Aj napriek viac ako desaťročnému ideovému uvoľneniu v pôvodnej literárnej tvorbe, viacerí autori (či autorky) ostávajú verní svojim okruhom tém, žánrom i vlastným, chcem povedať svojským spracovaniam inšpirácie. Vzájomná odlišnosť autorov je jedným z pozitívnych javov v našej literatúre.
Spisovateľku Etelu Farkašovú charakterizujú hlbšie analýzy do ľudského, najmä ženského vnútra, ktoré sa vzájomne dopĺňajú vždy o nový pohľad, o novú tvár inak neviditeľného duševného bytia, existujúceho iba v našich myšlienkach, túžbach a nádejach. V našich protestoch voči novým „vypuklinám“ sveta, čo nás obklopuje, voči konfliktom a silnejúcej agresivite. Tak ako násilie mení svet, aj do ľudského povedomia pribúda niečo nové – obava, strach – násiliu úmerne sa rozpínajúci „subjekt“.
Aj o strechu z vypuklín sveta je nová knižka Etely Farkašovej. Označenie G. hlavnej hrdinky môže znieť čitateľovi aj trochu anonymne, no možno v tom hľadať tiež úmysel chrániť (hoci len fiktívnu) bytosť, do veľkej miery znepokojenú „širokým“ svetom s nekonečným vesmírom, nevyspytateľným a zavše i hroziacim, vystrašenú zemetraseniami a inými živelnými katastrofami, zrážkami vlakov, áut, atď. Všetko toto podľa G. svedčí o neporiadku vo svete, o jeho disharmónii a nestálosti. Desí ju násilie, vojny na rôznych kontinentoch, ktoré ľahostajnému ľudstvu čoraz častejšie približujú televízne obrazovky. Tam G. vidí zásadné vypukliny a nezrovnalosti. Chaos, ktorý sa môže rýchlo rozšíriť. Keďže má za sebou zopár semestrov vysokoškolského štúdia matematiky, mnohé veci chápe (síce po svojom) lepšie, ako si „kdekto“ myslí. Pravidelne (s matkou) dochádza k psychiatrovi a v duchu podceňuje jeho liečebno – preventívne analýzy. Má vlastné metódy, ako zosúladiť svet, čo ju obklopuje, na ktorý sama stačí, ako udržať poriadok, aby zachránila od „vypuklín“ aspoň územie, kadiaľ s matkou chodí. Stiera prach, zbavuje steny pavučín, dôkladne umýva schody. V električke prilepuje odstávajúce plagáty i rozrezaný poťah sedadla, no ľudí to šokuje, ba zlostí. V takých chvíľach si uvedomuje, že sa usiluje o „nápravu nenapraviteľného, o záchranu nezachrániteľného, zraňuje ju vedomie vlastnej zbytočnosti, márnosti všetkého, o čo sa pokúsi, ale toto zraňovanie patrí k spôsobu života, akým prežíva svoj čas, inak by sa s ním nebola schopná vôbec vyrovnať…“
Keď som sa začítala do knižky a do spôsobov, akými chce vnímavá a poriadok uznávajúca G. naprávať svet, mala som pocit, že som sa zahĺbila do široko rozvetvenej eseje o jednej ustráchanej ľudskej duši, hoci, nazdávam sa, podľa kritérií psychiatra i ľudí dávno asimilovaných do chaosu, o duši asi vychýlenej z normálu. No koľko ušľachtilých skutkov či predsavzatí nám dnes už takto pripadá? Možno, že medzi riadkami tejto prózy nám to autorský podtext akoby chcel napovedať. Aj to je spôsob, ako preniesť do literatúry súčasnosť, meniaci sa svet i našu bezmocnosť prizerajúcich sa.
