Začiatky ľavicovej publicistiky na Slovensku

Hoci dejiny slovenskej sociálnodemokratickej tlače sa oficiálne začínajú až rokom 1897, keď začali vychádzať časopisy Nová doba a Zora, s progresívnym myslením a šírením ľavicových názorov sa stretávame u nás oveľa skôr. Prvé zmienky o socialistických názoroch nachádzame v maďarských periodikách na Slovensku už v štyridsiatych rokoch 19. storočia. Slovenská tlač sa začala liberalizovať až o dve desaťročia neskôr. Významnou, ale výrazne nedocenenou súčasťou dejín slovenskej publicistiky je tvorba Jána Nepomuka Bobulu. Doterajšia historiografia vykresľovala tohto novinára predovšetkým ako človeka, ktorý sa postupne vzdával národného programu i národnej príslušnosti, čím ho odsunula na okraj záujmu. Rozporuplnú postavu Jána Bobulu však treba vnímať aj ako publicistu, ktorý priekopníckym spôsobom vnášal do našej žurnalistiky nové, progresívne témy. Orientácia na opozičné sily v slovenskom politickom tábore ho priviedla až k spojenectvu s uhorskou ľavicou. Vystúpil s programom hlbokých demokratických zmien, ktoré svojou radikálnosťou predčili všetky vtedajšie novinárske prejavy Slovákov. Už v programovom článku prvého čísla Slovenských novín (2. 1. 1868) s názvom K nášmu ctenému obecenstvu potvrdil, že mu ide nielen o orientáciu národnú, ale predovšetkým demokratickú. Hlásajúc bratstvo všetkých národov sa chcel vyhnúť akýmkoľvek publicistickým roztržkám medzi Slovákmi a Maďarmi. V slovenskej politike kritizoval nedostatok taktiky, dôstojnosti a pokrokovosti. Za svoj politický program označil tzv. národný uhorský federalizmus, čo bola predstava, že rovnoprávnosť národov by mala byť zabezpečená iba formálnymi zákonmi, bez narušenia jednoty Uhorska, pod ktorou rozumel jediný parlament a jedinú vládu. Prvý článok o rodovej rovnoprávnosti Jedným z jeho najvýznamnejších publicistických textov je dvojdielna úvaha O emancipácii žien (Slovenské noviny, č. 2 – 3, 1869), ktorá pôvodne vznikla z verejnej prednášky na zasadnutí peštianskeho národno-demokratického spolku 26. decembra 1868. Je to vôbec prvý článok v slovenskej tlači, ktorý sa programovo zaoberá rodovou rovnoprávnosťou. Bobula sa už niekoľko mesiacov predtým zasadzoval aj za emancipáciu Židov, čo bolo vzhľadom na výrazný antisemitizmus vtedajšej slovenskej žurnalistiky i politiky takisto niečo nezvyčajné. V centre jeho pozornosti stála idea rovnosti, ktorú vyzdvihoval nielen z hľadiska humanizmu, ale videl v nej aj záruku rastu vzdelania a pokroku. Bobula polemizoval s tými, ktorí odmietali uznanie rovnoprávnosti žien s poukazovaním na ich nižšie vzdelanie. Pripomenul, že za tento stav môžu výlučne muži, ktorí im odobrali prostriedky na vzdelávanie. Preto navrhoval zriaďovanie vzdelávacích ústavov pre ženy. Vzdelanie považoval za jeden z najdôležitejších nástrojov na dosiahnutie emancipácie. Aktuálne postavenie žien v spoločnosti označil Bobula za barbarstvo. Odmietal predstavu, že jedinou úlohou ženy je vydať sa a starať sa o domácnosť. Poukazoval pritom na tragédie a neriešiteľné situácie, v ktorých sa často ocitáva vdova, ktorá nemá zamestnanie a nedokáže uživiť deti. Odsúdiť ženu na výlučnú podporu chlapa je podľa neho ukrutnosť, ktorú musí odsúdiť každý humánne zmýšľajúci človek. Bobula považoval rodovú rovnoprávnosť za východisko všetkých ostatných spoločenských reforiem. Bol presvedčený, že keby vývoj a osvetu ľudstva určovali ženy, vytvorili by sme „zemský raj“ bez vojen a nenávisti. V tejto súvislosti vyzdvihoval predovšetkým slobodnú vôľu ženy. Apeloval na príslušníčky nežného pohlavia, že kým sa v nich neprebudí toto povedomie, pokým sa sami neozvú za svoju slobodu a rovnosť, akékoľvek reči o emancipácii nebudú mať účinok. Vyzval ich preto, aby zahodili hanblivosť a vrhli sa do boja za svoju vznešenú úlohu. Tento článok ostro kontrastoval s predstavami Starej školy slovenskej, ktorá sa pozerala na úlohu ženy podstatne konzervatívnejšie, čo dokazovala aj v článkoch svojich predstaviteľov (Aká má byť slovenská žena? alebo Pomer ženy k sociálnej a národnostnej otázke v Národných novinách č. 55 a 64 z r. 1873). Predpovedanie prvej svetovej vojny Ján Bobula patril v tom čase medzi našich najoriginálnejších mysliteľov a publicistov. Ustavične provokoval slovenskú verejnosť tabuizovanými témami, navrhoval nové štátoprávne koncepcie a predovšetkým kritizoval strnulosť konzervatívnej národnej politiky. Svojimi článkami dynamizoval rozvoj celej slovenskej žurnalistiky. Dostal sa do ostrej opozície voči Starej škole slovenskej, vyčítal jej okrem iného pasivitu a prílišnú orientáciu na Rusko. Ostro odmietal panslavizmus, no v tejto súvislosti neraz skĺzol až do propagandistickej roviny, keď tvrdil, že prioritným záujmom všetkých Slovákov je celistvosť uhorskej domoviny. Veľkú pozornosť venoval Ján Bobula roku 1870 prusko-francúzskej vojne. Jeho články sa niesli v zreteľnom antimilitaristickom duchu, pričom sa prihováral za prísnu neutralitu Uhorska v tomto konflikte. Vojnu videl ako zrážku dvoch barbarov, ktorí ženú tisíce nevinných ľudí na jatky pre svoje mocenské chúťky. Aj z národnostného hľadiska bol presvedčený, že Slováci nemôžu mať nijaký záujem na tomto konflikte, pretože z nej nemôžu mať nič práve tak, ako nemajú nič pod maďarskou nadvládou. Preto razil heslo: neutralitu za každú cenu. Ešte dôležitejší je článok Viedenská lož (Slovenské noviny, č. 105, 10. augusta 1870). Bobula v ňom nepriamo predpovedal prvú svetovú vojnu. Varoval, že ak sa nejaký z dosiaľ neutrálnych štátov zamieša do prusko-francúzskeho konfliktu, vyvolá celoeurópsky vojnový požiar. Upozornil na vytváranie účelových spojenectiev, ktoré sú predzvesťou príprav na nové delenie Európy. Bobula sa netajil svojimi obavami o budúcnosť nielen starého kontinentu, ale aj habsburskej monarchie. Vyčítal uhorskej vláde, že podkopáva jednotu krajiny, keď nie je schopná urovnať spory so Slovákmi a namiesto toho zvyšuje ich útlak. Autorova skepsa bola podložená prenikavou analýzou situácie, ktorej vážnosť vtedy vedel posúdiť len málokto. Publicistika Jána Bobulu predstavuje výrazný kvalitatívny posun v dejinách slovenskej žurnalistiky. Charakterizuje ju vecný a tolerantný tón, prísna logika argumentov, ale aj jednoduchosť i zrozumiteľnosť štýlu. Vyvaroval sa akýchkoľvek akademizmov a umeleckých ornamentov. Kým mnohým slovenským novinárom tej doby poznačeným romantizujúcou angažovanosťou chýbal triezvy a reálny pohľad na politickú a spoločenskú situáciu, Bobulove analýzy sa vyznačovali práve takouto schopnosťou. Jeho novinárska tvorba významným spôsobom prispela k vytvoreniu samostatného publicistického štýlu. Prvý slovenský ľavicový novinár V osemdesiatych rokoch začala rásť vnútorná opozícia v slovenskom národnom hnutí. Tvorili ju predovšetkým príslušníci mladej generácie, pre ktorú bol rastúci konzervativizmus a dogmatizmus martinského vedenia neprijateľný. Títo ľudia sa čoraz ťažšie prebíjali na stránky oficiálnej slovenskej tlače, a preto v ich radoch rástla potreba vydávať vlastné tlačové orgány. Medzi prvých takýchto disidentov patril bývalý kapitán slovenských dobrovoľníkov z roku 1848 Samuel Štefanovič. Hoci bol pôvodne príslušníkom štúrovskej generácie, publicistike sa začal venovať až od roku 1872, keď sériou listov v Bobulových Slovenských novinách rozpútal polemiku okolo založenia slovenskej účastinnej spoločnosti na výrobu sudov v Krupine a poukázal na nedostatky jej vedenia. V roku 1877 sa dokonca pokúsil o založenie denníka s českou kapitálovou účasťou, Praha mu však pomoc odmietla. V publicistike sa čoraz intenzívnejšie vyjadroval k širokému spektru spoločenských problémov. Vo svojich článkoch koncipoval vlastný politický program, ktorý chápal ako alternatívu voči postupu martinského vedenia. Hlavnú oporu národného hnutia videl v sile ľudu, v zlepšení jeho ekonomických a sociálnych pomerov, navrhoval spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti, reformu cirkvi i školstva a vo vzťahu k iným národom prejavil hlboký demokratizmus. Martin však jeho návrhy dôrazne odmietal a rovnako nepovolil uverejňovanie jeho kritických článkov v Národných novinách. Preto sa ešte pred nástupom hlasistov rozišiel s vedúcimi osobnosťami slovenského národného hnutia a situáciu riešil roku 1887 založením vlastného časopisu Svetlo, ktorý zapĺňal svojimi príspevkami. Heslom tohto mesačníka bola myšlienka „Sloboda je prameň blahobytu“, ktorá predznamenala obsah periodika. Hneď jeho prvý článok Slováci na rázcestí patrí medzi najzávažnejšie. Štefanovič v ňom so zjavnou narážkou na politiku Slovenskej národnej strany uviedol, že jednotvárnosť je priamym opakom pravdy a pripomenul, že človek je tvorom pokroku. Vysvetlil, že názov časopisu Svetlo vyjadruje ambíciu odkrývať nedostatky slovenskej žurnalistiky, ale aj ukazovať cestu z krízy. Spochybnil právo martinských novín nazývať sa Národnými, ale aj budapeštianskych menovať sa Slovenskými. Vyčítal Národným novinám, že ich obsah je plný „ustavičného stenania a bedákania, horlenia a žalôb“ na krivdy voči Slovákom, akoby nás malo spasiť samotné utrpenie. Naopak, na uhrofilských Slovenských novinách ho odpudzovala otvorená maďarizácia. Štefanovič pripomína, že ak sa chcú stať Slováci rešpektovanými a rovnoprávnymi, nesmú sa spoliehať na náklonnosť iných, ani žobrať o svoje práva. Bol preto presvedčený, že slovenský národ stojí na rázcestí: buď sa bude naďalej viazať na Rusov či Maďarov alebo začne uvažovať samostatne. Štefanovič sa jednoznačne prikláňa k druhej možnosti s výzvou „kráčajme vpred, od slova k skutkom“. Sympatie k sociálnej demokracii Samuela Štefanoviča môžeme označiť za prvého slovenského ľavicového novinára. Svoje postoje blízke sociálnej demokracii dokumentoval najmä v článkoch Neverme a Kapitál v rukách ľudu. Hoci určité sympatie k uhorskej ľavici prejavoval už Ján Bobula, s vedomou propagáciou ideálov socializmu sa stretávame až u tohto publicistu. Štefanovič bol presvedčený, že sloboda je neoddeliteľná od ekonomických možností jednotlivca. Práve v článku Neverme vysvetlil svoje heslo v záhlaví časopisu „Sloboda je prameň blahobytu“. Tvrdil, že občan štátu by mal požadovať od svojej vlády aj právo na výživu, keďže hlad a biedu považoval za znaky otroctva. Povinnosťou vlády je prednostne sa postarať o tých robotníkov a roľníkov, ktorí nemajú prostriedky na vlastnú obživu. Vláda, ktorá rezignuje na takúto úlohu, podľa Štefanoviča podrýva prosperitu obyvateľstva a ničí moc štátu. V článku Kapitál v rukách ľudu už otvorene vyjadruje sympatie k sociálnej demokracii. Odmieta apriórnu demagogickú kritiku ľavice a upozorňuje, že práve ona komplexne pochopila, čo je to právo človeka na život. Štefanovič zavrhuje spoločnosť, v ktorej je blahobyt iba výsadou boháčov a vyzýva na hľadanie spôsobu, ako vyslobodiť ľud z rúk kapitalistov a dopomôcť mu ku kapitálu. Zároveň však zdôrazňuje, že nikdy nebude súhlasiť s násilným dožadovaním sa práva a pravdy. Podobne aj v pokračovaní tohto článku uznáva myšlienky sociálnej demokracie o práve človeka na stálu výživu. Ľavicu zbavenú násilia vidí ako „čistú ideu blaženejšej budúcnosti“. Niektoré články na túto tému poslal pôvodne do Národných novín, tam mu ich však nechceli uverejniť. Napríklad článok Úžera je nezmysel mu martinská redakcia odmietla ešte v roku 1884. Prihovára sa v ňom nielen za zvýšenie konkurencie v ekonomike a rozdelenia kapitálu do rúk všetkého obyvateľstva, ale obraňuje aj židovských spoluobčanov voči zaužívaným predsudkom. V otázke zúfalého sociálneho a ekonomického postavenia Slovákov navrhuje Štefanovič radikálne riešenie: hromadné vysťahovanie. Videl v tom jedinú možnosť, ako materiálne zabezpečiť slovenský ľud. Samuel Štefanovič bol znechutený nielen z celkovej politickej a spoločenskej atmosféry v Uhorsku, ale aj zo správania vedenia Slovenskej národnej strany. Martin videl v Štefanovičovom novinárskom projekte iba prejav deštrukčnej antisystémovej nespokojnosti a odmietal sa zaoberať jeho argumentmi. Samuel Štefanovič zasa vyčítal redakcii Národných novín, že si osobuje výlučné právo na názor a sleduje iba osobné sebecké záujmy. Obvinil ju z demoralizácie slovenskej inteligencie, ktorú uspala planými nádejami a sľubmi. Sarkasticky sa pýta, či sa naša politická reprezentácia nevedela skryť pred svetom ešte lepšie ako do Martina. Vyčíta jej totiž, že zanechala napospas 80 000 budapeštianskych Slovákov, medzi ktorými je viac odberateľov tlače, ako je čitateľov všetkých slovenských periodík dohromady. Preto dúfa, že Svetlo sa stane čoskoro týždenníkom a neskôr aj denníkom. To sa však nestalo a časopis o niekoľko mesiacov zanikol. Štefanovič potom našiel publicistický priestor až v hlasistickej tlači. Autor je vysokoškolský učiteľ