Februárové mrazy nám poriadne zachádzali za nechty. A ja mám na ne predsa hrejivú spomienku. Bolo ráno, skrehnuté a vyfúkané, pod nohami chrupčal ľad, spod šálov nám vykúkali iba oči. V takéto ráno, keď náš svet vyzeral ako vystrihnutý z Ladových obrázkov, stretla som pána Karola Machatu. Vystúpil práve po Vrátňanských schodoch, s košíkom cez predlaktie. Vracal sa už z trhoviska. Trochu zadychčaný zhlboka oddychoval, od úst sa mu kúdolilo. Pozdravila som ho úctivo a len tak konverzačne hovorím:
„Ale máme zimisko!“ možno tak trochu očakávajúc, že sa posťažuje, ako sa všetci hneď zvykneme sťažovať, len čo máme akýkoľvek podnet. A pán Machata tým svojím nenapodobniteľným hlbokým hlasom s úsmevom odpovedal:
„Áno. Krásnu!“
(Počujete v duchu melódiu toho známeho hlasu?)
Básnik kedysi do veršov vtesnal pocit, po ktorom podvedome túžime: každý deň stretnúť človeka, to stačí.
Len tú túžbu by sme mohli aj pretaviť do opačného garde: som ja tým človekom, s ktorými sa iní túžia stretnúť? Pobudnúť s ním len tak, na kus reči? Súznieť?
Možno by si túto otázku mohli položiť politici, ktorí sa práve uchádzajú o našu priazeň. Možno by mohli pouvažovať, či sa nám chce stále počúvať klzké nič nehovoriace vety, či sa nám chce počúvať, ako usvedčujú svojich oponentov z nečestnosti, či máme záujem vedieť, kto si viac ukradol, či nám tak náhodou neotrávili život falošnými proroctvami, že život má len vtedy zmysel, keď si deň čo deň nesieme v duši víťazný skalp iného človeka. Či chceme s nimi zdieľať svet, v ktorom treba stále víťaziť, porážať, porážať, víťaziť, nedovidieť ďalej, len do zajtrajšieho dňa, keď si zase zarúbeme do protivníka, nech virtuálna krv strieka. Nech sme všetci ušpinení a nech sa máme na čo sťažovať, na koho nadávať a koho nenávidieť.
V takej malej krajine, ako je Slovenská republika, sa takmer všetci poznáme. Netreba, aby nám hlásne trúby vytvárali obraz nepriateľa, a predsa sa nám to deje pred očami. Sme vťahovaní do blata až po uši, len aby sme sa nemohli nadýchnuť a pozrieť na svet zhora.
Čítala som podnetnú úvahu Ondřeja Vaculíka:
„Naše názorové spektrum za tých dvadsať rokov je stále bezuzdnejšie, má tristo šesťdesiat stupňov, obsahuje celý kruh, teda viac než Maroldova panoráma z obrazu Bitka u Lipan. Vzdelanie, výchova, životná skúsenosť a povaha poskytujú nám odstup a zväčšujú nám rádius, ktorý nám odkrýva viac súvislostí a širší záber scény. Kto stojí príliš blízko (obrazu), nemusí pochopiť viac, než že helma je prederavená guľkou. Ani mu nemusí dôjsť, kto ju nosil, a prečo je deravá, teda kto proti komu strieľal. Čím menší odstup máme od našej životnej scény, tím menej šancí, že náš uhol videnia vytvorí podstatnejší prienik s väčším množstvom iných pohľadov. V tom tkvie podstata porozumenia, na ktorej sa zakladá zastupiteľská demokracia, ľudospráva.
A preto nevyhnutne potrebujeme, aby nám niekto stále ukazoval, že za vozovou hradbou je tiež statok, kde sa normálne hospodári. Znesiteľnosť sveta tkvie v zhode.“
A ja ešte dodám, že azda aj v množstve ľudí, ktorí si tú zhodu dokážu vychutnať a ktorí sa vedia bez falše a bez predstierania na seba usmievať. Nie ceriť zuby!
(Vyšlo v Petržalských novinách č. 5/9. 3. 2012)
Foto: Emil Polák
