Ako sa na Zaježovej vlastne žije? Kolujú o tom rôzne mýty. Vraj miestni fungujú bez všetkých moderných vymožeností a ich deti nepoznajú televízor. Vraj žijú v komunite – čo to je? Nejaká sekta? V prípade Zaježovej je to jednoducho označenie pre susedov, ktorí si dokážu pomáhať a pracovať na spoločných projektoch.
Počas troch „päťročníc“ prešla tamojšia pospolitosť nových lazníkov výrazným vývojom. Dnešný stav charakterizuje najmä rozmanitosť. „V súčasnosti v Zaježovej a blízkom okolí dočasne alebo trvalo žije viac než 60 novolazníkov a spolu s nimi ich 30 detí. Novousadlíci sú rôzni, do Zaježky ich priviedli rozmanité pohnútky, ale spája ich sen o peknom živote na peknom mieste,“ píše sa na internetovej stránke Zaježovej.
Znovuobjavené lazy
Zaježová sa nachádza juhovýchodne od Zvolena v pohorí Javorie. Spadá pod obec Pliešovce. Tvoria ju roztrúsené domčeky, lúky, sady, polia a lesy. Oblasť ako-tak prosperovala približne do polovice 20. storočia. Urbanizácia urobila svoje a z pôvodných zhruba šesťsto obyvateľov v 50. rokoch tu po nežnej revolúcii žila už len necelá tretina prevažne starších ľudí.
Prázdne staré domy prilákali aktivistov so záujmom o tradičnú kultúru, z ktorých sa neskôr stali prví novousadlíci. V polovici 90. rokov začalo na Zaježovej pracovať občianske združenie Škola ľudovej kultúry, ktoré organizovalo obľúbené workshopy tradičných remesiel. Na lazoch sa stretávali cez víkendy a znovuobjavovali zručnosti predkov. Najväčšími projektmi, do ktorých sa pustili, bola rekonštrukcia starých stavieb s použitím pôvodných technológií.
Postupne sa vykryštalizovala skupina, ktorá sa rozhodla inšpirovať sebestačným a skromným životným štýlom minulých storočí aj v osobnom živote. Na Zaježovej si zaobstarali dlhodobé bývanie. Štruktúra novousadlíkov a ich potreby sa však od tých čias zmenili. Namiesto Školy ľudovej kultúry vnikla Pospolitosť pre harmonický život, ktorá prevzala jej aktivity, pribudlo ľudí, medzi nimi aj rodiny s deťmi. Dnešná Zaježová teda zďaleka nie je homogénna. Žijú tu pôvodní obyvatelia, chalupári, ktorí prichádzajú na víkendy alebo na sezónu, stoja tu novostavby a rozostavané domy. Prisťahovali sa sem aj ľudia, ktorí sa nezapájajú do spoločných aktivít.
Obdobie prerábania pôvodných domov je už zrejme minulosťou. Neostalo ich veľa k dispozícii a tie, ktoré zostali, sú buď drahé, alebo sú s nimi iné ťažkosti. Zaježovčania sa v súčasnosti snažia ovplyvniť územný plán, aby sa mohlo vystavať ďalších 30 domov. „Cena starých stavieb stúpla natoľko, že sa viac oplatí postaviť si novú. Rast obyvateľstva by však nemal ísť do nekonečna, lebo by sa narušil charakter lazov,“ myslí si Miroslav Kašiak z Pospolitosti pre harmonický život.
Čo to znamená bývať na lazoch? Napríklad, že návšteva suseda vyžaduje buď prepravu autom, alebo pol dňa pešej chôdze. Napokon, na niektoré miesta sa autom nedá dostať.
Ako funguje obec
Zaježovským novousadlíkom nechýba zmysel pre spoluprácu. „Nie sme žiadna sekta alebo komunita, ktorú vedie nejaký guru,“ tvrdí Juraj Hipš z občianskeho združenia Živica. „V čase, keď sme sa tam začali grupovať a kupovať domy, sme aj úplne prirodzene začali spolupracovať. Trávili sme spolu voľný čas, organizovali sme kultúrne aktivity, po roku 2000 sme zaviedli LETS systém výmeny tovarov a služieb,“ dopĺňa M. Kašiak. „Rozhodovať spolu o všetkých kultúrnych aj ekonomických otázkach sa dalo, kým nás bolo pomerne málo. Tak okolo 20 ľudí. Keď počet vzrástol, zistili sme, že pri takej pestrosti a množstve názorov sa ku konsenzu jednoducho nedopracujeme. Spoločné projekty sa zablokovali a prestali sa robiť veľké hromadné stretnutia. Ľudia sa skôr zhromaždili okolo aktivít, ktoré sa ich priamo týkajú.“
Takáto situácia prevláda dodnes. Spoločných aktivít je množstvo, ale nikto sa nezapája úplne do všetkého. Každý má tú svoju sieť a aktivity nie sú centralizované. Existujú však určité ohniská. Sú to štyri miesta – komunita Sekier, kde dlhodobí dobrovoľníci pomáhajú za stravu a bývanie, základná škola, komunitné centrum (Prenajatá bývalá budova národného výboru, známa pod názvom škôlka. Zaježovčania ju jeden deň v týždni využívajú ako materské centrum, inokedy ako miesto pre stretnutia.) a vzdelávacie centrum, ktoré poskytuje priestor pre víkendové akcie a tábory. Na lazoch fungujú tiež rôzne záujmové skupiny a krúžky. Napríklad Snežné ženy – umelecké zoskupenie žien a dievčat, ktoré sa venujú literárnej a výtvarnej činnosti.
Údržbu spoločných priestorov zabezpečujú dobrovoľníci, financie plynú z malých grantov. Zvyčajne to funguje tak, že grant pomôže na nákup stavebného materiálu a robotu si Zaježovčania obstarajú sami.
Spoločným projektom sú aj obcou chránené územia – lokality, ktoré sú zaujímavé z prírodného hľadiska a obyvatelia by ich chceli v spolupráci s obcou a lesníkmi vyčleniť ako chránené. Na rozdiel od štátnych rezervácii si sami občania určia, že budú chrániť to, čo sa im v obci páči a na čom im záleží.
Rušnejšie ako v Bratislave
„Ľudia sa stále pýtajú – Juraj, nie je ti na lazoch smutno?“, usmieva sa rodený Bratislavčan Juraj Hipš, aktivista Centra pre environmentálnu a etickú výchovu Živica. „V hlavnom meste nepoznám ani jedného zo svojich susedov, no na Zaježovej som zatiaľ ani jeden deň nestrávil sám! Niekedy som z toho až zúfalý.“ Na niektorých miestach Zaježovej je tak živo, že bývalý Bratislavčan nostalgicky spomína na súkromie a anonymitu metropoly. Veď len cez vzdelávacie centrum sa ročne premelie vyše a pol tisíca ľudí. „Keď v meste prídete domov, máte pokoj. Mne Mirec privedie do domu skupinku turistov, ktorí si ma fotia… Človeka to zarazí a uvedomí si, aké je to žiť v ZOO,“ hovorí J. Hipš.
Býva v objekte, ktorý sa volá Slamienka. Bol to prvý väčší projekt, do ktorého sa pred 15 rokmi pustila Škola ľudovej kultúry. Zruinovaný domček zaopatrili novou slamenou strechou a definitívne ho dokončili až nedávno. (Druhým projektom „tradičného obdobia“ ŠĽK je drevenica z Vígľašskej Huty – Kalinky, ktorú aktivisti rozobrali a znova poskladali v Zaježovej. Dnes je to evidovaná kultúrna pamiatka.)
„Slamienka, kde bývam aj s rodinou, zvonku vyzerá ako skanzen. Som však človek, ktorý funguje na internete, a môj vysnívaný ideál je vysokorýchlostné pripojenie aj vnútri takejto stavby,“ rozpráva J. Hipš. „Som na seba hrdý, že som tam vydržal dva roky žiť bez pripojenia a mobilného signálu. Ale bol som z toho zúfalý.“ Až natoľko, že sa namiesto prispôsobenia rozhodol situáciu zmeniť.
Nech žije mobil a internet
Nerušený pokoj bez vyzváňajúceho mobilu vyzerá najprv romanticky. Podľa odhadu Juraja Hipša toto nadšenie trvá asi tri dni. „Potom ľudia odídu, zapínajú mobil a vyvolávajú.“ dodáva. „Keď rodiny s deťmi chcú bývať na mieste, kde nefunguje bežný trh práce, väčšinou ten mobil a internet potrebujú k životu. Vážim si ľudí, ktorí sa bez toho zaobídu a dokážu sa o seba postarať. Ja som toho schopný nebol.“
V súčasnosti sa už aj v Zaježovej čnie stožiar mobilného operátora. Už po dvoch týždňoch pobytu na Zaježovej začal Juraj Hipš zháňať podpisy pod petíciu za zavedenie signálu. „Operátor ma poznal dokonale, starosta tiež. Ten krásny monument vyrástol až po dvoch rokoch, zhodou okolností práve v čase, keď som sa na nejakú dobu sťahoval do Bratislavy. Nie som nadšený, ako vyzerá, ale umožňuje mi živobytie.“
Aj Miroslav Kašiak, ktorý dnes tiež pracuje cez internet, si v minulosti „odkrútil“ dva roky bez elektriny a počítača. Považuje to za cennú životnú skúsenosť. „Dokážem si vďaka tomu uvedomiť rozdiel, čo mi tieto vymoženosti berú a čo dávajú. V žiadnom prípade sa im však nevyhýbam.“
V druhej časti si prečítajte dokončenie reportáže:
Tu sa usádzajú prvé lastovičky nového trendu. Ide o stavby zo slamených balíkov. Prvé takéto postavili pred sto rokmi a ešte stále stoja. V Rakúsku ich stavajú aj na kľúč. „Je to lacné, ale učíme sa na vlastných chybách,“ konštatuje M. Kašiak. Ako legálna stavba predstavuje u nás určitý precedens. „Keby som bol vedel, že ma to bude stáť rok života vybavovania papierov, nedám sa na to,“ žartuje J. Hipš. No po tom, čo prvý dom prerazil na úradoch, dostali povolenia aj ďalšie tri domy vrátane domu M. Kašiaka. Ten sa sústredil na recyklované materiály, čo je výhodné z ekonomických aj z ekologických dôvodov. „Skúšame aj izolácie z konopy, z ľanu, materiály z ľahkej drevenej buničiny,“ vymenúva M. Kašiak.
_______________________________________________________________________
Vyjadrenia M. Kašiaka a J. Hipša odzneli na prednáške Evolúcia jedného sna na festivale Dych Zeme 2010.
Ak vás téma zaujala, zaujímavé čítanie nájdete v rovnomennom článku na adrese:
Foto: Fašiangy na Zaježke
Zdroj foto: www.kruhzivota.sk
Foto: Slamienka. Má asi najprácnejšie vyrobenú strechu na Slovensku.
Zdroj foto: www.zelenaskola.sk
