Úrad ombudsmana vznikol pred 192 rokmi vo Švédsku v rámci ústavných zmien, ktoré začali platiť od 6. júna 1809. Dôvody zriadenia tohto inštitútu sú len málo známe. V publikácii, ktorá pri tejto príležitosti vyšla, sa poznamenáva iba toľko, že spoločné a individuálne práva musí chrániť aj pozorovateľ, ktorý sleduje dodržiavanie zákonov súdmi, štátnymi úradníkmi, exekutívou a správnymi orgánmi.
Slovo umbud pochádza z islandčiny a znamená moc alebo autoritu. Švédske slovo ombud označuje osobu, ktorá zastupuje iných. Ombudsman sa vo Švédsku chápe ako dôveryhodná nezávislá osoba poverená poslancami, aby vykonávala ochranu práv jednotlivca a tiež sprostredkovávala parlamentnú kontrolu formou dozoru nad štátnymi úradmi a štátnymi zamestnancami, ktorých rozhodnutie nemôže zmeniť. Na základe sťažnosti alebo vlastných poznatkov sa môže nad nimi „pozastavovať“.
Rozdiely medzi krajinami
Ďalší štát, ktorý zriadil úrad ombudsmana, bolo Fínsko. Úprava tejto inštitúcie sa takmer zhoduje so švédskou. Takmer o poldruha storočia neskôr ako vo Švédsku vzniká tento inštitút v Dánsku. Verejného ochrancu ľudských práv tam volí na štyri roky parlament, ktorý ho môže v prípade straty dôvery odvolať. Podstatný rozdiel medzi švédskym a dánskym modelom spočíva v tom, že dánsky ombudsman nevykonáva kontrolu súdnictva. Toto rozhodnutie je dôsledkom toho, že dánska právna veda považovala za dostačujúce súdne preskúmanie rozhodnutí a kontrolu súdnictva by považovala za zásah do nezávislosti súdov.
V Nórsku ombudsmana najprv zriadili pre vojenskú oblasť. Dnes sa jeho inštitút viac podobá dánskemu ako švédskemu. Nie je príslušný kontrolovať súdnictvo ani vládu. Vyplýva to zrejme z ešte prísnejšieho rešpektovania deľby moci – vláda je zodpovedná parlamentu.
Kontinentálny model
Úrad ombudsmana (Provedor de Justica) zakotvila portugalská ústava z roku 1976. Naňho sa môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že došlo k chybnému rozhodnutiu správnych orgánov. Portugalský ochranca ľudských práv má oproti svojim škandinávskym kolegom výnimočné oprávnenia. Môže podávať vláde i parlamentu návrhy na novelizáciu zákonov i nariadení a žiadať ústavný súd o preskúmanie ústavnosti právnych predpisov. Volí ho zákonodarný zbor dvojtretinovou väčšinou na štyri roky. Ako pozorovateľ sa smie zúčastňovať na zasadnutiach parlamentných výborov a predkladá zákonodarcom výročnú správu. Okrem imunity mu prislúchajú aj protokolárne práva ministra.
Defender del Pueblo (národný ochranca) zriadil v Španielsku ústavou z roku 1978. Ako „vysokého komisára“ ho volí parlament na päť rokov. Vo výročnej správe môže predkladať aj návrhy na zmenu právnych predpisov. Prislúcha mu kontrola všetkých centrálnych, oblastných a miestnych správnych úradov, pokiaľ sa ich činnosť týka konania voči občanom. Ak sa ktosi, kto sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho základných práv, obráti na defendera, môže podať žalobu na ústavný súd. Má neobmedzené právo nahliadať do spisov a inšpekčné právo voči všetkým správnym orgánom, no nemôže korigovať ich rozhodnutia.
Mediateur stojí na čele francúzskeho úradu od roku 1973 a v jeho koncepcii prevláda škandinávsky a britský vplyv. Naňho sa môže obrátiť každá právnická a fyzická osoba, ktorá sa domnieva, že poškodili jej oprávnené záujmy administratívnym konaním. Avšak len vtedy, keď sa využili všetky právne prostriedky. Môže sa to uskutočniť iba prostredníctvom poslanca alebo senátora, ktorý sprostredkuje sťažnosť mediateurovi. Tento postup má byť akýmsi filtrom, aby sa na úrad nepredkladali malicherné či iným spôsobom vyriešiteľné sťažnosti.
Mediateura vymenúva dekrétom ministerská rada na šesť rokov bez možnosti opakovaného vymenovania. Len výnimočne a procedurálne veľmi komplikovane ho môže rada odvolať. Predkladá výročnú správu parlamentu a prezidentovi. Má možnosť pripravovať aj návrhy na novelizáciu zákonov a nariadení. Ombudsmana chápu francúzski poslanci ako vítaného pomocníka, má medzi nimi, ale i vo verejnosti veľkú autoritu aj preto, že vždy ide o dlhoročného bývalého významného zákonodarcu. Od roku 1979 zriadili v každej prefektúre zástupcu mediateura.
Ako je to v Británii
V dôvodovej správe k vládnemu návrhu Parliamentary Commissionari Act z roku 1967 sa zdôvodňuje, že nejde o to, aby „sa vytvorila inštitúcia, ktorá by znižovala význam a úlohu členov parlamentu, ale aby poslancov vybavili lepšími nástrojmi na ochranu občanov“. Parlamentného komisára pre kontrolu administratívnych úkonov vo Veľkej Británii vymenuje na základe odporúčania ministerského predsedu kráľovná a zostáva vo svojom úrade spravidla do svojich 65 rokov. Jeho kontrolná činnosť sa vzťahuje na správne orgány pri výkone ich administratívnych funkcií. Občan alebo právnická osoba musí podať sťažnosť do jedného roka od platnosti správneho rozhodnutia a musí smerovať proti postupu správneho orgánu či proti procesu prijatia jeho rozhodnutia, teda do oblasti procesného, a nie hmotného práva.
Komisár môže sťažnosť prešetriť len vtedy, keď sa nedá použiť iná právna cesta. Keď dospeje k záveru, že došlo k porušeniu práv, predloží správu s návrhmi opatrení príslušnému správnemu orgánu a členovi snemovne, ktorý sťažnosť postúpil. Ak sa porušilo právo a nevykonala sa náprava, komisár o tom informuje obidve komory britského parlamentu. Okrem toho predkladá výročnú správu. Jeho činnosť sleduje osemčlenný výbor Dolnej snemovne.
Primát v strednej Európe
Pätnásteho júla 1987 prijal poľský snem Zákon o hovorcovi občianskych práv (rzecznik praw obywatelskich), ktorý má prístup k dokumentom, právo na informácie od všetkých štátnych orgánov s výnimkou tých, ktoré majú charakter utajovaných skutočností, právo vyčítať ktorémukoľvek orgánu alebo úradnej osobe nezákonný postup a porušenie práv občanov, informovať nadriadené orgány, právo podať návrh na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Dokonca mohol uložiť prokuratúre, aby začala trestné konanie.
Veľký význam sa v tom čase prikladal tomu, že k inštitúcii bude mať občan priamy nesprostredkovaný prístup. Na druhej strane sa vyslovovali obavy, či široké vymedzenie práv nepovedie k zavaleniu rzecznika problémami, ktoré nemôže účinne ovplyvniť. Poľsko bolo jedinou krajinou v bývalom sovietskom tábore, ktorý zaviedol inštitút ombudsmana. Preto tento krok neprijímali ostatné socialistické štáty s veľkým nadšením.