Začal sa štvrtý rok vojny v Iraku

Na začiatku štvrtého roka vojny v Iraku je zrejmé, že v nej už nemôže byť víťaza ani vojensky ani politicky. Budú len porazení, veľké množstvo ľudských obetí, nevyčísliteľné materiálne straty, morálne škody a ďalšie ťaživé dlhotrvajúce následky. Bushova administratíva neokonzervatívneho zamerania odmietla počúvnuť hlas teoretikov, ktorí poukazujú na to, že na začiatku 21. storočia nie je možné riešiť problémy medzinárodnej bezpečnosti ozbrojeným násilím. Okrem toho sa čoraz viac prejavuje, že Washington vychádzal z vlastných predstáv postavených na lživých argumentoch, ktoré boli predložené aj svetovej verejnosti. Navyše niet náznaku o tom, že by sa v Bielom dome bolo uvažovalo o celkovom riešení problémov okolo Iraku a usporiadaní pomerov v krajine a v celom regióne po skončení vojny ináč, ako z úzkeho hľadiska národných záujmov USA v chápaní neokonzervatívnych jastrabov. Irak a Vietnam Vojna v Iraku, na ktorý sa zaútočilo bez schválenia v BR OSN, sa stala pre USA najdlhším, najnákladnejším a najmä najkrvavejším konfliktom od ich porážky vo vietnamskej vojne. Iracká vojna napriek viacerým zhodným črtám s vietnamskou vojnou predstavuje odlišný druh vojny, pri ktorom treba zvážiť vplyv prinajmenšom štyroch základných aspektov: – vietnamská vojna prebiehala v podmienkach bipolárne rozdeleného sveta, – na začiatku 21. storočia sú zbrane a vojenská technika technologicky o dve až tri generácie vyššie, ako boli pred štyridsiatimi rokmi, – svet v podmienkach globalizácie a postmoderny je bezpečnostne krehkejší a menej vypočítateľný ako v čase „bipolarity“, – región Blízkeho východu, kde sa nachádza Irak, je politicky a sociálno-ekonomicky, ale aj etnicky a konfesionálne omnoho zložitejším a protirečivejším ako región Indočíny. Prvé dva aspekty umožňovali uvažovať o úspešnosti vojenského zásahu. Irak nemôže mať takú vonkajšiu podporu, ako mala Vietnamská socialistická republika zo strany vtedajších socialistických krajín, najmä ZSSR. Vojenská technologická úroveň vybavenia ozbrojených síl USA z nich činí najlepšie ozbrojené sily v súčasnom svete, ktoré vojensky prakticky nie je možné poraziť v „bežnej“ vojne žiadnym štátom na svete. Ďalšie dva aspekty však veľmi silno hovorili proti rozpútaniu akéhokoľvek ozbrojeného konfliktu realisticky uvažujúcim štátnym vedením. Kriticky orientovaná časť teoretikov medzinárodných vzťahov správanie USA v súčasnom unilaterálnom usporiadaní medzinárodných vzťahov označuje za hegemonistické až imperiálne, ináč povedané, za také, ktoré neprihliada na záujmy a mienku ďalších aktérov. Washingtonskí vodcovia mylne (no možno zámerne, bez reálneho a uceleného zváženia všetkých súvislostí pripravovanej vojny) vychádzali z toho, že súčasné postavenie USA im umožňuje úspešne zasiahnuť a presadením svojho riešenia prispieť k upevneniu medzi-národnej bezpečnosti. Jadro problému však spočíva v tom, že medzinárodná bezpečnosť má svoje vlastné zákonitosti fungovania a rozvoja, ktoré sú však iné ako tie, ktoré sa vytvorili v koncepcii Pax Americana v kruhoch pracovníkov a spolupracovníkov Bieleho domu a Pentagónu. Najzložitejšiu stránku celej vojny v Iraku predstavuje situácia na Blízkom východe, kde nie je možné prehliadnuť najmä nevyriešenú palestínsku otázku, (neraz až diametrálne) rozdielny postoj jednotlivých štátov regiónu k USA, nesmiernu protirečivosť pôsobenia islamského náboženstva v politike, ktorá čoraz viac prekračuje hranice tohto regiónu. Rozpútanie vojny v Iraku viedlo nielen k vzniku nového ohniska krízy v regióne, ale vyvolalo aj vznik nových či aktivizáciu starších procesov destabilizujúcich oblasť, ktoré majú negatívny vplyv aj na medzinárodnú bezpečnosť v celosvetovom rozmere. Za základné možno označiť predovšetkým nárast terorizmu v Iraku, nové napätie medzi sunnitmi a šiitmi v Iraku i v širšom rámci islamského sveta. Vojna v Iraku sa sprostredkovane premietla aj do udalostí súvisiacich s uverejnením karikatúr Mohameda v dánskom časopise a reakciami islamského obyvateľstva vo viacerých štátoch na Blízkom východe, ale aj v iných regiónoch, ako i do napätia okolo iránskeho jadrového programu. Ďalšie potenciálne krízy, ktoré sa môžu rozvinúť v dôsledku dlhotrvajúcej irackej vojny, predstavujú aj kurdská otázka a zmena v orientácii Saudskej Arábie a niektorých ďalších štátov v regióne. Koniec vojny je v nedohľadne Termín stiahnutia vojsk z Iraku nikto z kompetentných nespomína. V máji 2005 predseda Zboru náčelníkov štábov gen. R. Myers uviedol, že vojna v Iraku môže trvať ešte tri až deväť rokov. V správe Oxfordskej výskumnej skupiny (Oxford Research Group) zverejnenej v novembri 2005 sa dospelo k záveru, že al–Kajdá môže zadržiavať vojská USA v Iraku ešte mnoho rokov a Veľká Británia by svoje vojská vyviedla z Iraku skôr len v prípade málo pravdepodobného pretrhnutia svojej spolupráce s Washingtonom. Z viacerých zdrojov sa poukazuje na nebezpečenstvo vzniku občianskej vojny v Iraku. Obete – zaznamenané i mimo štatistík Najtragickejší prvok-ako v každej vojne predstavujú rastúce počty obetí na životoch. V prvom období vojny, za ktoré sa považovalo trvanie vojenskej operácie od 20. marca do 1. mája 2003, zahynulo 140 vojakov USA a 33 britských. Ak by počet obetí zostal na tejto úrovni a vojna bola ukončená, bolo by ju možné pri všetkej protirečivosti takéhoto hodnotenia označiť za úspešnú. Lenže vojenská porážka a pád režimu S. Husajna neboli koncom vojny. Po relatívne krátkej a úspešnej vojenskej operácii, ktorá nemohla mať vzhľadom na pomer síl a ich vybavenosť iný výsledok ako ten, ktorý vznikol, sa však ďalšie fázy vojny posunuli. K smrteľným obetiam spomedzi radov amerických a britských vojakov pribúdali aj vojaci z iných štátov. K 23. marcu 2006, teda niekoľko dní pred začiatkom štvrtého roka vojny, v nej podľa internetovej stránky http://icasualties.org/oif zahynulo celkom 2 527 vojakov. 2 320 ich bolo z USA, 103 z Veľkej Británie a 104 z ďalších 15 štátov – Austrálie, Bulharska, Dánska, Estónska, Holandska, Kazachstanu, Litvy, Maďarska, Poľska, Salvadoru, Španielska, Thajska, Talianska a Ukrajiny. Boli medzi nimi aj traja slovenskí vojaci. Z tohto počtu bolo 55 žien (necelých 2,2 percenta). 1 974 vojakov zahynulo priamo v dôsledku bojov a 553 obetí (teda o niečo viac ako jedna štvrtina) sa zaraďuje medzi tzv. nebojové straty. Napriek tragickosti každej smrti či už vojaka a lebo civilistu vo vojne možno cynicky povedať, že z čisto štatistického hľadiska tento počet obetí nie je príliš vysoký, lebo dosahuje v priemere len o niečo viac ako 2 obete za deň. Možno poukázať aj na to, že v ruských ozbrojených silách v posledných rokoch zahynulo každo-ročne len v dôsledku rôznych mimoriadnych udalostí vyše 1 000 vojakov (bez započítania obetí v čečenskej vojne). Uvedený prehľad počtu vojnových obetí nie je úplný, lebo podľa ďalších neúplných údajov do spomenutého dátumu zahynulo aj 411 pracovníkov firiem (kontraktorov) zabezpečujúcich rôznym spôsobom vojenské akcie. Od oficiálneho vyhlásenia o ukončení vojnovej operácie bolo unesených viac ako 250 cudzincov, z ktorých najmenej 40 bolo zabitých. Vo vojne zahynulo opäť podľa neoficiálnych a neúplných údajov i najmenej 87 novinárov. O počte obetí medzi civilným irackým obyvateľstvom sa takéto presné štatistiky nevedú. Len od začiatku roku 2006 zahynulo vyše 2 200 príslušníkov irackých ozbrojených zložiek a civilistov. Podľa odhadov zverejnených na internetovej stránke www.iraqbodycount.org zahynulo vo vojne doteraz medzi 33 679 až 37 795 civilistov, ktorí sa dostali do vojny bez vlastnej vôle či pričinenia. Najvyššie údaje však hovoria až o 130 000 mŕtvych Iračanoch. Hospodárske dôsledky Ďalšou negatívnou stránkou vojny v Iraku sú jej ekonomické dôsledky. Doterajšie výdavky na vojnu dosiahli už 300 miliárd dolárov a v súčasnosti mesačne vzrastajú zhruba o 5,6 miliardy USD. Podľa iných údajov doterajšie náklady na vojny prevýšili už sumu 700 miliárd dolárov. Celkové náklady na vojnu môžu vzrásť na niekoľkonásobok tejto sumy. Podľa štúdie spracovanej ekonómami z USA – nositeľom Nobelovej ceny za ekonómiu J. E. Stiglitzom (bývalým prezidentom Svetovej banky) a L. Bilmesovou – na začiatku roka 2006 sa táto suma môže vyšplhať až do závratnej výšky 2 000 miliárd USD. Vojna v Iraku bola aj jednou z príčin, že sa veľmi nebezpečne priblížila hrozba platobnej neschopnosti USA, ktorá bola odvrátená len tým, že Senát 16. marca 2006 schválil zvýšenie štátneho dlhu o 781 miliárd USD na celkovú sumu 8 965 miliárd USD. Za toto opatrenie hlasovalo len 52 senátorov, proti bolo 48. Závažný je aj vplyv dlhotrvajúcej vojny na ťažbu ropy v Iraku. Ropné zariadenia patria aj k častým miestam útokov irackých bojovníkov odporu. Podľa údajov v britskom denníku Independent z 12. marca 2006 produkcia ropy v decembri 2005 a v januári 2006 dosahovala asi 1,1 milióna barelov denne, čo je najmenej od mája 2003. Minimálne výsledky Okrem pádu Husajnovho režimu charakterizovaného ako diktátorský sa nedosiahlo nič, čo by bolo bezpečnostne pozitívne. Morálne fiasko s rozsiahlymi politickými, ekonomickými a sociálnymi dôsledkami tejto vojny sa s jej predlžovaním stáva hrozivejšie a ťaživejšie nielen z hľadiska národnej bezpečnosti USA, ale aj pre medzinárodnú bezpečnosť. Už len vymenovanie rôznych afér spojených s inváziou do Iraku je, žiaľ, dlhé a pestré, ale najmä smutné a mrzké: politická manipulácia s informáciami spravodajských služieb, platby za proamericky orientované príspevky v irackých médiách, zneužívanie a mučenie väzňov v Abú Ghraib, tajné väznice CIA po svete, použitie zakázanej bojovej látky bieleho fosforu v boji, zastrelenie agenta talianskej tajnej služby zaisťujúceho prevoz novinárky oslobodenej zo zajatia (ktorá mala nepríjemné dôkazy o používaní bieleho fosforu) do vlasti, mnohé „omyly“ pri bombardovaní a streľbe, pokles ťažby roky v Iraku, rast jej cien na svetových trhoch, rozširovanie terorizmu, ktorému padajú za obeť predovšetkým ľudia, ktorí sa už stali obeťami americko-britskej agresie…. Akosi v tichosti, lebo o aktivitách slovenských vojakov v Iraku počuť veľmi málo, vzniká aj otázka: Aká je vlastne ich úloha? Na objasňovanie pôsobenia kontingentu nezostalo nič, čo by bolo veľké, vznešené, ani dobré, a vo vzduchu visí iba veľká tragédia a pribúdajúce rozpaky. Vojenskí profesionáli musia ísť bojovať tam, kam ich vyšle úradujúca vláda, a ich životy sú skutočne v ohrození. Na čo je však pôsobenie ženistov, ktorí veľkú časť svojej misie prežívajú schovaní v ohradenom a stráženom tábore a von sa vydávajú len za silnej ochrany? Na čo z vojenského či politického hľadiska vlastne slúži očistenie malej časti irackého územia od mín? Hoci za prvoradé považujeme morálne aspekty týchto otázok, nezanedbateľný je aj finančný dosah tejto zvláštnej slovenskej misie. Prečo sa naše peniaze, ktoré chýbajú v školstve, zdravotníctve či v sociálnom zabezpečení, míňajú na podporu krviprelievania, ktoré sa už kruto zapísalo do tristnej histórie vojen na začiatku 21. storočia? Celkom nakoniec sa možno spýtať len na to, či sa nová slovenská vláda po voľbách zamyslí nad súvislosťami a následkami účasti slovenských vojakov na vojne v Iraku… Autor je vysokoškolský pedagóg, predseda Slovenského bezpečnostného fóra