To, čo sa strhlo v médiách a politike okolo tendra na záchranky je ukážkou lobizmu ako z učebnice. V hre sú veľké peniaze a nie starostlivosť o pacientov.
Nenadarmo sa hovorí, že ak dvaja robia to isté, nie je to to isté. Minister zdravotníctva sa chcel vyhnúť problémom tak, že ponechal pravidlá hry nastavené svojím predchodcom. Nepomohlo, lebo vtedajší víťazi sú teraz medzi porazenými.
Vtedy víťazi, dnes porazení
Nie som zdravotník ani právnik. Neviem posúdiť, či sú kritériá na výber záchraniek „správne“ a „kvalitné“, netuším, aký majú vzťah ony či členovia výberovej komisie k zákonom. Tomu, kto rozumie ekonomike tohto systému, však musí byť jasné, že tu v skutočnosti ide predovšetkým (vlastne v podstate výlučne) o peniaze. Pravidlá financovania záchraniek sú totiž postavené tak, že sa ich prevádzkovateľ nemôže dostať do straty, naopak v podstate zaručujú zisk. Zisk v zdravotníctve je veľmi diskutabilná kategória, na chvíľu však pripusťme, že v prípade, keď ide naozaj o záchranu holého života, môže byť prípustnou motiváciou. Takže problém celého humbugu, ktorý sledujeme v médiách, problém protestov pred úradom vlády a na iných miestach, problém mimoriadnych tlačoviek a vyhrážok, že terajší prevádzkovatelia záchranky okamžite odstavia, nespočíva v starostlivosti o pacienta. O „body“, v ktorých majú firmy prevádzkovať záchranky, sa strhla poriadna bitka už v čase ministrovania Rudolfa Zajaca. Tí, ktorí dnes nahlas vykrikujú a bránia sa výsledkom najnovšieho tendrovania, vtedy patrili medzi víťazov.
Aby bolo jasné: dnešní nespokojenci vyhrali za čias Rudolfa Zajaca tendre za tých istých podmienok, za akých dnes prehrávajú. Vtedy im podmienky vyhovovali, dnes nie, a jediným rozdielom je, že vtedy výnosný biznis získali, teraz ho strácajú. Aj vtedy sa proti R. Zajacovi ozývali podobné argumenty, aké dnes proti R. Rašimu, ale tí, ktorí ich vtedy odmietali, ich teraz vyťahujú. Tí, ktorí vtedy vyhrali, a teraz nie.
Oprášené „argumenty“
Tendenčnosť celej kauzy bije do očí najmä pri argumentoch, ktoré sa objavujú ako obhajoba doterajších prevádzkovateľov. „Starí, teda súčasní poskytovatelia, ktorí sa opäť uchádzali o licenciu na pokračovanie prevádzky, boli označení ako neúspešní. Noví, cudzí sú lepší a vítaní, hoci zatiaľ len v prísľube a možnostiach, že do istého dátumu bod materiálno-technicky zabezpečia. Doterajší, známi poskytovatelia, ponúkajúci históriu služby a reálne technicko-materiálne vybavenie, sú porazení,“ píše napríklad vo svojom stanovisku KDH.
Lenže presne v takejto situácii boli „za Zajaca“ napríklad malé nemocnice, ktoré boli roky zvyknuté prevádzkovať záchranky, „ponúkali históriu služby a reálne technicko-materiálne vybavenie“, a predsa v tendroch vyhrali dnešní prevádzkovatelia. A mnohým z nich vtedy tiež stačil „len prísľub a možnosti, že do istého dátumu bod materiálno-technicky zabezpečia“. A pritom – na rozdiel od súčasných víťazov – nemali s prevádzkou záchraniek absolútne žiadne skúsenosti.
Nehovoriac o tom, že vtedy prichádzali o záchranky spomínané malé (okresné) nemocnice, ktorých financovanie napokon ani dnes nie je vôbec jednoduché a ich riaditelia sa vtedy oprávnene spoliehali na to, že časť stratových výkonov si budú môcť vykryť zo zisku z prevádzkovania záchraniek. Aby tie peniaze aspoň neodchádzali zo systému.
Lobizmus v praxi
Nemožno sa tváriť, že systém je bezchybný, hoci je otázne, koľko času a prostriedkov by si vyžadovalo podstatne ho zmeniť. Za pozitívny posun však možno považovať fakt, že v prvom kole získali body aj zjavne kvalitné nemocnice a víťazom je spolu so súkromnou spoločnosťou aj štátna organizácia. Ak je ziskovosť v zdravotníctve rizikovou kategóriou – čo iste je – tak je správne, ak sa zisky posúvajú do (minimálne) verejnej sféry (napr. prostredníctvom štátnej spoločnosti), alebo aspoň nemocniciam, ktoré, aj keď dosahujú dobré výsledky, vzhľadom na nedostatok financií v rezorte stále trpia finančnými problémami.
Postaviť sa v tomto spore jednoznačne na jednu, či druhú stranu, nie je jednoduché. Lenže aj bez toho, aby sme obhajovali postup ministra R. Rašiho si nemožno nevšimnúť, ako tendenčne je verejnosť masírovaná iba z jednej strany. To, čoho sme svedkami, je do neba volajúcim príkladom hrubého lobizmu, keď sa časť podnikov, ktoré strácajú biznis, usiluje tomu zabrániť vyvolaním „škandálu“ cez médiá.
Bolo by akceptovateľné, keby médiá prišli so serióznou kritikou systému ako takého, či jeho chýb. Ale teraz iba hrajú v prospech nespokojných, ktorí prídu o zisky.
Autor je ekonomický novinár
