Za Pavlom Lukáčom (1970 – 2004)

Paľo Lukáč nežije. Ešte stále sme náchylní myslieť si, že je iba na dovolenke alebo na služobnej ceste. Jeho kroky viedli často do niektorej z krajín Visegrádu, na stále horúci západný Balkán, ale napríklad aj za Atlantik, kde mal tiež blízkych spolupracovníkov a priateľov. Tvorivý neporiadok na jeho večne zapratanom pracovnom stole, pootvárané knižky, zďaleka nielen z oblasti zahraničnej politiky, iba pár dní neaktuálne vydanie jedného z denníkov ledabolo pohodené pod stolom, viaceré rozpísané texty, či malá kôpka výtlačkov jeho čerstvo vydanej knihy čakajúcich na budúcich obdarovaných, to všetko nasvedčuje tomu, že medzi nami ešte pred chvíľou bol, pracoval, tvoril, žil. Prázdno, ktoré po ňom zostalo, na nás ešte nedolieha. To ešte len príde, so všetkou nástojčivosťou. Pusto bude nielen v našich dušiach, na chodbách SFPA, na univerzite, kde mal tento semester opäť prednášať, ale aj v uliciach jeho obľúbeného mesta, Bratislavy. Paľa, ktorému azda nikto nepovedal ináč než Paľko, bolo totiž možné stretnúť takmer všade. Jeho talent a výnimočné analytické schopnosti sa snúbili s otvoreným, dobrým srdcom. Vďaka svojmu empatickému prístupu k ľuďom a originálnemu prejavu bol obľúbencom tak sekretárok, ako aj generálnych riaditeľov. Rieka, za ktorú sa vydal Paľo na svojej poslednej ceste, je ešte oveľa širšia ako Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom. A nie sú v nej ani len torzá mostu, ktorý by čakal na rekonštrukciu, ba ani žiadna kompa. Nech nám je útechou aspoň to, že mosty kamarátstva, ktoré medzi nami a ním vznikli počas nespočetných diskusií, neodnesie ani tisícročná voda.