Nízka úroveň zdravotnej starostlivosti patrí medzi najvážnejšie problémy slovenských občanov. Minulý týždeň schválila vláda novelu zákona o liečebnom poriadku a krátko predtým aj koncepciu transformácie zdravotníctva. V tejto súvislosti otvorila pravica novelu ústavy, ktorá by sa významne dotkla práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Plány na zmenu ústavy v súvislosti so zdravotníctvom neprešli a najvyšší zákon naďalej garantuje „bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia“. Občania, ktorí si toto poistenie platia (keďže je zo zákona povinné, tak vlastne všetci) majú stále garantovanú istú úroveň zdravotnej starostlivosti bez toho, aby museli za ňu priplácať. Ide o to, aby sa presne stanovilo, na čo všetko majú občania nárok bez doplácania. Nemožno pripustiť stav, že niekoho zdravie alebo dokonca život bude ohrozený iba preto, lebo si nemôže dovoliť nejaký liek alebo spôsob liečby, resp. operáciu.
Nová lieková politika
Asi najčastejšie ľudia doplácajú za lieky. Nie je ale prípustné, aby niekto platil až 1000 korún, ak má nízke príjmy a neexistujú lacnejšie lieky. Sociálnejším riešením je rozšíriť počet čiastočne platených liekov a stanoviť také doplatky, aby výrazne nezaťažovali občana. Podľa novely liečebného poriadku bude pri takmer polovici liekov druhej kategórie doplatok maximálne 20 Sk. Je nevyhnutné zabezpečiť, aby na každé ochorenie mali občania právo získať aspoň jeden bezplatný liek. Štát by mal svojou politikou garantovať aj dostatok základných liekov v lekárňach. Lieková politika si vyžaduje razantné opatrenia v oblasti cenotvorby. Nie je prípustné, aby sa na Slovensku predávali dovážané lieky drahšie ako v štátoch EÚ, ale deje sa to! Poukazuje to aj na nevyhnutnosť prísnejšej kontroly dovozcov a podpory domácich výrobcov. Podpora by mala pozitívny efekt aj vo vytváraní nových pracovných miest, čo by generovalo zvýšené príjmy do štátneho rozpočtu.
Dostupnosť zdravotnej starostlivosti
Pravdepodobne najnegatívnejšie budú občania vnímať znižovanie dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Treba ale povedať, že si žijeme nad pomery. Iba málo lôžkových oddelení je skutočne využitých naplno. Ak čoraz pozornejšie kontrolujeme výdavky doma, musíme začať racionálne zvažovať každú korunu aj v zdravotníctve. Je nezmysel udržiavať v nemocniciach prázdne postele. Ku každej totiž treba pripočítať zdravotníckeho pracovníka, nevyhnutné prístroje, liečivá, lieky, zdravotnícke potreby a náklady na bežnú prevádzku (energie, voda a pod.). Racionalizácia umožní ušetriť celé budovy a stámilióny korún. To neznamená, že z nemocníc zmizne väčšina lôžok. Zmení sa iba systém, keďže na lôžkach často ležia nie akútne prípady, ale dlhodobo chorí či dokonca iba starí alebo nevládni ľudia, ktorí si nevyžadujú neustálu a vysoko odbornú zdravotnú starostlivosť vrátane drahých prístrojov. Tí potrebujú človeka, ktorý im pomôže, dohliadne na pravidelné užívanie liekov či absolvovanie predpísanej procedúry.
Racionalizácia však nesmie ohroziť poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Jedným z riešení má byť spoluúčasť samosprávy na tomto procese. Veď okrem štyroch nemocníc s lôžkovou časťou sú všetky priamo riadené ministerstvom zdravotníctva. To vedie často k čudnej personálnej politike a ministerskí úradníci nikdy nemôžu presne poznať situáciu v tom-ktorom meste. Štát by mal priamo riadiť iba špecializované ústavy, fakultné a krajské nemocnice. Premena ostatných na neziskové inštitúcie a presun kompetencií na samosprávu umožnia otvoriť ďalší finančný kanál pre zdravotníctvo.
Nedostatok peňazí
Do zdravotníctva treba totiž dostať viac financií. U nás sa ročne v zdravotníctve vydá na jedného občana 195 amerických dolárov (USD), zatiaľ čo v susedných Čechách to je o 100 USD viac. Menšie dávky ako my poskytuje iba Poľsko, nehovoriac o krajinách EÚ, kde iba Grécko je tesne pod 1000 dolármi, ostatné krajiny sa pohybujú okolo 1500 USD (v NSR alebo vo Francúzsku je to vyše 2000 USD). Nemožno argumentovať len vyššími mzdami, lebo väčšina liekov a prístrojov sa k nám dováža za minimálne tie isté ceny ako majú na Západe.
Treba asi uvažovať o zmenách v zdravotnom poistení. Štát u nás totiž platí za všetkých nepracujúcich, lenže svoje platby upravuje každoročne v zákone o štátnom rozpočte. Už dlhodobo sú platby pod úrovňou toho, čo platia zamestnávatelia a zamestnanci. Chabé zvyšovanie nekopíruje ani infláciu. Veď porovnajme: v roku 1994 platil štát 34 Sk za osobu, v r. 95 to bolo 181, v rokoch 96 a 97 to bolo 269 Sk, v r. 1998 iba o korunu viac (!) a v tomto roku zvýšil platbu zdravotného poistenia o „závratných“ 13 korún na osobu. Negatívny dopad na zdravotníctvo je znásobený faktom, že posledné dva roky rastie nezamestnanosť, a teda počet ľudí, za ktorých platí poistné štát, nie zamestnávateľ zo mzdy vyššej než je vymeriavací základ pre platby štátu.
Viac peňazí do zdravotníctva by určite plynulo pri nižšej nezamestnanosti. Zároveň však musí štát odvádzať za svojich „poistencov“ aspoň toľko, čo zamestnávatelia. Okrem toho musí vláda rýchlo rozhodnúť, ako vyrovná dlh 13 miliárd Sk. Štátni úradníci sú povinní urýchlene prijať opatrenia na zlepšenie zdravotnej starostlivosti.
Autor je hovorca SDĽ
