Začiatkom októbra v Prahe udeľovali ceny Egona Ervína Kischa za literatúru faktu. Za rok 2001 hlavné ocenenie, ktoré sa ako jediné odovzdáva spolu Čechom, Moravanom a Slovákom, získal historik, univerzitný profesor a vedecký pracovník Roman Holec, a to za dve pozoruhodné knihy o našej minulosti Poslední Habsburgovci a Slovensko (písali sme o nej v SLOVE č. 51/52 v roku 2002 – pozn. redakcie) a Zabudnuté osudy. Kniha Zabudnuté osudy s podtitulom 10 životných príbehov z novodobých slovenských dejín približuje osudy ľudí rôznej profesie, policajného agenta, bankára, vydavateľa či kňaza. Nie všetci boli Slováci, objavil sa medzi nimi aj Rusín, Nemec a Bulhar. Všetkých však spájal jeden fakt – každý z nich sa nejakým spôsobom dotkol slovenského územia, jeho dejín i obyvateľov. V jednotlivých kapitolách máme možnosť zoznámiť sa napríklad s Jánom Lieblom, ktorý sa venoval najmä poľnohospodárstvu a vyslúžil si tak prívlastok slovenský ľudomil. Ako správca poisťovne Otčina totiž pôsobil v Kraskove bez nároku na odmenu i za cenu vlastného zdravia. Uznania sa mu dostalo až po smrti. No nielen jemu. To isté platí aj o Jánovi Maliarikovi, evanjelickom kňazovi, ktorý prednášal filozofiu v Brne, Budapešti, Prahe a vo Viedni. Zaoberal sa aj vegetariánstvom a v tom čase tabuizovanou témou – otázkami manželstva a lásky. Pozornosť vzbudí aj kapitola Malý syn veľkého otca, v ktorej autor píše o synovi Viliama Paulinyho-Tótha Žigmundovi P. Tóthovi. Ten pôsobil istý čas na riaditeľskom poste v Tatra banke, ktorá sa v roku 1887 stala prvým klientom Živnostenskej banky v Uhorsku. S výstižným názvom Podnikateľ, mecén alebo hochštapler približuje Roman Holec Petra Rovnianka, zakladateľa Slovenskej ligy v Amerike, amerického milionára slovenského pôvodu, ktorý nakoniec skončil ako nemajetný pomocný robotník. Ďalší, kto upadol do zabudnutia, bol Ľudovít Bazovský. Jeho rozporuplnosť sa prejavila aj v tom, že raz ako právnik obhajoval Slovákov pred Maďarmi, neskôr vstúpil do maďarskej Strany nezávislosti, angažoval sa aj v Kossutovej vládnej strane a dištancoval sa od martinských národniarov. Karol Salva a Karol Kálal – kapitola o dvoch mužoch s odlišnými povahami, osudmi. Jedno však mali spoločné – silné emocionálne puto k Slovákom a česko-slovenskej spolupráci. Na báze toho napríklad spolu vypracovali česko-slovenský slovník. Autor čitateľom približuje aj Franka Kabinu – advokáta, novinára, politika, vydavateľa a neúnavného organizátora rôznych spolkov a združení. Spolu s Markom Čulenom založil gymnázium v Kláštore pod Znievom a finančne ho podporoval. Barón Gregor Friesenhof vstúpil zasa do histórie ako syn rakúskeho diplomata a ruskej aristokratky. Napriek svojmu pôvodu mal počas svojho pobytu na Slovensku celoživotný záujem o roľníkov a ich potreby. Napríklad v Hospodárskom spolku Nitrianskej župy sa museli na jeho popud používať tri rovnocenné jazyky – maďarčina, nemčina a slovenčina – na tie časy pozoruhodný jav. Ďalším aristokratom, ktorý sa často zdržiaval na Slovensku, bol Ferdinand Coburg – veľký milovník slovenských lesov a piešťanských kúpeľov. Tam za ním prišla v roku 1917 významná návšteva – cisár Karol, nemecký cisár Viliam II. a v tom čase už bulharský kráľ Ferdinand I. Aby mohol Roman Holec vydať svedectvo o zaujímavých ľuďoch, ktorí sa v 19. a 20. storočí pričinili o rozkvet Slovenska, preštudoval veľa materiálu, prešiel rôzne archívy u nás i v zahraničí. V knihe sa nevyhýba ani istým negatívam, ktoré sa v pôsobnosti tej-ktorej osoby vyskytli. Tento opis odvrátenej stránky osudu prispieva k precíznemu a vierohodnému vykresleniu postáv. Ich prostredníctvom Holec približuje aj slovenskú históriu uplynulých dvoch storočí. A práve nepriazeň osudu a rozličné ľudské záujmy spôsobili, že ich mená a činy sa akosi vytratili z historickej pamäti. Holecova kniha sa ju pokúša osviežiť.
