A možno by europoslancom otvoril oči prostý film s prostým názvom Koza. Jeho režisér Ivan Ostrochovský ponúka pohľad na chlapíka, ktorý sa vedel biť. Kedysi, pred dvadsiatimi rokmi. Vychodil osobitnú školu, no dostal dobré boxerské rukavice. A nimi si vyboxoval účasť na olympiáde. V Atlante (1997) nezvíťazil, ale dôstojne sa zúčastnil. Odvtedy prešli veky. Chlapík, volajú ho Koza, lebo vyrastal u babky na kozom mlieku (bol sirota a Róm), má z tých čias už iba spomienky. A keď sa mu partnerka zverí, že čakajú tretie dieťa, vytiahne aj svoje staré rukavice. To dieťa treba zachrániť skôr, ako sa narodí. Do biedy – v Bruseli nepredstaviteľnej. Lenže interrupcia stojí 400 eur. A tak sa Koza ide opäť postaviť do ringu. Už nie veľmi ako bojovník, skôr ako taká boľavá atrakcia. Vymlátia ho veľakrát, ale eur pribudne málokrát – väčšinu zhltne „manažér“.
Peter Baláž, žiak osobitnej školy a starnúci boxer zo Žiliny sa už dávno stal utečencom vo vlastnej krajine.
A koľko ich tu medzi nami žije! Ba – nie je nás už vlastne väčšina? Tých sídliskových ľudí z „králikární“?
Koza si necháva vymlátiť mozog z hlavy, aby zarobil 400 eur a zabil svoje nenarodené dieťa.
Kto usporiada pochod za jeho život a za život tých, čo žijú naozaj z ruky do úst (a niekedy si aj to do úst musia ukradnúť)? A kto sa bude solidarizovať s nimi? Europoslanci, ktorých mesačný príjem by bol pre slovenského občana príjmom celoročným? Pre Petra Baláža, ktorý má tiež svoj životný sen – plný invalidný dôchodok – azda aj na desať rokov. Mesačne poberá totiž 190 eur…
Kde bolo, tam bolo, je to stále celkom blízko. Priam pred očami. Ale tam býva najväčšia (bruselská) tma.
