Miro Procházka, syn Maríny Kráľovičovej a blízkeho priateľa nášho otca ešte zo študentských čias Mira Procházku st., na oznámenie, že 17. októbra dotĺklo choré srdce prof. RNDr. Iľju Krna, DrSc., zareagoval: „Rúbe sa les vôkol nás. Nejako sa to zrýchľuje. Škoda. Pomaly si nebude s kým poklábosiť.“
Od smrti tata pred 14 rokmi som s najstarším bratom Iľjom chodil pravidelne koncom októbra do Liptova „na hroby“. V Ružomberku a Partizánskej Ľupči máme pochovaných rodičov i starých rodičov. Popritom sme navštívili či len tak stretli niekoľkých známych a zazimovali našu chatu v doline Nižné Matejkovo.
Iľja Krno v Alpách.
Oduševnený prírodovedec
Tam sme po večeroch sedávali pri kozube a mali tak čas hlbšie sa porozprávať a zaspomínať si. Iľja obyčajne vyšiel so zaujímavou témou zo svojho fachu. Alebo som ho k tomu ako novinár vyprovokoval. Zasvätene hovoril o prírode, o životnom prostredí a o zväčša ľahostajnom prístupe ľudí k nemu.
Najviac ma fascinovali teórie o dávnejších geologických dobách. Na základe výskumu vodných bezstavovcov v slovenských potokoch a riekach zistil, že napríklad horný tok Váhu kedysi tiekol do Popradu, Orava do Poľska a Turiec do Nitry. Zmenili to horotvorné procesy, po ktorých si prerezali úžiny, no larvy a maličké, sotva viditeľné motýliky, desaťtisíc rokov ostali vo svojich domovoch.
Odkedy začal Iľja so štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, vždy si bral na túru či výlet so sebou sieťku a skúmavky. Tato, inak nadšený rybár, to nedokázal pochopiť: „Ty predsa vieš presne, kedy a aké potvorky jedia pstruhy. Stačilo by, keby si do potoka hodil lanko s háčikom a červíkom a máš o večeru postarané.“ Iľja mal veľmi rád ryby (okrem iného) na tanieri, ale nikdy ich nechytal. Viac sa mu páčilo, ako sa pstruhy a jasene hádžu hore zurčiacou vodou.
Malý Moskovčan, prvorodený
Prvý raz uvidel svet spolu s úsvitom soboty 27. mája 1950. Mama často spomínala: „Iľja sa narodil ráno, Svetko na obed, keď som počula, ako v nemocnici štrngajú príbory, a Maroško podvečer, akurát zapadalo oranžové slnko.“
Mimochodom, ja som prišiel na svet tiež v sobotu, ale v pôrodnici na Šulekovej v Bratislave. Priamo z balkóna nášho bytu vidím okná na niekdajšej pôrodnej sále na treťom poschodí. Iľja sa však prvý raz nadýchol v Moskve, krátko po oslavách piateho výročia víťazstva nad fašizmom v Európe. Po rokoch mi mama ukazovala dom pri Sadovom koľci (známa moskovská ulica, pozn. red.), kde vtedy bývali. Bol to čas, keď v neďalekom Kremli ešte úradoval všemocný Stalin.
Šesťročný Iľja.
V hlavnom meste Sovietskeho zväzu rodičia od roku 1946 pracovali na československom veľvyslanectve. Ako úprimní rusofili prvorodenému synovi vybrali meno po jednej z hlavných postáv starých povestí a slovanskej mytológie Iľjovi Muromcovi. To iba ich rodinný priateľ Iľja Erenburg si myslel, že slovenské chlapča pomenovali po ňom.
Tato mu robil „spojku“ s Vladimírom Clementisom (ako jeho bývalý osobný tajomník), ktorému známy ruský spisovateľ a publicista posielal na ministerstvo zahraničných vecí do Prahy fajky. Rodák z Tisovca ich totiž vášnivo zbieral. Erenburg, inak aj podpredseda Svetovej rady mieru, daroval Iľjovi do kolísky knihu svojich prejavov Za mier s venovaním: „Keď budeš vedieť čítať tieto riadky, nepochopíš, že raz boli vojny. Už nik nikomu nebude hroziť vojnou.“ Publikácia je dodnes v bratovej knižnici. Samozrejme, tieto prorocké slová sa nenaplnili. Iľja v čase vrcholiacej studenej vojny v rámci vojenskej prezenčnej služby strávil dvanásť mesiacov na „horúcej línii“ v kasárňach v Bore pri Tachove. Ale život, aj s vojnovými konfliktmi, našťastie nie na našom území, išiel ďalej…
Zdokonaľovanie v ruskom jazyku
Keď sa Iľja s rodičmi vrátil na Slovensko, nemal ani tri roky, no na niektoré momenty prežité v osemmiliónovej metropole si zanechal určité hmlisté spomienky. Tato spomínal, ako si gazdiná Toľa (vari tak sa volala) brata mimoriadne obľúbila. Preto sa ním na rozlúčku pobrala do fotoateliéru. Obliekla ho ako z časopisu a keď čakala, kým na nich príde rad, prítomným vychvaľovala Iľjušenku priamo do neba. Chlapcovi to už zrejme išlo na nervy, a tak ako budúci večný rebel na celú čakáreň zahlásil: „Job tvoju mať!“ Škandál! Ukázalo sa, že miestnu slovnú zásobu mu zdokonaľoval šofér z veľvyslanectva.
Po návrate rodičov v marci 1953 na Slovensko, bolo to krátko po pohrebe Stalina i Gottwalda, Iľja na ruštinu takmer zabudol. V škole sa ju učil od základov, dokonca mal s ňou určité problémy. Napriek tomu sa ako stredoškolák ocitol tíme spolužiakov, ktorí vyhrali vedomostnú súťaž o ZSSR a za odmenu cestovali do Moskvy.
Ale vráťme sa do roku 1953. Pretože mladá krnovská rodina nedostala v Bratislave byt, Iľja si v nasledujúcich mesiacoch užil aj s mamou život na dedine u otcových rodičov – Petra a Márie Krnovcov. V Partizánskej Ľupči až do smrti starého otca v júni 1957 trávil školské prázdniny. Preto sa k nemu dodnes hlásia viacerí rovesníci z Ľupče.
Ing. Ivan Houdek na výlete s dcérou Vierou Krnovou a vnukmi Maroškom, Svetkom a Iľjom, 1961.
Potom sa mu bohaté letné zážitky presunuli na chatu pri Ružomberku. Už spolu s bratmi, o päť a pol roka mladším Svetozárom a o vyše osem rokov mladším Martinom, teda s mojou maličkosťou. Najmä tu sa formuloval jeho bezprostredný, ako sa neskôr ukázalo, celoživotný záujem o prírodu. Popri otcovi Milošovi Krnovi, spisovateľovi, ale aj zanietenom poľovníkovi, mal v tomto smere hlavný vplyv mamin otec, inak jeden z prvých inžinierov chémie na Slovensku, Ivan Houdek. Ako dôchodca pôsobil v Liptovskom múzeu, bol autorom viacerých kníh a mnohých článkov v časopise Krásy Slovenska popularizujúcich históriu a prírodu Liptova, Tatier a Slovenska vôbec.
Pod vplyvom starého otca
Malého Iľju brával starý otec na túry, zoznamoval ho s tamojšou flórou a faunou, spolu obdivovali výhľady na krajinu, ale ako bádateľ amatér viedol vnuka i k princípom budúcej systematickej vedeckej práce. Preto po absolvovaní bratislavskej ZDŠ Petra Jilemnického na Palisádach (dnes ZŠ Milana Hodžu) a Strednej všeobecnovzdelávacej školy na Vazovovej ulici (Gymnázium Jána Papánka) v roku 1968 viedla Iľjova životná púť logicky na Prírodovedeckú fakultu UK.
Tam sa pod vplyvom profesora ornitológa Františka Vílčeka a predovšetkým jeho manželky Paulíny rozhodol pre hydrobiológiu. V doktorskej práci na Zoologickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK sa zameral práve na Ľupčianku, ktorá preteká jednou z najrozsiahlejších dolín Liptova. Potom nasledovala riečka Revúca a jej prítoky, z ktorých jeden obmýva pozemok okolo našej chaty z dvoch strán, a ďalšie lokality, Tatry, Turiec, Orava…
Iľja s trojročným synom Andrejom a psom Šeríkom I. na „Holubke“, Bratislava, január 1981.
Čím ďalej, tým väčšmi sa jeho bádateľská práca, na prvý pohľad iba akademická, viazala na konkrétny ekologický výskum. Dokazuje to i práca jeho vedeckého tímu okolo Vodného diela Gabčíkovo, ktorého výsledky, odporúčania a permanentný monitoring betonárskym staviteľom megapriehrad zvyšovali krvný tlak. Žiaľ, dosiaľ ich obchádzajú, kde sa dá. Zoologický ústav sa oprávnene premenoval na Katedru ekológie Prírodovedeckej fakulty UK.
Priekopníkom
vo svojom odbore
Iľja sa stal vo svojom odbore na Slovensku doslova pionierom. Pri obhajobe profesúry a tzv. veľkého doktorátu museli pozvať kolegov z českých univerzít, lebo u nás vtedy tak úzko špecializovaní odborníci ešte nepôsobili. V zahraničnej odbornej tlačili mu publikovali mnohé články. Po novembri 1989, keď sa otvorili hranice aj pre širšiu medzinárodnú vedeckú spoluprácu, západná Európa, najmä nemeckí prírodovedci, prejavili mimoriadny záujem o výsledky činnosti slovenských hydrobiológov.
Nasledovala účasť na viacerých sympóziách v Európe i Severnej Amerike. Výskumný tím hydrobiológie pod bratovou taktovkou úspešne realizoval viacero vedeckých projektov. Od roku 1991 viedol desať grantových úloh, na ktorých spolupracoval s odborníkmi z Česka aj zo vzdialenejšieho zahraničia. Popritom pracoval i vo viacerých výboroch pri Slovenskej akadémii vied a v komisiách pre štátne skúšky, obhajoby doktorských, dizertačných, habilitačných a inauguračných prác v oblasti ekológie.
Iľja sa osvedčil aj ako pedagóg. Keď nastúpil na miesto vedeckého asistenta na fakulte, najprv pôsobil ako konzultant a školiteľ diplomantov, neskôr školil i doktorandov a prednášal hydrobiológiu, hydrozoogeografiu, moderné trendy v ekológii a biomonitoring, úspešne viedol 20 diplomových a 8 doktorandských prác. Neraz sám poznamenal: „Ako pedagóg som hrdý, že mnou vedení doktorandi sa všetci naďalej venujú svojmu odboru.“ Nuž, nemal žiakov fluktuantov, čo býva v dnešných časoch dosť bežné.
Na výlete v Ľupčianskej doline.
Zľava: Vlado Lacko, Miloš Krno, jeho syn Iľja a vnuk Andrej, júl 1985.
Oceňovali najmä
jeho ľudský rozmer
Ako vedúci Katedry ekológie sa výrazne podieľal na založení moderného a tvorivého kolektívu. Ešte ako emeritný profesor pred dvoma-troma rokmi doviedol ďalších doktorandov k zavŕšeniu ich štúdia. Pre pandemickú situáciu na jar 2020 sa neuskutočnili plánované oslavy jeho 70. narodenín, ale kolegovia publikovali v odbornej tlači pozdravný list s vyhodnotením jeho zásluh o rozvoj katedry a celého odboru na Slovensku. Vysoko si to cenil a bolo na to úprimne hrdý.
„Vedecké výsledky a pedagogické zásluhy prof. Krna sú nesmierne,“ okrem iného napísali autori článku. „My, bývalí žiaci a kolegovia, si však na ňom ceníme najmä jeho ľudský rozmer. Či už ako učiteľ, vedúci grantu alebo vedúci katedry, vždy bol vľúdny, nikdy nezvýšil hlas, nikdy neskazil zábavu, nevyvyšoval sa, nikoho nepodrazil, práve naopak, vždy sa snažil pomôcť.“
Čierna ovca v rodine? Nie
Iľju sme s humorom označovali za čiernu ovcu rodiny – pokiaľ ide o profesionálne zameranie, pretože všetci ostatní sme sa angažovali skôr v spoločenských oblastiach. Samozrejme, nebola to úplná pravda: živo sa zaujímal o politiku, najmä o tú ľavicovú, prinajmenšom ako pravnuk J. M. Hurbana aj o slovenskú históriu či literatúru. Skutočne bol všestranne sčítaný a bola radosť rozprávať sa s ním, aj polemizovať o hocijakých témach. Vtedy uňho hrali hlavnú úlohu konkrétne argumenty. Zato sa mi nikdy nepodarilo ho presvedčiť, aby to, čo hovorí, napísal ako komentár do Pravdy. Hoci o diskutovanom postavení vedy na Slovensku či o ťažkých skúškach nášho životného prostredia.
V roku 1976 Iľja ako mladý odborný asistent našiel medzi absolventkami prírodných vied svoju budúcu manželku – Máriu Melušovú. Na jar 1978 sa im narodil syn Andrej a po desiatich rokoch dcéra Zorka. Celú svoju rodinu viedol k záujmu o prírodu a turistiku na Slovensku i v zahraničí. Chata v dolnom Liptove sa stala prirodzeným východiskom spoznávania vlasti aj pre štvoricu jeho vnučiek a vnukov.
Iľja s manželkou Majkou a dcérou Zorkou, Bratislava, jar 1988.
Pre mňa bol Iľja vždy veľký brat. Veď keď ja som začal chodiť do školy, on už bol na nej deviatakom, keď som maturoval, ako vedecký pracovník na vysokej škole sa oženil, keď som sa vrátil z vojenčiny, stal sa docentom. Vždy bol o tri kroky vpred. Asi ho dobehnem už iba v jednom…
Tvorivý život
sa skončil predčasne
V byte na Holubyho ulici sme mali ako traja bratia spoločnú izbu, kde sme sa hrali, učili a občas aj pobili. Pravda, na mňa Iľja nikdy nesiahol ruku, predsa len bol medzi nami osemročný rozdiel. Naopak, neraz ma bránil pred stredným bratom, s ktorým sme si vyrovnávali chlapčenské účty.
Iľju som svojím spôsobom obdivoval, no neraz ma šokoval. Osobitne v puberte, keď sa tatovi odhodlal odvrávať, čo bolo pre mňa v tom veku nepredstaviteľné, alebo utekal pred možno i zaslúženým výpraskom. Mali sme (vlastne dodnes máme) veľký byt s viacerými dverami a tak táto naháňačka často trvala až dovtedy, kým si tato zadychčaný sadol a od trestu upustil.
Mamu zase išlo „vystrieť“, keď večne hladný Iľja zanechával pod svojou posteľou vyjedené konzervy zo sardiniek či z paštéty. Tajne si odkrajoval zo salámy v špajzi, akejsi železnej zálohy potravinového reťazca našej rodiny. Preto mama na papier na stene začala rysovať úsečky s príslušným dátumom. Aj tak jej prešiel cez rozum, predlžoval motúzik, na ktorom údenina visela… Iľja si to hádam nikdy nepriznal, že hoci sme boli traja, vždy si ho rodičia najviac považovali, predsa len prvorodený býva iba jeden.
Po svadbe sa brat presťahoval k manželkiným rodičom na ulicu Februárového víťazstva (dnešná Račianska), a možno tam pokračoval v nočných výpravách do chladničky… My sme sa už potom stretávali najmä na rodinných podujatiach, keď skočil za mamou na chvíľu na „Holubku“, alebo sa zastavil na služobnej ceste na chate.
75. narodeniny Miloša Krna. Zľava: Miloš Krno s manželkou Vierou, synmi Svetom a Iľjom a vnučkou Zorkou; všetkých sprevádza pes Šerík II., Podsuchá, júl 1997.
Vo dvojici sme vlastne viedli dlhšie rozhovory, až keď sme chodili do Liptova na Dušičky. Vždy sa dušoval, že za tých pár dní hodlá držať diétu. Darilo sa mu, no iba po prvé výdatné raňajky, ktoré som pripravil. A teraz mám ísť na hroby zrazu sám? Čo tam poviem mame a tatovi? To, že im zomrel najstarší syn?
Iľja Krno prežil bohatý, tvorivý život, ktorý sa však skončil skôr, ako si on i jeho najbližší predstavovali. Zomrel ako 71-ročný, vo výrazne nižšom veku ako naši rodičia, jeho obľúbený svokor Anton Meluš, ani nehovoriac o starom otcovi, ktorý sa dožil 98 rokov a v Iľjovi ako vedcovi sa v mnohom videl.
Brat ešte mal, ako čerstvý dôchodca, veľa plánov. Chcel sa venovať aj svojim vnúčatám, rozvíjaniu ich koníčkov a spoločnému poznávaniu krásnych zákutí slovenskej prírody. To už nestihne…
Foto: Archív rodiny Krnovcov
