Predstavte si scénu z dystopického filmu, ktorý zobrazuje našu spoločnosť v blízkej budúcnosti. Uniformovaní strážnici hliadkujú v noci v poloprázdnych uliciach centra, sú na love imigrantov, zločincov a tulákov. S tými, ktorých nájdu, zaobchádzajú brutálne. To, čo vyzerá ako fantastický obrázok z Hollywoodu, je v dnešnom Grécku realitou. Strážcovia v čiernych košeliach z neofašistického hnutia Zlatý úsvit popierajúceho holokaust – ktoré získalo 7 percent hlasov v poslednom kole volieb a ktoré údajne má podporu 50 percent aténskej polície – hliadkujú na uliciach a štvú všetkých prisťahovalcov, ktorých nájdu: Afgancov, Pakistancov, Alžírčanov. Takto vyzerá obrana Európy na jar 2012.
Problémom pri obrane európskej civilizácie pred hrozbou prisťahovalcov je, že zúrivá obrana je väčšou hrozbou pre „civilizáciu“ ako akékoľvek množstvo moslimov. S takýmito priateľskými obrancami Európa nepotrebuje nepriateľov. G. K. Chesterton hovoril pred sto rokmi o mŕtvom bode, do ktorého sa dostali kritici náboženstva: „Ľudia, ktorí začnú bojovať proti cirkvi kvôli slobode a humánnosti, nakoniec odhadzujú slobodu a humánnosť, len aby mohli bojovať proti cirkvi… Sekularisti neničia božské veci; sekularisti ničia sekulárne veci, ak je to pre nich pohodlné.“ Mnohí liberálni bojovníci sú natoľko odhodlaní horlivo bojovať proti antidemokratickému fundamentalizmu, že sa nakoniec vzdajú slobody a demokracie, len aby mohli bojovať proti terorizmu. Ak sú „teroristi“ pripravení zničiť tento svet pre lásku k inému, naši bojovníci proti terorizmu sú pripravení zničiť demokraciu z nenávisti k moslimom. Niektorí z nich milujú ľudskú dôstojnosť natoľko, že sú pripravení legalizovať mučenie, aby ho ospravedlnili. Je to obrátený proces, v ktorom fanatickí obrancovia náboženstva začínajú útokmi na súčasnú sekulárnu kultúru a končia obetovaním vlastných náboženských zásad v úsilí odstrániť prvky sekularizmu, ktoré nenávidia.
Stúpenci hnutia proti prisťahovalectvu v Grécku však nie sú hlavnou hrozbou: sú len vedľajším produktom skutočnej hrozby, úspornej politiky, ktorá spôsobila v Grécku ťažkosti. Ďalšie kolo gréckych volieb sa uskutoční 17. júna. Európsky establišment nás varuje, že tieto voľby sú rozhodujúce: ide o nielen osud Grécka, ale možno aj o osud celej Európy. Výsledok – ten správny, ako tvrdia – by umožnil bolestivý, no nevyhnutný proces zotavovania pokračovaním úsporných politík. Alternatíva – ak vyhrá „extrémna ľavicová“ strana Syriza – by bola hlasovaním pre chaos, koniec (európskeho) sveta, ako ho poznáme.
Proroci skazy majú pravdu, nie však spôsobom, ktorý predostreli. Kritici nášho súčasného demokratického usporiadania sa sťažujú, že voľby nepredstavujú skutočnú voľbu: namiesto nej sa nám dostáva voľba medzi stredopravou a stredoľavou stranou, ktorých programy sú takmer neodlíšiteľné. 17. júna budeme postavení pred naozajstnú voľbu: establišment (Nová demokracia a Pasok) na jednej strane, a Syriza na strane druhej. A ako je zvykom, keď sa nám ponúka reálna voľba, establišment začína panikáriť: tvrdia, že bude nasledovať chaos, chudoba a násilie, ak si vyberieme nesprávnu možnosť. Už len možnosť víťazstva Syrizy vraj vyslala vlnu strachu na svetové trhy. Ideologické zosobnenie má svoj deň: trhy hovoria ako ľudia, vyjadrujú svoje „obavy“ ohľadom toho, čo sa stane, ak voľby nebudú viesť k vytvoreniu vlády s mandátom na pokračovanie programu EÚ a MMF zameraného na fiškálne úspory a štrukturálne reformy. Občania Grécka nemajú čas na obavy z týchto vyhliadok: majú dosť obáv v každodennom živote, ktorý je čoraz biednejší, a to až do takej miery, akú sme v Európe nevideli po desaťročia.
Takéto prognózy sa napĺňajú samy, spôsobujú paniku a prinášajú všetky tie možnosti, pred ktorými varujú. Ak Syriza vyhrá, európsky establišment bude dúfať, že sa dozvieme horkú pravdu o tom, čo sa stane, keď sa niekto pokúsi narušiť začarovaný kruh vzájomného komplictva medzi bruselskou technokraciou a antiimigrantským populizmom. Práve z tohto dôvodu líder Syrizy Alexis Tsipras v nedávnom rozhovore dal jasne najavo, že jeho prvoradá priorita v prípade, že Syriza vyhrá, bude potlačiť paniku: „Ľudia zvíťazia nad strachom. Nepodľahnú; nebudú vydieraní.“ Syriza stojí pred takmer neuskutočniteľnou úlohou. Nehovorí hlasom extrémnej ľavicovej „šialenosti“, ale hlasom rozumu vystupujúceho proti šialenosti trhovej ideológie. Pripravená na prevzatie moci sa zbavuje strachu z uchopenia moci; má odvahu upratať neporiadok spôsobený niekým iným. Bude musieť využívať hroznú kombináciu zásad a pragmatizmu, demokratického záväzku a pripravenosti konať rýchlo a rozhodne všade tam, kde je to potrebné. Ak chce uspieť čo len minimálne, bude potrebovať celoeurópsky prejav solidarity: nielen slušné zaobchádzanie zo strany jednotlivých európskych krajín, ale aj kreatívnejšie myšlienky, napríklad podporu solidárnej turistiky toto leto.
Vo svojich Poznámkach k definícii kultúry T. S. Eliot uviedol, že sú chvíle, keď jedinou voľbou je voľba medzi kacírstvom a nevierou – t. j., keď jediná cesta ako udržať náboženstvo pri živote je uskutočniť sektársku odluku. A rovnaká je aj pozícia dnešnej Európy. Jedine nové „kacírstvo“ – v tejto chvíli reprezentované Syrizou – môže zachrániť to, čo je potrebné zachrániť z európskeho dedičstva: demokraciu, dôveru v ľudí, egalitárnu solidaritu atď. Európa, v ktorej skončíme, ak Syrizu vyšachujú, je „Európa s ázijskými hodnotami“, čo, samozrejme, nemá nič spoločné s Áziou, ale s tendenciou súčasného kapitalizmu rušiť demokraciu.
A tu je paradox, ktorý udržiava „slobodné hlasovanie“ v demokratických spoločnostiach: človek má slobodu voliť pod podmienkou, že urobí tú správnu voľbu. Preto v prípade, že sa urobí nesprávna voľba (ako v prípade Írska, keď odmietlo ústavu EÚ), sa s takouto voľbou zaobchádza ako s chybou, a eštablišment okamžite požaduje opakovanie „demokratického“ procesu s cieľom napraviť túto chybu. Keď George Papandreou, vtedajší grécky premiér, koncom minulého roka navrhol referendum o eurovale, samotné referendum bolo odmietnuté ako nesprávna voľba.
Médiá prezentujú dva hlavné príbehy o gréckej kríze: nemecko-európsky príbeh (Gréci sú nezodpovední, leniví, rozhadzovační, vyhýbajúci sa daňovým povinnostiam atď. a treba ich dostať pod kontrolu a naučiť finančnej disciplíne) a grécky príbeh (našu národnú suverenitu ohrozuje neoliberálna technokracia diktovaná Bruselom). Keď už bolo nemožné ignorovať situáciu Grékov, objavil sa tretí príbeh: Gréci sú teraz prezentovaní ako humanitárne obete, ktoré potrebujú pomoc, akoby krajinu zasiahla vojna alebo prírodná katastrofa. Hoci všetky tri príbehy sú falošné, tretí je bezpochyby najodpornejší. Gréci nie sú pasívne obete: sú vo vojne proti európskemu ekonomickému establišmentu a to čo, čo potrebujú, je solidarita s bojom, pretože je to aj náš boj.
Grécko nie je výnimka. Je to jedno z hlavných testovacích polí nového socio-ekonomického modelu potenciálne neobmedzeného použitia: depolitizovanej technokracie, v ktorej bankári a ďalší experti môžu zničiť demokraciu. Záchranou Grécka pred tzv. záchrancami zachránime aj samotnú Európu.
(Vyšlo v London Review of Books, 25. 5. 2012)
Preložila: Judita Takáčová
Foto: PIAZA del POPOLO
