Zahraničnopolitické pozadie poľskej vlády

Vývoj po parlamentných voľbách 2005 potvrdil tie najpesimistickejšie očakávania. Vytvorenie menšinovej vlády prinieslo permanentnú nestabilitu. Vládna národno-konzervatívna strana Právo a spravodlivosť (PiS) bola vystavená na milosť a nemilosť populistickej Sebaobrane a klerikálno-nacionalistickej Ligy poľských rodín (LPR). Opozičné strany však nedovolili lídrovi PiS bezpečne vybŕdnuť z krízy prostredníctvom predčasných volieb. Odmietli samorozpustenie Sejmu, a tak bol PiS donútený vytvoriť nacionalisticko-euroskeptickú koalíciu. Prvou obeťou tohto kroku sa stal minister zahraničných vecí, skúsený poľský diplomat Stefan Meller. Poľsko vystupuje dlhodobo ako duchovný a mocenský líder v regióne strednej Európy. Jeho pozíciu však môžu spochybniť autoritatívne tendencie súčasnej poľskej vlády. Oproti pôvodným zámerom spred parlamentných volieb tu už nejde ani tak o model potenciálne autoritatívnej prestavby štátu, ktorá by nadväzovala na systém vlád tzv. sanácie v rokoch 1926 – 1938, ale skôr o úsilie vládneho PiS o maximálnu politizáciu všetkých sfér verejného života – počnúc justíciou, končiac médiami a školstvom, napr. v dôsledku projektu tzv. vlasteneckej výchovy. Prvým vážnym varovaním sa stalo napr. podpísanie Stabilizačného paktu iba za prítomnosti „katolíckych“ médií, t. j. v skutočnosti iba predstaviteľov jednej opcie vo vnútri katolíckej cirkvi. Zahraničnopolitické zázemie PiS Istým prvkom diskontinuity môže byť aj to, že po prvý raz nebude mať najsilnejšia vládna strana v Poľsku zahraničnopolitické zázemie v najsilnejších európskych, resp. medzinárodných stranícko-politických zoskupeniach, t. j. buď v Strane európskych socialistov (PES), resp. v Socialistickej internacionále, alebo v Európskej ľudovej strane (EPP). PiS sa totiž vzhľadom na svoju protinemeckú rétoriku a konfrontáciu s nemeckými kresťanskými demokratmi (CDU) stalo členom slabšej skupiny Únia za Európu národov (UEN), kde pôsobia o. i. aj Slovenská národná strana (SNS) či talianska „postfašistická“ Národná aliancia. Konflikt s nemeckou CDU, ktorým PiS motivoval svoj vstup do UEN, sa týkal budovania Centra proti vyháňaniam ako pamätníka utrpenia (výlučne) nemeckého národa v dôsledku druhej svetovej vojny. Bol však vyhrocovaný zbytočne a hlavne s ohľadom na očakávanú vnútropolitickú rezonanciu. Povolebný vývoj ukázal, že šéfka nemeckého Zväzu vyhnancov Erika Steinbachová má v skutočnosti v CDU podstatne slabšie pozície ako by sa očakávalo podľa poľských médií a nová nemecká kancelárka Angela Merkelová o konfrontáciu so svojím východným susedom nemá najmenší záujem. Marginalizáciu sa PiS pokúša kompenzovať napr. spoluprácou s českou konzervatívnou Občianskou demokratickou stranou (ODS), ale aj so slovenským KDH, s ktorým PiS spájajú dlhoročné vzťahy, napr. v podobe spoločných vystúpení Vladimíra Palka (KDH) a Artura Zawiszu (PiS) proti tomu, aby sa súčasťou ústavnej zmluvy EÚ stala Listina základných práv a slobôd. Poľské pravicové strany sa netaja, že sa inšpirovali slovenskou deklaráciou o zvrchovanosti členských a kandidátskych štátov EÚ v kultúrnych a etických otázkach, ktorú prijala NR SR v roku 2002 a o rok neskôr poľský Sejm. S vlažnou reakciou sa však stretol návrh PiS z apríla 2006 na vybudovanie spoločného bloku stredoeurópskych pravicových strán v podobe zriadenia stáleho sekretariátu. Okrem PiS by sa členom takejto skupiny mal stať maďarský Fidesz, česká ODS, konzervatívci z Litvy a Lotyšska. Slovenské pravicové strany sa však od návrhu PiS dištancovali. Zahraničnopolitické zázemie Sebaobrany Líder Sebaobrany Andrzej Lepper sa 27. 2. 2006 stal podpredsedom novej európskej strany EUDemocrats (www.eudemocrats.org), ktorá združuje euroskeptické strany a organizácie z deviatich európskych štátov. Nová strana vznikla v novembri 2005. Hoci v porovnaní s rokom 2003 Sebaobrana podstatne zmiernila svoj protiintegračný program, v novej strane spolupracuje s organizáciami, z ktorých mnohé odmietajú členstvo svojich krajín v Európskej únii. Okrem lotyšských Nových demokratov a euroskeptickej politickej organizácie sú členmi zoskupenia portugalská Nová demokracia, slovinská a dánska Júnová listina, maďarská Strana stredu (odštiepenci od Maďarského demokratického fóra), ďalej formácie z Estónska (Reformná strana, hnutie Not to EU), Írska (Národná platforma, Ľudové hnutie) a Francúzska (gaullistická Debout la Republique). Jej členmi sú aj severoírski radikálni protestanti – unionisti. Šéfkou EUD je Hanna Dahlová z dánskej Júnovej listiny. Pred voľbami 2005 boli hlavnými prioritami zahraničnej politiky Sebaobrany dosiahnutie konsenzu v otázkach zahraničnej politiky medzi politickými silami krajiny, prehĺbenie spolupráce so štátmi bývalého ZSSR, ekonomizácia zahraničnej politiky a renegociácia prístupovej zmluvy s EÚ, najmä čo sa týka produkčných limitov v priemysle a poľnohospodárstve. V tom čase zahraničnopolitickú líniu Sebaobrany formuloval poslanec Európskeho parlamentu Ryszard Czarnecki, ktorý v 90. rokoch pôsobil v klerikálno-nacionalistickom Kresťansko-národnom zjednotení (ZChN). Časť tejto strany sa v roku 2001 pripojila k PiS a druhá časť tvorila základ LPR. Ním vedený Inštitút európskych štúdií a práva poskytoval školenia mládežníckej organizácii Sebaobrany a pracoval aj pre Leppera. Po roku 2004 sa inštitút rozhodol pracovať výlučne pre Sebaobranu. Klerikálno-nacionalistický prvok nebol esenciálnou súčasťou politiky Sebaobrany a jej vodca po ňom siahal skôr inštrumentálne. Sebaobrana nemá vypracovanú jasnú ideologickú líniu a podobne ako iné zoskupenia populistického charakteru využíva argumentáciu z rozličných politických prúdov v závislosti od svojich momentálnych potrieb a politickej konjunktúry. Sebaobrana vznikala začiatkom 90. rokov ako odborový zväz, ktorého ambíciou bola razantnejšia obhajoba záujmov roľníkov. Pri jeho vzniku asistovali bývalí vysokí predstavitelia komunistickej nomenklatúry. „Východná“ politika Sebaobrany Podľa denníka Gazeta Wyborcza sa v auguste 1992 vtedajší Úrad ochrany štátu (UOP) dožadoval zákazu činnosti Sebaobrany vzhľadom na kontakty s organizáciami, ktoré boli údajne prepojené na tajné služby Ruskej federácie a vyvíjali aktivity proti rozširovaniu NATO a EÚ. Stalo sa tak po prvých blokádach poľských ciest a železníc zorganizovaných Sebaobranou. Jednou zo spomínaných organizácií bol Slovanský Sobor, ktorého vznik iniciovala ruská Liberálnodemokratická strana Vladimira Žirinovského v roku 1992. Organizácia s analogickým názvom vznikla napr. aj v Bielorusku, jej cieľom bolo dosiahnuť znovuzjednotenie tejto krajiny s Ruskom. Lepperovo meno sa spája aj so Schillerovým inštitútom v Nemecku, ktorý vystupuje proti integračným procesom v Európe. Okrem živelného odporu proti členstvu Poľska v EÚ a protestom proti bombardovaniu Srbska leteckými silami NATO sa však Sebaobrana v minulosti nevyjadrovala k zahraničnopolitickým otázkam. Do zahraničnopolitických diskusií začala aktívnejšie vstupovať až pred parlamentnými voľbami 2001, keď napr. jej predseda Lepper navštívil ruské veľvyslanectvo a ospravedlnil sa za to, že v Poznani sa konala demonštrácia proti vojne v Čečensku. Neskôr Sebaobrana vystupovala proti poľskej účasti vo vojne v Iraku. V októbri 2004 sa Lepper na pozvanie prezidenta Aleksandra Lukašenka zúčastnil na parlamentných voľbách a na referende, ktoré umožnilo súčasnému bieloruskému prezidentovi doživotne sa uchádzať o zvolenie. Bieloruský prezident ho dokonca osobne prijal, Lepper a ďalší predstavitelia Sebaobrany verejne vyhlásili, že tamojšie voľby mali demokratický charakter. Počas tzv. oranžovej revolúcie na Ukrajine zaujala Sebaobrana zdržanlivý postoj: žiadala, aby Poľsko nepodporovala ani jednu zo strán konfliktu. V spolupráci s politickými kruhmi v Rusku zohrávajú významnú úlohu napr. europoslanec Bolesław Borysiuk, ktorý bol v 80. rokoch tajomníkom Spoločnosti poľsko-sovietskeho priateľstva a neskôr pôsobil v poľsko-ruských hospodárskych štruktúrach. Po vyhlásení výnimočného stavu po potlačení nezávislého odborového hnutia Solidarita v roku 1981 sa stal zástupcom šéfredaktora týždenníka Rzeczywistość. Toto periodikum bolo známe svojím nadštandardným prepojením na politické kruhy v ZSSR, prezentovalo názory nacionalisticko-antisemitského krídla zoskupeného okolo niekdajšieho ministra vnútra Mieczysława Moczara. Z obchodných kontaktov s Ruskom ťažia ďalší vedúci predstavitelia Sebaobrany Jan Maksymiuk (bývalý predstaviteľ SLD) a Kazimierz Zdunowski, ktorí v minulosti pôsobili v agrárnej lobby. Najnovšie aktivity Sebaobrany V decembri 2005 sa poslanec M. Piskorski zúčastnil na parlamentných voľbách v separatistickej Podnesterskej republike, ktoré OBSE ignorovala. V rozpore s postojmi Poľska a medzinárodných organizácií pozitívne hodnotil ich priebeh a vyslovil sa, že je „pripravený urobiť všetko, aby Poľsko uznalo Podnestersko“. Neskôr pred zahraničným výborom Sejmu sa od svojich vyjadrení dištancoval a označil ich za dezinterpretáciu. Sebaobrana udržiava úzke kontakty aj s predstaviteľmi Čínskej komunistickej strany. Po návšteve jej predstaviteľov navštívil v januári 2006 A. Lepper spolu s ďalšími piatimi poslancami Sebaobrany na pozvanie Ligy komunistickej mládeže Čínu. Jedným z najväčších škandálov však bolo vystúpenie poslanca Piskorského na medzinárodnej konferencii Axis for Peace v novembri 2005 v Bruseli, organizovanej údajne francúzskymi ľavicovými kruhmi, kde vývoj v Poľsku po roku 1989 označil za novú okupáciu. Zároveň tvrdil, že Poľsko je „trójskym koňom USA v Európskej únii“. Účastníci konferencie na záver prijali deklaráciu, v ktorej podporili zahraničnú politiku Ruska v jej úsilí o „obnovenie multilaterálneho dialógu“. Podporili aj ruský tvrdý postoj k financovaniu terorizmu a proti „dvojitým štandardom v medzinárodnej politike a zasahovaniu do vnútorných záležitostí suverénnych štátov“. Na druhej strane síce predstavitelia Sebaobrany hlasovali proti vyslaniu poľských vojenských jednotiek do Iraku a ešte v januári 2006 kritizovali prezidenta L. Kaczyńského za predĺženie mandátu poľskej misie. Pri hlasovaní o štátnom rozpočte však svoj názor zmenili, deklarovali, že táto otázka nie je pre stranu prioritnou. S približujúcim sa vstupom do vlády sa Sebaobrana usiluje zbaviť sa negatívneho imidžu nevypočítateľnej a extrémistickej strany, dokonca jej líder sa prihlásil k „sociálnemu liberalizmu.“ Budúca poľská politika Vymenovanie A. Fotygovej za ministerku zahraničných vecí Poľska potvrdzuje, že zahraničná politika a najmä jej kľúčové aspekty zostávajú doménou prezidenta L. Kaczyńského, pričom PiS uprednostňuje kontinuitu kurzu presadzovaného predchádzajúcimi vládami. Je pravdepodobné, že PiS sa bude pokúšať zabrániť väčšiemu vplyvu LPR, resp. Sebaobrany na koncepčné definovanie zahraničnopolitických priorít a jej praktickú realizáciu. Vstup Leppera a populistov zo Sebaobrany a ex-LPR však bude mať nepochybne negatívne následky na renomé Poľska v zahraničí a poškodí jeho dôveryhodnosť, predovšetkým v USA. Ako ukazuje uvedený súhrn informácií o zahraničných kontaktoch Sebaobrany, ich prepojenie na niektoré kruhy v štátoch bývalého ZSSR a exponentov komunistického režimu nemá konjunkturálny, ale dlhodobý charakter. Aj preto napr. USA v súčasnosti vyvíjajú tlak na Leppera, aby sa zriekol čestného doktorátu z kontroverznej kyjevskej súkromnej vysokej školy. Dôveryhodnosť zahraničnej politiky Poľska môžu spochybniť najmä Lepperove vystúpenia v oblasti „východnej politiky“. Poľské záujmy na východe môžu ohroziť iniciatívy LPR, najmä v prípade politiky voči zahraničným krajanom. Ich odvolávanie sa na politické dedičstvo Romana Dmowského môže posilniť Kremľom či Lukašenkom živené obavy z prípadného poľského územného revanšu. Najmä vo vnútropolitickom diskurze sa posilnia euroskeptické postoje. Vstup Sebaobrany do vládnej koalície prispeje k tomu, že v poľskej zahraničnej politike sa prehĺbi faktor improvizácie, ako sme toho svedkami už v súčasnosti. Z hľadiska kontinuity zahraničnej politiky bude mať zásadný význam, či sa PiS podarí pribratím Sebaobrany do vlády oddeliť Leppera od doterajšieho politického zázemia a tak ho ešte pred najbližšími parlamentnými voľbami neutralizovať. V neposlednom rade však pribratie extrémistov do vlády poškodí samotný PiS. Už v súčasnosti sa to prejavuje na poklese jeho preferencií v prospech opozičnej PO. Podľa agentúry CBOS by koncom apríla 2006 PO získala 33 percent hlasov, kým PiS iba 27 percent. Približne v polovici funkčného obdobia predchádzajúceho Sejmu sa zdalo, že menej populárna vláda ako bola koalícia SLD s ľudovcami pod vedením Leszka Millera už ani byť nemôže. Neuplynul ani prvý polrok vlády K. Marcinkiewicza a začiatkom apríla 2006 dobre hodnotilo prácu vlády iba 23 percent Poliakov, t. j. o 11 percent menej ako v marci. Naopak, pri pomerne vysokej, aj keď klesajúcej podpore premiéra Marcinkiewicza (58 percent, pokles o 9 percent) negatívne vládu hodnotilo až 69 percent. Ak sa v záujme maximalizácie voličských hlasov PiS rozhodne pre spoločnú kandidátku s novými partnermi, bude to znamenať jeho radikalizáciu a posilnenie závislosti od nevyspytateľných koaličných partnerov. Tým sa ešte viac poškodí kredit tejto strany nielen na domácej scéne, ale aj na medzinárodnom fóre. Razantný nástup populistov môže signalizovať podobné tendencie aj v ďalších postkomunistických štátoch. Hoci z hľadiska vnútropolitického vývoja poľská cesta nebude v najbližšom období znamenať inšpiráciu pre ostatné štáty regiónu, v oblasti zahraničnej politiky Poľska možno očakávať kontinuitu súčasného kurzu. Poľsko tak zostane rešpektovaným partnerom v regióne, čomu nasvedčuje tomu aj gesto Senátu USA z 19. 5. 2006, keď senátori rozhodli o zrušení vízovej povinnosti práve pre občanov Poľska. Článok nájdete v plnom znení na stránke Spoločnosti pre strednú a východnú Európu www.ssve.sk Autor je politológ