V tieni mediálnej vojnovej psychózy spojenej s bojmi na Ukrajine sa venovala len okrajová pozornosť (a na Slovensku obzvlášť) prvým tohtoročným krajinským voľbám v Nemecku, ktoré sa konali 27. marca v nemeckej spolkovej krajine Sársko. Na rozlohe o niečo väčšej ako 2 500 km2 tam žije necelý milión obyvateľov (podľa údajov krajinského štatistického úradu k 31. 12. 2020). Menší mediálno-politický záujem o Sársko je daný aj tým, že z hľadiska počtu obyvateľov ide o druhú najmenšiu nemeckú spolkovú krajinu (menej ich má len Slobodné hanzovné mesto Brémy).
Sársko sa nachádza na juhozápade Nemecka, pri hraniciach s Francúzskom. Územie má názov podľa rieky Sáry a jeho rozsah sa historicky menil (ešte aj v 20. storočí). Hoci v podmienkach kapitalizmu sa ekonomicky rozvinulo (najmä ťažba uhlia, hutníctva a neskôr aj priemysel), nepatrí k známym nemeckým malým štátom. Uvedieme preto aj niekoľko historických medzníkov, ktoré sa vzťahujú k územiu dnešného Sárska a ukazujú na jeho špecifické dejiny.
Stručne o dejinách Sárska
Územie dnešného Sárska bolo v minulosti rozdelené na menšie časti, kde vládli rôzne sily (štáty) a v súčasnej podobe nebolo samostatným administratívnym ani štátnym celkom. V stredoveku (podľa niektorých zdrojov od roku 1135) existovalo na časti sárskeho územia Grófstvo Saarbrücken. Od roku 1381 sa podľa vládnuceho rodu označovalo za Grófstvo Nassau-Saarbrücken a zaniklo v roku 1801. Len krátko, v rokoch 1665 – 1679, existovalo samostatné Sárske kniežatstvo, ale tiež len na časti súčasného Sárska. V krajinskom znaku súčasného Sárska (na snímke wikipedia.org) sú historické erby (znaky) Falcka-Zweibrückenu, Trevírskeho kurfirstva, Lotrinského vojvodstva a Grófstva Saarbrücken.
O územie sa po Vestfálskom mieri (1648) zaujímali najmä francúzski králi, ktorí chceli získať vládu nad celým západným brehom Rýna. V roku 1679 tam Francúzsko vytvorilo Sársku provinciu, ale už po uzavretí mieru v Rijswijku (dnes Holandsko) v septembri 1697 po skončení vojny o falcké dedičstvo sa jej muselo vzdať.
Za posledných 250 rokov Sársko viackrát prešlo spod francúzskej moci k nemeckej a naopak. Z dnešného Sárska zo Saarlouis (francúzsky Sarrelouis) pochádzal aj známy francúzsky vojvodca Michel Ney (*1769-†1815), ktorý je považovaný za jedného z najlepších Napoleonových maršalov. V roku 1792 sa územie ako Sársky department stalo súčasťou Francúzskej republiky. Po porážke Napoleona v roku 1815 bol department rozdelený a jeho najväčšiu časť dostalo Pruské kráľovstvo. Na území Sárska sa začala aj francúzsko-pruská vojna, keď Napoleon III. v roku 1870 chcel dobyť Saarbrücken (dnes sídlo krajinskej vlády). Po víťazstve Pruska vo vojne v roku 1871 sa Sársko stalo súčasťou zjednotenej Nemeckej ríše.
Po skončení prvej svetovej vojny Sársko obsadilo Francúzsko a vytvorilo tam vojenskú správu. Na základe Versaillskej zmluvy bola vytvorená Sárska oblasť (Saargebiet), ktorá sa na 15 rokov dostala pod kontrolu Spoločnosti národov a územie spravovala Komisia pre vládu nad Sárskou panvou. V januári 1935 sa pre pričlenenie územia k Nemecku vyslovilo v plebiscite viac ako 90 % hlasujúcich, čo sa považovalo za medzinárodnopolitický úspech nacistického Nemecka, ktoré prevzalo správu nad Sárskom už v marci 1935.
Špecifický bol vývoj v Sársku aj po druhej svetovej vojne. Krátko po jej skončení sa dostalo do francúzskej okupačnej zóny, ale už vo februári 1946 bolo od nej oddelené. V Sársku sa vytvoril separátny francúzsky protektorát (francúzsky záujem bol podmienený najmä uhoľnými baňami) a vyňal sa spod právomoci Spojeneckej kontrolnej komisie v Nemecku. Protektorát sa nepričlenil k Nemeckej spolkovej republike, ktorá sa vytvorila v máji 1949.
Francúzi sa snažili na území zaviesť režim, ktorý by im ho umožnil anektovať. V Parížskych dohodách z októbra 1954 (o. i. sa v nich zrušil okupačný štatút NSR, čo neskôr viedlo k jej vstupu do NATO) Francúzsko navrhlo začleniť samostatné Sársko pod správu Západoeurópskej únie. V októbri 1955 v referende obyvatelia Sárska návrh (aj napriek tomu, že oficiálne ho podporil aj západonemecký kancelár K. Adenauer) odmietli, čo sa považovalo za súhlas s pričlenením k NSR. Sársko sa 1. januára 1957 stalo nemeckou spolkovou krajinou, pričom hospodársky sa naplno integrovalo až v júli 1959.
Stručne o volebných výsledkoch v Sársku v 20. storočí
Prvýkrát sa krajinské voľby v Sársku po jeho spojení s NSR konali v roku 1960. Do roku 1975 v nich víťazila CDU. V rokoch 1975 – 1994 ju vystriedala SPD. Vo voľbách v roku 1999 sa znovu podarilo zvíťaziť CDU.
Okrem dvoch najväčších nemeckých politických strán sa do sárskeho Landtagu v minulom storočí najčastejšie dostala ešte FDP (celkom šesťkrát v rokoch 1960 – 1965 a 1975 – 1990), Sárska ľudová strana (odštiepenci od CDU – dvakrát v rokoch 1960 – 1965) a po jednom raze ľavicová Nemecká demokratická únia (1960) a Zelení (1994). Vo voľbách v roku 1970 a 1999(!) sa do krajinského parlamentu dostali len CDU a SPD. Ak to zjednodušíme, v týchto pomeroch krajinské voľby v Sársku nepredstavovali problém, ktorý by priťahoval zvýšený mediálno-politický záujem, aj keď viackrát bol rozdiel medzi ziskom dvoch najväčších strán tesný.
Voľby do sárskeho krajinského parlamentu v 21. storočí
Na začiatok uvedieme, že vo voľbách do roku 2017 víťazila CDU. Voľby v roku 2004 boli ešte relatívne „štandardné“ a okrem CDU a SPD v nich získali mandáty aj Zelení a FDP. Výraznú zmenu priniesli až voľby v roku 2009, v ktorých získala Die Linke pod vedením Oskara Lafontainea 21,3 % hlasov. Do krajinského parlamentu sa dostali znovu ešte aj Zelení a FDP. Vo voľbách v roku 2012 mandáty získali CDU, SPD, Die Linke, Piráti a Zelení a v roku 2017 CDU, SPD, Die Linke a AfD. Stranícke zloženie sárskeho parlamentu sa teda po každých voľbách menilo.
Prieskumy preferencií pred tohtoročnými voľbami naznačovali ďalšie zmeny, ktoré sa aj naplnili. Po 28 rokoch krajinské voľby podľa neoficiálnych konečných výsledkov znovu vyhrala SPD s 43,5 % hlasov, za čo získala 29 kresiel v 51-člennom Landtagu. S výraznou stratou na druhom mieste skončila CDU (s 28,5 % hlasov a 19 kreslami). Treťou stranou, ktorá sa dostala do krajinského parlamentu, je AfD (5,7 % hlasov a 3 kreslá).
Pred bránami Landtagu zostali Zelení (s 4,995 % hlasov – na vstup do parlamentu im chýbalo okolo 20 hlasov) a FDP (4,8 %). Najhoršie však dopadla Die Linke s 2,6 % získaných hlasov, čo znamenalo oproti voľbám v roku 2017 pokles o 10,2 %. Účasť na voľbách bola 61,4 % (pred piatimi rokmi prišlo k urnám 69,7 % voličov).
Prvé komentáre sa venujú najmä víťazovi volieb, prípadne porazenej CDU. Pre Die Linke to je však ďalší zo série neúspechov (poklesov) v krajinských voľbách, pričom v Sársku to má aj zvláštny aspekt v tom, že v tejto krajine dosahovala zo starých spolkových krajín najlepšie výsledky. O personálnych otázkach a smerovaní strany na krajinskej i spolkovej úrovni sa v Die Linke iste bude pokračovať v diskusii aj v súvislosti s výsledkami týchto volieb.
Podľa komentárov výsledok volieb, ktorý dopadol zhruba v súlade s prieskumami preferencií, nebol udalosťami na Ukrajine ani reakciou na ne v Európe a NSR ovplyvnený. Poukazuje sa na to, že výsledok volieb je veľkým osobným úspechom Anke Rehlingerovej (*1976). Členkou SPD je od roku 1998, od septembra 2004 je za stranu v sárskom parlamente. Od marca 2018 je predsedníčkou krajinskej organizácie SPD v Sársku. V januári 2014 sa stala ministerkou hospodárstva, práce, energetiky a dopravy, predtým bola od mája 2012 ministerkou spravodlivosti. Od mája 2017 je aj podpredsedníčkou vlády vo veľkej koalícii CDU-SPD, ktorá je v krajine pri moci od mája 2012. Podaril sa jej teda podobný „ťah“ ako kancelárovi Olafovi Scholzovi – vyhrať voľby ako podpredsedovi vlády zo slabšej strany vládnucej veľkej koalície.
Predpokladá sa, že vznikne jednofarebná vláda SPD na čele s A. Rehlingerovou. O. Scholz po voľbách vyhlásil, že obyvatelia Sárska sa jasne rozhodli pre zmenu na čele svojej krajiny.
Veterán nemeckej ľavice Oskar Lafontaine v politike končí
S predchádzajúcimi úspechmi Die Linke v Sársku je spojená výrazná postava nemeckej ľavicovej politiky – rodák zo Saarlauternu (dnes Saarlouis) Oskar Lafontaine (*1943), člen SPD od roku 1966. Politickú dráhu začal ako poslanec sárskeho krajinského parlamentu v roku 1970. Od roku 1974 bol starostom a od roku 1976 primátorom Saarbrückenu. V roku 1979 kritizoval rozmiestnenie rakiet Pershing II v Nemecku. Od apríla 1985 do novembra 1998 vykonával funkciu sárskeho ministerského predsedu za SPD (v rokoch 1977 – 1996 bol predsedom sárskej organizácie SPD).
V apríli 1990 ho počas politického prejavu v Kolíne nad Rýnom napadla psychicky narušená žena a sekla ho do krčnej tepny, po čom bol niekoľko dní v kritickom zdravotnom stave. Vo voľbách do Bundestagu v decembri 1990 sa stal kandidátom SPD na funkciu kancelára. Vo voľbách v októbri 1994 bol v „trojke“ SPD (s predsedom strany R. Scharpingom a G. Schröderom), ktorá viedla volebnú kampaň. V novembri 1995 sa nečakane stal predsedom SPD. Po víťazstve strany vo voľbách v septembri 1998 sa od októbra 1998 do marca 1999 stal spolkovým ministrom financií. V marci 1999 prekvapivo rezignoval na všetky politické funkcie, vrátane kresla v Bundestagu a začal vystupovať ako kritik kurzu G. Schrödera.
V roku 2005 Lafontaine vystúpil z SPD a prešiel do novozaloženej Volebnej alternatívy Práca a sociálne práva (Wahlalternative Arbeit & Sozialsrecht – známej aj pod skratkou WASG) a prešiel na pozície radikálnej nemeckej ľavice. Z jeho iniciatívy sa v júni 2005 uzavrela volebnú alianciu WASG s PDS, ktorá sa premenovala na Ľavicovú stranu. PDS (Linkspartei.PDS) V roku 2005 sa znovu stal poslancom Bundestagu a s G. Gysim boli vedúcimi ľavicovej frakcie. Po vytvorení Die Linke (Ľavica.) bol od júna 2007 do mája 2010 jej spolupredsedom s L. Biskym. Potom sa zo zdravotných dôvodov stiahol z politických funkcií na spolkovej úrovni. Po vyliečení sa však vrátil späť do politiky a pokračoval v pôsobení už len na krajinskej úrovni. Bol predsedom frakcie Die Linke a lídrom opozície v sárskom Landtagu. Usiloval sa o vytvorenie koalície s SPD, ktorá mala po voľbách v roku 2012 väčšinu v parlamente. Vo voľbách v tomto roku už nekandidoval a 17. marca 2022 oznámil aj svoj odchod zo strany.
Z jeho súkromného života uvedieme, že je štvrtýkrát ženatý (od roku 2014 so Sárou Wagenknechtovou, tiež známou nemeckou radikálnou ľavicovou političkou). Býva vo veľkej vile v Merzigu, za čo ho kritizovali, pričom zareagoval tak, že ľavicoví politici nemusia byť chudobní, ale majú bojovať proti chudobe.
S O. Lafontainom je spojená nemecká radikálna ľavicová politika v tomto storočí, ale už dlhšie nepatrí k jej predstaviteľom na spolkovej úrovni. Aj v Nemecku sa ukazuje, že príklon radikálnej ľavice k niektorým módnym neoliberálnym prvkom jej prináša len neúspechy. Okrem toho sa zdá, že médiám hlavného prúdu sa systematicky „darí“ manipulovať verejnú mienku, keď pri kritike radikálnej (extrémistickej) pravice sa útočí (a niekedy aj vulgárnejšie) proti radikálnej ľavici, ktorá sa v týchto podmienkach rozbíja. Posilňuje sa nevyhranený stred s rozširujúcim sa neoliberálnym jadrom, ktorý však v súčasnosti nie je schopný so svojimi veľa hovoriacimi politikmi, ovplyvňovanými špekulujúcimi právnikmi a ekonómami a manipulujúcimi médiami riešiť politické, sociálno-ekonomické ani bezpečnostné problémy štátov ani sveta. Čoraz viac začína upadať aj zelená politika, kvôli rôznym nereálnym projektom, ktoré sa v časoch bujnejúceho neoliberalizmu nedajú splniť, nech sú akokoľvek príťažlivé.
To, čo sa deje dnes (v Európe, v Nemecku a samozrejme aj na Slovensku), žiaľ, neoprávňuje k optimizmu. V prvom rade treba najmä viac sociálnej spravodlivosti, solidarity a riešenia problémov chudoby a znížiť napätie v spoločnosti, ktoré stupňujú viaceré krízy. A tak radikálnu ľavicu čaká v najbližších rokoch ťažký boj o meniaceho sa voliča najmä s neoliberálnymi i konzervatívnymi politikmi, ale aj s médiami. Hľadanie tejto cesty je nesmierne náročné, ale nesmie sa pri tom vzdávať.
Záverom – o ďalších krajinských voľbách v Nemecku v roku 2022
Krajinské voľby v Sársku boli len vstupom do volebného roku po vlaňajšom tesnom víťazstve SPD v spolkových voľbách. Ďalšie voľby prebehnú v máji v Šlezvicku-Holštajnsku a Severnom Porýní-Vestfálsku a v októbri v Dolnom Sasku, čo sú všetko staré spolkové krajiny.
Najviac sa očakávajú výsledky volieb 15. mája v Severnom Porýní-Vestfálsku, ktoré je najľudnatejšou nemeckou krajinou a kde je pri moci vláda CDU. Bude pokračovať séria neúspechov CDU, alebo sa ju podarí prekonať? Na „reparát“ však čaká aj Die Linke, ktorá pri predchádzajúcich voľbách v máji 2017 zostala s 4,9 % získaných hlasov tesne pred bránami krajinského zhromaždenia.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
