Zmeny v bezpečnostnej oblasti v posledných rokoch viedli aj k novým pohľadom na ňu. Individuálna bezpečnosť občana, ktorá sa označuje anglickým pojmom human security, už nie je len obrana a ochrana zo strany štátu (najmä armády či polície), ale aj pociťovanie istôt – právnych, ekonomických i sociálnych.
V Encyklopédii násilia, mieru a konfliktu vydanej v USA roku 1999 sa bezpečnosť charakterizuje ako systémový fenomén, ktorého základom je absencia vojenskej hrozby, ochrana štátu proti zmene vlády zvonku a úsilie o zachovanie politického a spoločenského sebaurčenia a blahobytu štátu. Zdôrazňuje sa, že súčasťou bezpečnosti je aj udržiavanie ekonomického rozvoja, prístup k moderným technológiám a prírodným zdrojom a zabránenie environmentálnej degradácii. Výsledky sociologických výskumov na Slovensku ukazujú, že ľudia sa viac obávajú o bezpečnosť vo svojom bezprostrednom okolí, než v globálnych rozmeroch.
Dôjde ku zmene zmeny?
V súčasnej slovenskej politike absentujú vízie – nie je v nej ani náznak štátnej doktríny. Programy vlád od roku 1990 sa spravidla nezakladajú na analýzach, ale sú v prvom rade výsledkom politických bojov a kompromisov. Výsledok ich hodnotenia občanmi je jednotvárny – zmena pompézne vyhlasovaná vo vládnom programe viedla v nasledujúcich voľbách k výberu ďalšej zmeny. Ku zmene zmeny sa neodvratne blíži aj v parlamentných voľbách v budúcom roku. V tejto situácii sa ľahšie obhajuje nesplnenie všeobecne daných sľubov, než to, prečo sa nesplnili konkrétne záväzky viažuce sa k nejakej oblasti, úlohe, termínu.
Určitú výnimku z nechutí slovenskej politiky spracovávať výhľadové dokumenty predstavujú aktivity rezortu obrany. Vlani a v tomto roku predložili na diskusiu dokonca až štyri takéto materiály. Dva z nich schválili v NR SR už tohto roku – Bezpečnostnú stratégiu SR (vo februári) a Obrannú stratégiu SR (v máji). O Vojenskej stratégii SR sa má rokovať na októbrovej schôdzi NR SR a dokument Ozbrojené sily – model 2010 schválila 15. októbra Rada obrany štátu. Predloženie štyroch takýchto dokumentov v období necelých dvoch rokov je však asi svetovou raritou aj v podmienkach globalizácie a tranzície. Nezvyčajný chvat sa prejavuje v rozdielnosti terminológie a ďalších protirečeniach a nejasnostiach odborného charakteru v nich.
Jedenásť rizík a hrozieb
Objavujú sa aj iné problémy. Prvým z nich je ten, že obsah i tón týchto dokumentov vyvolávajú zdanie, že nie sú prednostne určené pre slovenskú verejnosť a jej bezpečnosť. Ide skôr o to, aby si ich všimli v NATO v Bruseli či vo Washingtone. Na základe čoho je možné uviesť takéto tvrdenie? Ide napríklad o chápanie fenoménu bezpečnostných hrozieb. V Bezpečnostnej stratégii je vymedzených 11 bezpečnostných rizík a ohrození. Z nich však iba dve predstavujú hrozby vojenského charakteru (riziko vzniku rozsiahleho ozbrojeného konfliktu, regionálne konflikty v nestabilných regiónoch).
Sedem hrozieb má nevojenský charakter s prevažujúcou sociálno-ekonomickou podmienenosťou – nekontrolovateľná migrácia, medzinárodný organizovaný zločin a terorizmus, kriminalizácia sociálnych vzťahov, zlyhanie alebo cielené narušenie informačných systémov prostredníctvom informačného pirátstva a informačného terorizmu, nadmerná závislosť SR od nestabilných zdrojov niektorých základných surovín a energie a ich dopravy, negatívny demografický vývoj, zníženie potravinovej bezpečnosti štátu pod prahovú úroveň. Jedna z hrozieb má environmentálny rozmer – nebezpečenstvo narušovania životného prostredia často prekračujúce hranice štátov. Posledná hrozba súvisí s aktivitami cudzích špeciálnych služieb.
Vojenské a nevojenské faktory
V Obrannej stratégii sú bezpečnostné hrozby vojenského charakteru okrem dvoch spomenutých hrozieb doplnené o dva ďalšie fenomény, ktoré sú formulované pomerne široko: „nelegálne šírenie biologických, chemických a jadrových zbraní vrátane komponentov na ich výrobu (tranzitom cez územie SR alebo ich použitie v teroristickom akte) a aktivity a procesy, ktoré priamo alebo nepriamo negatívne ovplyvňujú pripravenosť a funkčnosť systému obrany Slovenskej republiky, úroveň pripravenosti a operačných schopností ozbrojených síl (psychologické pôsobenie, informačno-spravodajské aktivity, dlhodobé finančné poddimenzovanie potrieb obrany, ale aj neefektívne využívanie vyčlenených zdrojov na obranu)“. Z nevojenských hrozieb sú uvedené už len štyri. Zo siedmich, ktoré sme označili ako sociálno-ekonomické, zostali iba dve: masívna, ilegálna migrácia cez územie SR, medzinárodný terorizmus a organizovaný zločin. Zachovali sa hrozby enviromentálneho charakteru a pôsobenia spravodajských služieb cudzích mocností.
V návrhu tretej – vojenskej stratégie sa znovu uvažuje už len o dvoch vojenských ohrozeniach – rozsiahlom a regionálnom ozbrojenom konflikte. Nevojenské ohrozenia všeobecného charakteru sú už uvedené len ako príklady: „nekontrolovaná migrácia alebo masový príval utečencov, náboženský alebo etnický extrémizmus a rozbroje, medzinárodne organizovaná kriminalita, teroristické aktivity, nezákonný obchod so zbraňami vrátane jadrových, biologických a chemických zbraní, sociálne nepokoje a množstvo ďalších činností, ktoré v prípade, že sa neriešia, môžu prerásť do ozbrojeného konfliktu. Osobitnú pozornosť si zasluhuje hrozba rozširovania zbraní hromadného ničenia, ktoré predstavuje vážne riziko tak pre celú spoločnosť, ako aj pre nasadené vojenské sily.“ Medzi nevojenské ohrozenia sa zaraďujú aj prírodné a ekologické katastrofy.
Zabezpečia všetky záruky?
Voľba zamerania slovenskej bezpečnostnej politiky je z hľadiska súčasných možností bezalternatívna. Okrem NATO v Európe neexistuje iná fungujúca vojenskopolitická organizácia. Voľba vstupu do NATO je teda len prispôsobením sa vzniknutej situácii. Z hľadiska vojenských hrozieb sa bezpečnostná situácia Slovenska vstupom do NATO de facto výrazne nezmení. Otázne však je, ako táto inštitúcia dokáže zabezpečiť záruky voči nevojenským hrozbám. Viacerí politickí analytici sú aj na Západe skeptickí v pohľade na to, či bombardovanie Afganistanu je tým najvhodnejším a najúčinnejším spôsobom boja s terorizmom. A to sa ešte nehodnotia civilizačné a humánne aspekty tejto akcie.
Bezpečnostné hrozby nevojenského charakteru obsahujú multiplikačný potenciál, ktorý možno zosilniť aj sociálno-ekonomickou determináciou. Ak im má bezpečnostná politika štátu účinne čeliť, musí sa realizovať systematicky a reagovať na úrovni rozhodujúcich procesov, ktoré sa vyskytujú regionálne i globálne. Ako to, že na dve hrozby, z ktorých jedna (rozsiahlejší vojenský konflikt) sa označuje za málo pravdepodobnú, sa v nadväznosti na Bezpečnostnú stratégiu objavujú až dva strategické dokumenty, zatiaľ čo na niekoľkonásobne väčší počet nevojenských hrozieb neexistuje žiadna výraznejšia odozva v podobe koncepčného strategického dokumentu a o jej príprave ani nechyrovať?
Ťažká tvorba zákona
Aká je teda slovenská bezpečnostná politika? V Bezpečnostnej stratégii sa charakterizuje ako „komplexný súbor cieľov, zásad, postupov a opatrení štátu na zaručenie bezpečnosti štátu a občanov. Okrem obranného rozmeru v sebe integruje zahraničnú, vnútrobezpečnostnú, ekonomickú, sociálnu, environmentálnu a ďalšie dimenzie.“ Existuje tento komplex len na papieri, alebo je aj nejaký orgán, ktorý túto činnosť v uvedenej podobe riadi, hodnotí a kontroluje? Máme tu Radu obrany štátu, no už podľa názvu ide o Radu obrany, a nie bezpečnosti. Ústavný zákon o bezpečnosti sa rodí ťažko. Situáciu nevyrieši ani ustanovenie avizovanej Bezpečnostnej rady, pretože v zahraničných, vnútrobezpečnostných, ekonomických, sociálnych, environmentálnych a ďalších dimenziách našej bezpečnostnej politiky sa zatiaľ robí veľmi málo.
Nielen plánované schvaľovanie Vojenskej stratégie v NR SR či blížiace sa parlamentné voľby, ale aj celosvetová hrôza z terorizmu vyžaduje, aby sa aj u nás diskutovalo o bezpečnosti štátu a jeho občanov spôsobom primeraným skutočnej bezpečnostnej situácii. Treba koncepčne uvažovať o tom, aká má byť činnosť polície a spravodajských služieb v 21. storočí. Sú to aj záležitosti súvisiace s právnou úpravou zaručenia bezpečnosti občanov, vrátane ich reálneho uplatňovania. Hľadať v programoch slovenských politických strán zmienku o sociálno-ekonomických a iných aspektoch bezpečnosti sa zatiaľ podobá povestnému hľadaniu ihly v kope sena.
Dnes vzniká hrozba zopakovania situácie po voľbách v roku 1998 – „mečiarizmus“ bol síce porazený, ale spôsob vládnutia a spravovania vecí verejných sa v konečnom dôsledku pre občanov veľmi nezmenil. Veľká časť voličov sa sklamala. Nezmenili sa podmienky a možnosti ich života a podobná zostala pre nich aj politická kultúra vládnej moci. Nie je možné obviňovať slovenského voliča za to, že v prieskumoch preferencií dlhodobo vedú HZDS a Smer a na čele rebríčkov dôveryhodnosti politikov sú R. Fico, V. Mečiar a A. Malíková. Volič len využíva svoju legitímnu možnosť hodnotiť činnosť vlády, vyjadriť nespokojnosť so situáciou, vrátane pociťovania bezpečnosti. Aj po prípadnom vstupe SR do NATO sa môže stať, že tvorcovia slovenskej bezpečnostnej politiky sa budú považovať za úspešných, ale občania môžu aj naďalej vnímať ohrozenie svojej bezpečnosti, tak ako predtým.
