Prvú časť reportáže nájdete tu
Ak v deväťdesiatych rokoch utečenci z miest hľadali najmä čo najšetrnejší život v harmónii s prírodou, zmena štruktúry obyvateľstva na živé rastúce spoločenstvo otvorila v novom desaťročí prozaickejšie otázky. Rodiny s deťmi potrebovali základnú školu. „Zaježovská škola je môj splnený sen,“ vyznáva sa J. Hipš. „Som z učiteľskej rodiny, starý otec bol školský inšpektor, otec riaditeľ školy a ja som tiež učil. Túžil som mať vlastnú školu.“ Po narodení dcéry sa aktívny učiteľ dohodol s ostatnými rodičmi na lazoch, že si ju založia. Zriaďovateľom je OZ Živica a škola je jednou z najmenších v Európe. Minulý rok mala štyroch žiakov, v tomto roku zaznamenala prudký nárast na sedem.
Škola pre šesť detí
Je to malotriedka, v ktorej sa učiteľ súčasne venuje kolektívu rôzne starých detí, zaradených do rôznych ročníkov. „Pani učiteľka to nazýva kráľovská škola – učí zvlášť každého žiaka. Je to pre ňu veľmi náročné, lebo musí pre všetkých pripraviť individuálny program,“ vysvetľuje M. Kašiak. Žiaci z rôznych ročníkov sa nemôžu učiť to isté, pomáhajú si však navzájom. Staršie deti napríklad kontrolujú mladším príklady.
Učebný plán je klasický, život tejto školy sa však od bežnej praxe v mnohom líši. Škola je totiž najjasnejším dôkazom spolupráce a pomoci, ktorú si susedia na Zaježovej dokážu poskytnúť. „Výchovné predmety učia rodičia,“ vysvetľuje J. Hipš. „A ekonóm, školník a upratovač? Všetko robia rodičia bez nároku na odmenu. Od papierovačiek s ministerstvom až po drevo na kúrenie.“
Škola preto dostala prívlastok environmentálna a komunitná. Hoci podľa J. Hipša je viac komunitná ako environmentálna. Ochrana životného prostredia a prístupy, ktoré chodí teoreticky učiť na iné školy, sú tu totiž úplnou prirodzenosťou a každodennou praxou. Učebný plán je nastavený tak, aby deti spĺňali všetky štandardy určené štátom, čo im umožňuje bezproblémový prechod na inú školu.
„Nemáme schválený experimentálny výučbový plán. Bežíme v štátnom vzdelávacom programe, ale máme zároveň aj veľa waldorfského, environmentálnej výchovy a nových prvkov. Je však dôležité, aby na konci školského roka deti plnili všetky predpísané štandardy. Ako sa k tomu dopracujú, nechávam na rozhodnutí učiteľky,“ vysvetľuje J. Hipš.
Výchova k aktivizmu
Pod slovíčkom „environmentálna“, ktoré charakterizuje zaježovskú základnú školu, sa rozumie aj výchova k občianskej angažovanosti. „Chceme, aby deti hľadali riešenia a nemysleli si, že o všetkom rozhodujú iba vysokopostavení ľudia a politici,“ hovorí J. Hipš. Školáci chodia na návštevy k pliešovskému starostovi a predkladajú mu problémy, ktoré treba riešiť na Zaježovej. Požiadajú ho, aby im ich pomohol vyriešiť. „Napríklad tento školský rok sme so žiakmi odstraňovali čierne skládky. Nie tým spôsobom, že deti sú akože smetiari, ale aby sa do toho zapojila obec a aby sa o tom dozvedeli občania.“ Hoci starosta Štefan Sýkora údajne „kazí“ deti tým, že im ponúka sladené nápoje, inak Zaježovčanom vychádza v ústrety. Budovu školy im ponúkol bezplatne. Ak by mali platiť prenájom, nemohli by si dovoliť ju prevádzkovať.
Okrem aktivizmu treba zaježovské deti pripraviť na nástrahy a vymoženosti moderného sveta. „Ľudia majú dojem, že deti na Zaježovej sú čisto prírodné éterické bytosti, čo samozrejme aj sú, ale našou snahou nie je izolovať ich od reálneho sveta. Treba ich pripraviť na civilizáciu. Mali by vedieť narábať s technikou a vedieť po anglicky,“ myslí si Juraj Hipš. Znalosť angličtiny sa deťom zvlášť zíde, pretože tento jazyk je na lazoch druhý najpoužívanejší a v niektorých častiach dokonca prevláda.
Fakt, že väčšina zaježovských rodín nemá doma napríklad televízor, neznamená, že deti techniku nepoznajú. Užijú si ju u starých rodičov alebo na výletoch. „Keď sú decká v Bratislave, s nadšením si užívajú obchodné centrá a všetky atrakcie. Majú rovnaké potreby ako iné deti. Nemajú žiadnu traumu z toho, že žijú na Zaježovej v malom kolektíve a v prírode.“
Apropo, výlety. Výhodou malej školy je, že celá exkurzia zaberie dve osobné autá. Zaježovskí školáci tak môžu chodiť na miesta, kam by sa veľká škola dostala len výletnými autobusmi a s veľkou byrokraciou.
Cudzinci na lazoch
Jedným z najznámejších miest na Zaježovej je komunita Sekier, ústredný projekt Pospolitosti pre harmonický život. Sekier je zrekonštruované staré gazdovstvo, kde si mladí ľudia z celého sveta môžu vyskúšať iný životný štýl. Za pätnásť rokov sa tam vystriedalo asi 90 ľudí. „V minulosti niektorí ostali aj 4 – 5 rokov, dnes väčšina odchádza asi po roku. Prichádzajú cez Európsku dobrovoľnícku službu, ktorá financuje vzdelávacie programy pre ľudí z rôznych krajín,“ vysvetľuje M. Kašiak. „Niekedy tam nemáme vôbec žiadnych Slovákov. Na Sekieri sa dohovoríte hlavne po anglicky.“
Dobrovoľníci sa zoznamujú s tradičnými remeslami, s (nielen) slovenskou kultúrou a učia sa žiť bez moderných vymožeností. Technika nie je zakázaná, na Sekieri je elektrina, a keď treba, používajú sa aj motorové zariadenia. Väčšinu času sa však hostia priúčajú skôr tomu, ako sa bez nich zaobísť. „Máme tam k dispozícii dvadsať hektárov pôdy, ktoré sú naším ihriskom. Je to ťažká romantika, najmä v zime. To je obdobie, keď je trošku menej ľudí, frmolu a roboty,“ smeje sa M. Kašiak. Popri tom, ako sa dobrovoľníci učia remeslá, pomáhajú na Zaježovej pri jednoduchej manuálnej robote, napríklad na stavbách, a zúčastňujú sa na spoločných aktivitách obce.
Nárazový prílev „cudzincov“ Sekier od roku 2007 zažíva každoročne v lete. Festival na lúkach je stretnutie ľudí, ktorí chcú spoznať Zaježovú, alebo ju už poznajú a chcú sa aspoň raz za rok navzájom vidieť. Účinkujúci hudobníci sú väčšinou kamaráti, ktorí hrajú za cestovné, stravu a bývanie. Na príklade Festivalu na lúkach je vidieť, že čo je dobré, presadí sa aj bez reklamy. Až tak, že treba ľudí takmer odhovárať. Napriek rodinno-priateľskému charakteru podujatia sa totiž počet návštevníkov každoročne znásobuje. Na ten posledný prišlo sedemsto ľudí, čo sa organizátorom zdá predsa len príliš veľa. „Nechceme z toho robiť Pohodu, také množstvo ľudí už predstavuje technické problémy,“ konštatuje M. Kašiak. „Bojíme sa, kam to povedie. Tento rok sme zverejnili dátum konania iba mesiac vopred, a aj tak sme tam mali veľa ľudí.“
Trojdňové meditácie a kávovar
Oboje poskytuje Zaježovčanom, ale najmä cezpoľným návštevníkom vzdelávacie centrum alias Polomy. Je to priestor, v ktorom OZ Živica usporadúva kurzy, workshopy, porady a pobyty od škôl až po firmy. Akcie bežia po celý rok vo viacdňových cykloch. Juraj Hipš prirovnáva podujatia vzdelávacieho centra k festivalu Dych Zeme, ktorý Živica každý rok v októbri usporadúva v Šamoríne: „Je to podobné, ale funguje to po celý rok. Ak na Dychu Zeme nejaká meditácia trvá dve hodiny, tu jej môžeme venovať tri dni.“ Vo vzdelávacom centre sa konajú e-learningové kurzy a porady, ale aj prednášky o permakultúre a prírodnom staviteľstve či hry na lanových prekážkach, ktoré učia tímovej spolupráci. Cenník akcií sa prispôsobuje možnostiam záujemcov. „Firmy nám platia oveľa viac peňazí, vďaka čomu potom môžeme dotovať vstupné pre školy či škôlky, ktoré by tam inak asi nemohli chodiť,“ hovorí J. Hipš.
Krásne zrekonštruovaná budova vzdelávacieho centra vďačí za svoj vzhľad a vybavenie najmä grantom a mecenášom. Budovu ŠĽK kúpila spolu so Slamienkou ešte pred pätnástimi rokmi. Aktivisti sa ju snažili rekonštruovať z úspor a dobrovoľníckou prácou, šlo to však len pomaličky a úrady hrozili, že sa tam z hygienických dôvodov nesmú usporadúvať akcie. Živica ako pomerne veľká organizácia však dokázala získať aj väčší grant. „A keď do centra prišli manažéri z firiem a videli, v akom je to stave, dali nám peniaze na prebudovanie. Bol to pre nás záväzok, aby sme to spravili poriadne. Pôvodný rozpočet na rekonštrukciu sme pritom prekročili štvornásobne,“ priznáva M. Kašiak.
Pri prestavbe vzdelávacieho centra sa bralo na vedomie estetické aj ekologické hľadisko. „Centrum slúži na to, aby propagovalo filozofiu spolužitia s prírodou. Preto sme využili prírodné materiálny pri jeho stavaní, alternatívne zdroje na získavanie energií, triedime odpad, šetríme vodu a upravujeme okolie do podoby permakultúrnej záhrady,“ vysvetľuje M. Kašiak. „Robíme tam všetko, čo patrí k šetrnému a modernému životnému štýlu v prírode. Hostia si to tam zažijú a nevtieravo sa to k nim dostáva.“ Najnovšie pribudla na strechu vzdelávacieho centra fotovoltaická elektráreň.
Vo vzdelávacom centre sa nachádza čajovňa, ktorá je netradičná z rôznych dôvodov. Napríklad preto, že je postavená zo slamených balíkov omietnutých hlinou. Osobný význam pre Juraja Hipša má však niečo iné: „Máme tam stroj na kapučíno a latte. Milujem zobrať si noviny, kávu a hodinu si popíjať. Tu sa to konečne dá.“
Priekopníci slamených domov
Zaježová je známa ako miesto experimentov v oblasti prírodného staviteľstva. Práve tu sa usádzajú prvé lastovičky trendu, ktorý je v západných krajinách už pomerne bežný. Ide o stavby zo slamených balíkov. Táto technológia vznikla približne pred sto rokmi, keď sa začali používať na slamu balíkovacie stroje. Domy, ktoré sa vtedy postavili v Amerike, ešte stále stoja. V Rakúsku slamené domy stavajú aj na kľúč, sú však drahšie ako štandardný dom. Zaježovčania svoje pokusy robia sami. „Je to lacné, ale učíme sa na vlastných chybách,“ konštatuje M. Kašiak.
Na Zaježovej stojí prvý dom na Slovensku, postavený zo slamených balíkov a hliny. Je to projekt Juraja Hipša. Získal preň všetky potrebné povolenia. Ako legálna stavba predstavuje u nás určitý precedens. „Svoj slamený rodinný dom volám sladká nevedomosť,“ žartuje J. Hipš. „Keby som bol vedel, že ma to bude stáť rok života vybavovania papierov, nedám sa na to. Keď vidím slamený balík, príde mi zle.“
No po tom, čo prvý dom prerazil na úradoch, dostali povolenia aj ďalšie tri domy vrátane domu Miroslava Kašiaka. Ten sa sústredil najmä na recyklované materiály, čo je výhodné z ekonomických aj z ekologických dôvodov.
„Tým, že na Zaježovej máme priestory na veľké stavby, môžeme dať prírodné stavebníctvo vyskúšať aj ľuďom, ktorí sa to chcú naučiť. Takýmto spôsobom sa to šíri do sveta. Skúšame aj izolácie z konopy, z ľanu, materiály z ľahkej drevenej buničiny,“ vymenúva M. Kašiak.
Priekopníctvo a skúšanie – nielen prírodných stavebných materiálov, ale aj iného životného štýlu – je presne to, čo Zaježová umožňuje. Príklad, ktorý poskytuje, v žiadnom prípade nemá spôsobiť, že sa každý, kto cíti nespokojnosť s plytkým a (seba)deštruktívnym spôsobom života, bude chcieť presťahovať na stredoslovenskú samotu. Inšpiráciou má byť obdivuhodná odvaha novolazníkov, s ktorou sa (viac či menej) obrátili konzumnému spôsobu života chrbtom a pustili sa do experimentu s vlastným osudom. Ak máme odvahu a odhodlanie, pokus o správnejší a šťastnejší život v krajšom prostredí môžeme vykonať aj inde. Oproti klasickej novoročnej poslednej cigarete a zhodeniu piatich kíl je to, samozrejme, trošku väčšie sústo.
Vyjadrenia M. Kašiaka a J. Hipša odzneli na prednáške Evolúcia jedného sna na festivale Dych Zeme 2010.
Ak vás téma zaujala, zaujímavé čítanie nájdete v rovnomennom článku na adrese:
Foto: Vzdelávacie centrum alias Polomy.
Zdroj foto: www.zajezka.sk
Foto: Na zrekonštruovanom gazdovstve Sekier sa dobrovoľníci z celého sveta učia žiť bez moderných vymožeností.
Zdroj foto: www.kruhzivota.sk
