Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková
Ekonomický systém je abstraktný a akoby sa nás nedotýkal, no v skutočnosti ovplyvňuje celý náš život. Dokážeme si vydobyť určitý priestor slobody napríklad vo sfére zábavy, sme schopní odsťahovať sa na vidiek a postaviť si tam ekologický domček, napreduje pedagogika, vyvíja sa medicína, veda a technika, no ekonómia ustrnula. Funguje spôsobom, ktorý sme vymysleli v 18. a 19. storočí. Aj to, čo sa učí na ekonomických školách, je zapracované v tomto zmenami nedotknutom systéme. Jeho plody žneme v hospodárskej kríze. A kto sa nad ním zamyslí, príde na to, že nie je v poriadku: Ľudia aj štáty sa topia v dlhoch a sú vazalmi bánk.
Ako sa rodia peniaze
Ekonomiku môžeme rozdeliť na reálnu a abstraktnú. Reálna ekonomika je proces, keď niekto niečo vyprodukuje a predá to na trhu, kde sa vymieňajú hodnoty a cena určuje niečo konkrétne. Abstraktná ekonomika má podobu finančného systému, ktorý sa vyvinul za posledných dvesto rokov a dnes diktuje podmienky. Predstava, že podmienky, čo sa má vyrábať, určujú ľudia, je ilúzia. Diktuje to finančný systém, ktorý produkuje peniaze, a tie iniciujú pohyb. Od 70. až 80. rokov dvadsiateho storočia táto deformácia nadobúda obludné rozmery.
Keby sme nakreslili krivku objemu peňazí vo svetovej ekonomike a krivku reálnych peňazí (hotovosť vrátane povinných rezerv), videli by sme, že objem reálnych peňazí tvorí približnejednu desatinu celku. Zvyšok sú virtuálne peniaze, ktoré vytvorili súkromné banky. Ako je to možné?
Predstavme si banku, ktorá začína s čistým štítom. Sto ľudí si do nej vloží milión jednotiek, takže má sto miliónov na strane pasív. Vtedy príde developer s projektom. Banka mu poskytne úver sto miliónov, inak povedané – na strane aktív banky je sto miliónov. Developer kúpi pozemky a postaví sto bytových jednotiek, ktoré ponúkne po päť miliónov. Predá ich teda za 500 miliónov.
Dodávatelia a ďalší partneri, u ktorých developer minul sto miliónov, si tieto peniaze uložia v dotyčnej banke. Na strane pasív banky je zrazu dvesto miliónov! Pritom je to fyzicky stále tých istých sto miliónov, ktoré tam ľudia vložili, iba prešli rýchlou „otočkou“.
Developer zatiaľ predáva byty. Má o ne záujem sto ľudí, ktorí majú v banke uložený milión, byt však stojí päť miliónov. Tak si každý požičia ešte štyri. Na strane bankových aktív vznikne úver 400 miliónov. So sto miliónmi od developera je to 500 miliónov aktív. Developer má zisk 400 miliónov a vloží si ich do banky. Banke plynú úroky z 500 miliónov úverov a peniaze, ktoré má na strane pasív, ďalej požičiava a presúva na stranu aktív. Stráži si bilanciu, aby sa strana aktív rovnala strane pasív.
Takýmto spôsobom v banke umelo narastá objem peňazí, ktorý má v podstate exponenciálnu krivku. Ak nestačia prvotné vklady, jedna banka si požičiava od druhej (vždy sú to tie isté peniaze) a množstvo peňazí v ekonomike stále stúpa.
Necháme na sebe ryžovať
Vyššie opísaný proces sa hodnotí pozitívne – ľudia prišli k bytom. Čo už, že sú zadlžení po štyri milióny, zatiaľ čo developer zhrabol 400 miliónov, a tie medzitým investuje do nových projektov, ktoré mu produkujú ďalšie peniaze.
Na predchádzajúcom príklade sa dá okrem tvorby peňazí ukázať aj to, ako nezmyselne sú pravidlá nastavené. Všimnime si, akú vysokú maržu si nastavil developer – na Slovensku sa to reálne stáva. Keby sto ľudí, čo chcelo bývať, vynechalo banku aj developera a stavalo by spolu za vlastné prostriedky, mohlo si za svojich sto miliónov postaviť rovnaké byty. Celé by ich to vyšlo lacnejšie. Problém je teda aj v uvedomelosti ľudí a v ich schopnosti zorganizovať sa. Je to ťažké, lebo všetci sme až po uši zavŕtaní v systéme a nie sme zvyknutí uvažovať o iných možnostiach.
Spôsob vzniku peňazí, ktoré sa rodia ako dlh, sa volá frakčné rezervné bankovníctvo. Banke stačí ku každému úveru vlastniť približne 10 percent preukázateľných peňazí – to sú povinné minimálne rezervy, ktoré sa ukladajú v národnej banke. Takže keď banka poskytne úver za miliardu, stačí, ak reálne vlastní sto miliónov. Samozrejme, keby ľudia banke 900 miliónov nesplatili, celé to krachne, lebo banky sú navzájom prepojené. Keď sa roztočený vĺčik zastaví, spadne. A to sa aj stalo.
Zasiali peniaze do pôdy – vyrástla kríza
Väčšinu objemu aktív (možno až 80 percent) našich bánk priamo alebo nepriamo tvoria úvery a investície do nehnuteľností (hypotéky, developeri). Teda pôžičky spoločnostiam, ktoré stavajú, a potom predávajú za drahšie. Nič s hodnotou samo o sebe. Hodnota pôdy je totiž určená výlučne abstraktne.
Samozrejme, povie sa, že cenu určil trh. Lenže tak to nefunguje. „Trh“ nič neurčuje. Pravidlá diktujú veľkí developeri a banky. A banky sú rady, že sa požičiava. Vytvorí sa tým viac peňazí a viac sa ich aj vráti nazad. Plus, manažéri majú výnosy z úverov, čiže osobný záujem, aby sa čo najviac požičalo.
Zakladateľ antropozofie Rudolf Steiner varoval už okolo roku 1920, že ak budú banky požičiavať gro peňazí do nehnuteľností a aktíva sa budú hromadiť v pôde, dôjde ku kolapsu ekonomiky. Pôda totiž sama o sebe nemá cenu. Má ju len ako výrobný prostriedok – pokiaľ sa na nej niečo vypestuje, alebo keď do nej niekto vloží prácu a materiál a postaví dom. Cenu za čistý meter štvorcový však určuje len „trh“ (čiže na Slovensku 3-4 developerské spoločnosti a rovnaký počet bánk), čo je totálna abstrakcia. Nesplatené hypotéky a hromadenie peňazí zákonite viedli ku kolapsu.
Výmysel, ktorý nevyšiel
Čo je ešte horšie, hlavne americké banky na hypotéky a na pôdu vytvárali deriváty. Derivát je matematická rovnica. Hovorí o podmienkach, ktorých splnenie implikuje splnenie iných podmienok. (Napríklad: Ak sa splatí táto hypotéka, tak z toho bude plynúť zisk pre túto stranu, atď.) S derivátmi sa obchoduje, majú vlastné trhy. Tvária sa ako reálne veci, nie sú však nič iné ako abstrakcie naťukané do počítača a vytlačené na papieri vo forme zmluvy.
Okolo roku 2007 bol objem peňazí v derivátoch vo svete 22-krát vyšší ako sčítaný HDP všetkých štátov. Čiže iba 2,2 percenta z objemu derivátov bolo krytých nejakou reálnou hodnotou. Dnešná situácia nie je veľmi odlišná, objem derivátov stále rastie.
V podstate ich nemá kto splatiť. Boli viazané na obchody krachujúcich bánk. Zostal len záväzok, že niekto niekomu zaplatí. Často sa vzťahuje na tretiu či štvrtú stranu, môže ho mať na krku hocikto. Odstrašujúcim príkladom je bankrot Islandu. Štát skrachoval, lebo jedna banka roztočila kolečko záväzkov nad svoje pomery a nevládala ho uzavrieť. Vĺčik sa v jednom momente zastavil a zrútil. Takto náš systém funguje a odzrkadľuje sa to aj v reálnej ekonomike. Je to výmysel, ktorý nevyšiel.
Kríza sa vráti
Protikrízové opatrenia z rokov 2008 a 2009 sú, ako keď sa z vriaceho kotla zotrie pena. Toxické aktíva stále nikto nevyčistil. Príčiny kolapsu sa len odsunuli. Nespravil sa ani prvý krok k riešeniu. Ekonómovia predpovedajú, že o štvrť roka kríza znova vypukne. Čo s tým? Politici to asi nebudú riešiť. Budú vymýšľať nezmysly, zavádzať reguláciu, ktorá nefunguje, znížia úrokovú mieru z päť na štyri, no nepriznajú si – ani nemôžu – že je tu systémová chyba.
Zástancovia klasického akademického ekonomického myslenia hovoria, že krízy sú len bežné výkyvy, ktoré sa skorigujú a všetko bude šľapať ďalej. Môže to byť tak – no vyhovuje ľuďom, aby to takto fungovalo?
Oproti kríze v 30. rokoch je tu rozdiel v počte ľudí a v stave spoločenského vedomia. Vtedy bola na svete miliarda ľudí, neexistovali informačné technológie, ľudia žili izolovane a celý tretí svet žil poľnohospodárskym spôsobom života. Kríza teda nezasiahla všetkých, hoci vyprodukovala druhú svetovú vojnu. Dnes je ľudí skoro sedem miliárd, všetci sú informovaní a navzájom prepojení, takže aj malý otras – že vám vypnú elektrinu alebo skolabuje internet – otrasie systémom. Sme zraniteľnejší.
Plus, kríza prichádza v čase, keď sa ľudské vedomie mení. Minimálne v Európe a v Amerike sa začalo o systéme rozmýšľať z hľadiska jeho zmeny, nie ako predtým, keď sa riešenie hľadalo v mylných sociálnych programoch (komunizmus, fašizmus). Niečo sa deje aj na Slovensku, ľudia zakladajú nejaké občianske združenia, vyvíjajú rôzne aktivity. Aj vo vnútri systému, v bankách, sa objavujú ľudia, ktorým svitá v hlave, aká je to ilúzia. Rozbieha sa diskusia.
Foto: Ekonóm David Sulík
Autor foto: Rasťo Šutta
Pokračovanie článku nájdete tu:
