepodmienenom základnom príjme namiesto sofistikovaných filozofických úvah ponúkam jednoduchú schému striedania civilizácií, pričom každá úroveň civilizácie modifikuje spoločenské vzťahy spôsobom sebe vlastným. Agrárna alebo tradičná spoločnosť bola založená na sociálnych rolách, ktoré sa prakticky dedili z generácie na generáciu. Priemyselná civilizácia dosiahla zásadný kvalitatívny skok v produktivite práce, ktorý si vynútil sociálnu mobilitu. Od hierarchicky usporiadaných vzťahov osobnej závislosti prešla k vzťahom vecnej závislosti, namiesto zdedenej povinnosti nastupuje (čiastočne z formálneho hľadiska slobodne uzavretá) zmluva, namiesto aristokrata obchodník. V súčasnosti však časť populácie vo vyspelých krajinách a väčšina populácie tzv. tretieho sveta sú jednoducho nadbytoční až zbytoční ľudia bez perspektívy zamestnania v systéme, ktorý nezmyselne prostredníctvom ekonomického i politického nátlaku predpokladá plnú zamestnanosť. Zásadný problém postkapitalistickej globalizovanej spoločnosti spočíva v tom, ako zabezpečiť právo na minimálnu ľudskú dôstojnosť a teda prežitie zmysluplného života ostrakizovaným, ktorí sa rozhodne nie iba vlastnou vinou ocitli mimo rámca autarkiou presadzovanej všeobecnej pracovnej povinnosti alebo sa jednoducho nemali vôbec narodiť.
Do švajčiarskeho referenda uplynie ešte veľa času, jeho výsledok bude závisieť aj od úspechu či neúspechu európskej petície, ktorá práve prebieha. Pritom švajčiarska priama demokracia je dôsledná, lebo na plebiscity nie je stanovené žiadne kvórum, voľba je vždy platná. Dôležitejšie je však v mene budúcnosti nastoliť otázku, než presadiť okamžitú realizáciu. Európska občianska sieť za základný príjem funguje už desať rokov, na jej kongrese v septembri tohto roku sa diskutovalo o jeho postupnom zavádzaní alebo regionálnom uplatňovaní. Viem si predstaviť nové osvietenstvo, ktoré namiesto zmluvy založenej na formálnej rovnosti v rámci pracovnej povinnosti by prostredníctvom reformy normatívneho systému práva mohlo usilovať o uplatnenie nároku každej morálnej osoby na podielnictvo na univerzálnom práve na ľudskú dôstojnosť. Ekonomickým (a právnym) výrazom tohto práva, umožňujúcim výrazné skvalitnenie individuálnych životných plánov v zmysle striedania prevažne kreatívnych aktivít by mohlo byť priznanie nároku na nepodmienený základný príjem a to nie iba v rovine sociálnej utópie, ale na základe zmenených parametrov sociálnej reality.
* * *
Návrh švajčiarskeho zákona: 1. Spolkový štát zabezpečí zavedenie nepodmieneného základného príjmu. 2. Základný príjem má celému obyvateľstvu umožniť ľudsky dôstojné podmienky života a podiel na verejnom živote. 3. Zákon určuje predovšetkým financovanie a výšku základného príjmu. (Zdroj: Die Zeit)
Fotozdroj: www.grundeinkommen.ch
K švajčiarskemu referendu: Bern – na náměstí se rozdávali miliony pro každého
