A svet je zase chudobnejší.
V požehnanom veku nedožitých 95. narodenín ho opustila skvelá reštaurátorka a vzácna žena, jedna z prvých odborníčok svojho duhu na Slovensku, Košičanka telom i dušou – Mária Spoločníková.
Do umenia minulých storočí sa zamilovala hneď na začiatku svojej kariéry. Bolo to nemenné a osudové. Keď sme sa pri príležitosti jej šesťdesiatky stretli prvýkrát, vyznala sa: „… človek má právo prežiť zázrak vlastnej existencie po svojom. Kedysi dávno som sa aj ja musela rozhodnúť. Maliarstvo aj reštaurátorstvo chce celého človeka. Výsledkom dohody so samým sebou je napokon – paradoxne – práca, ktorá prestane brať ohľad na človeka samotného. Vezme si všetok čas, záľuby, určí, ovládne vašu myseľ, vyžiada si úplné a dlhodobé myšlienkové sústredenie, zavše aj zdravie. Zvažovala som prípadné hodnoty svojho maliarskeho diela a hodnoty, preverené stáročiami. Rozhodla som sa natrvalo a dobrovoľne.“
Dielam starých majstrov venovala celý svoj život, takmer sedem desaťročí práce bez prestávky (Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave absolvovala v roku 1953). Mnohým dielam doslova zachránila fyzickú podstatu – veď niekedy stačilo fúknuť a staré, už skrz-naskrz spráchnivené drevené plastiky sa menili na obláčiky prachu… Reštaurátor nie je len umelec, musí byť tak trochu aj chemik a fyzik, musí mať cit pre drevo a zmysel pre absolútne detaily, ruku potrebuje mať jemnú a presnú ako chirurg. Najmä, najmä však musí mať nevídanú trpezlivosť. To je vlastnosť, ktorá sa v dnešnom čase vytráca a aj menej cení, ale bez ktorej by nijaké pamiatky nemohli byť reštaurované.
Mária Spoločníková: Kópia plastiky sv. Kataríny z Alexandrie, ktorá zdobí neskorogotický krídlový oltár Panny Márie v kostole sv. Juraja v Spišskej Sobote. Oltár vznikol v rokoch 1460 – 1470. Autor je neznámy; v kostole sa však z neskoršieho obdobia nachádzajú aj diela Majstra Pavla z Levoče. Foto: Oľga Gáfriková
Mária Spoločníková sa venovala predovšetkým vzácnym dreveným polychrómovaným sochám a reliéfom a oltárnym tabuľovým maľbám zo 14. – 16. storočia. Spravidla išlo o neznámych tvorcov; jednou z výnimiek je všeobecne známy Majster Pavol z Levoče. Gotické diela s rôznymi religióznymi motívmi (Madona s dieťaťom, ukrižovaný Ježiš, pieta, svätci a svätice, výjavy z Biblie), ktoré prešli rukami reštaurátorky, sú v Levoči, Spišskej Kapitule, Košiciach, Bardejove, Banskej Bystrici, Bratislave, vo Zvolene, v Betliari, Lipanoch a na ďalších miestach. To, čo zachránila, však ďaleko presahuje význam týchto miest. Možno o nej povedať, že bola „košická“ reštaurátorka, ale iba pokiaľ ide o miesto jej pôsobenia; pokiaľ ide o význam a prínos jej práce, presahuje hranice Slovenska.
Profesionálnu dráhu začala vo výnimočnom Dóme sv. Alžbety v Košiciach, kde si ešte pod vedením svojho vysokoškolského pedagóga, prof. Veselého, prvý raz vyskúšala svoje reštaurátorské schopnosti. A potom ich, už pri neskoršej samostatnej práci, potvrdila. Dôverne známy Dóm sv. Alžbety, ktorý jej priniesol veľa radosti, ale aj súbojov o reštaurovanie sôch a oltárnych obrazov v ňom, bude aj miestom poslednej rozlúčky s ňou. Koľko symbolov v sebe toto spojenie skrýva!
Pred tvorcami diel, ktoré reštaurovala, mala Mária Spoločníková nesmierny rešpekt a pokoru. Bola úprimne presvedčená, že jej poslaním je pracovať tak, aby vynikli originály, aby predmety nezmerateľnej umeleckej hodnoty ďalej plnili svoju pôvodnú úlohu alebo aby sa stali jedinečnými exponátmi galérií či múzeí. Veľmi skromná a na seba veľmi náročná sa nikdy neprestala nadchýnať rezbárskou zručnosťou, čistými líniami, nádhernou a elegantnou farebnosťou, jemnosťou spracovania, hĺbkou citu, vloženého do diel. Nešlo jej primárne o vlastnú svetskú slávu, stačilo, že prispela k sláve iných. Možno to bolo jej hlbokou vierou, ale veľmi veľa vecí vo svojom živote považovala za milosť. K nim patril aj fakt, že mala prácu, ktorá ju napĺňala.
Nedávno, už po deväťdesiatke, vydala Mária Spoločníková súhrnnú publikáciu Z reštaurátorského zápisníka. Je to sumarizácia jej celoživotného diela, doklad úsilia, v ktorom sa prepojila práca, život a celkové nazeranie na svet. Spomienky a osobné poznámky sa snúbia s obsiahlym prehľadom reštaurovaných diel s komentárom, fotografiami a vysvetlivkami. Knihou zložila účet – aby zavŕšila to, čo v živote urobila a neostalo po nej nič nedokončené. Ani to sa nepodarí každému.
Čas je neúprosný a podriadi sa mu všetko, aj každý z nás. Aj keď jeho definitívnosť najmä v mladšom veku nedokážeme obsiahnuť, ba dokonca si myslíme, že je od nás veľmi vzdialená… Mária Spoločníková si čas veľmi uvedomovala, asi preto, lebo denne videla, čo všetko zmôže. A vnímala aj ono biblické – že (nielen človek) prach si a na prach sa obrátiš… Napriek tomu sa nepoddala a akoby ho svojou prácou vyzývala na súboj – z rúk času doslova vyrvala množstvo pamiatok, ktoré by boli ináč zanikli. Zachránila ich, opatrila, obnovila, aby pretrvali ďalšie desaťročia a hádam i storočia. Prinútila čas, aby cválal pomalšie.
Jej povolanie bolo niečo ako rehoľa, život, hraničiaci s askézou. Jej najbližší – manžel a mamička, lebo ináč o nej M. Spoločníková nikdy nehovorila – ju chápali a podporovali a po celé dlhé roky aj sprevádzali jej umeleckou cestou. Boli jej zázemím, náručou, domovom, istotou. M. Spoločníková nikdy nezabudla pripomenúť, že bez nich by to všetko nebola dokázala. Teraz dom a ateliér s oknami do záhrady už načisto osirel.
Mária Spoločníková vo svojom ateliéri s kópiou plastiky Majstra Pavla z Levoče – oficiálnym darom SNR
pápežovi Jánovi Pavlovi II., rok 1990. Foto: TASR
Mária Spoločníková odišla tíško a nebadane tesne pred návštevou pápeža Františka na Slovensku. Na jar toho roku ešte pracovala, ale či aj tentoraz pripravovala dar pre vzácnu návštevu, bohužiaľ, neviem. Istotne však viem, že predchádzajúce tri pápežské návštevy (1990, 1995 a 2003) sa bez darov z jej tvorby nezaobišli, zakaždým vytvorila verné umelecké kópie diela Majstra Pavla z Levoče. Asi najviac spomínala na polychrómovú drevorezbu Ukrižovaný od Majstra Pavla z Levoče (z r. 1510, z tzv. Malej Kalvárie v Kostola sv. Egídia v Bardejove), ktorú si ako oficiálny dar Slovenskej národnej rady odniesol v roku 1990 pápež Ján Pavol II. Vytvorila ju, mimochodom, bez nároku na honorár; to, že prácou jej rúk bol obdarovaný pápež, bolo pre ňu tou najvyššou odmenou. Alebo – v jej ponímaní jedna z ďalších milostí, ktorých sa jej dostalo.
Na záver sa vrátim ešte raz do roku 1986, keď na otázku, čo považuje za najplnšiu radosť svojho života, reštaurátorka Mária Spoločníková odpovedala:
„Že som.
To znie príliš sebavedome.
Že čas, ktorý mi bol darovaný a volá sa život, je hodnota, ktorá nebola celkom márna. Že sa možno raz obohatí človek, ktorý príde po mne a bude vnútorne rásť cez umenie, ktoré síce vytvorili tí veľkí pred nami, ale ono ožilo cez moje oči a mojimi rukami. A je radosť vlastnou prácou rozdávať poklady druhým…“
Česť jej pamiatke!
