Za koho ísť, komu veriť? Takú dilemu má istý môj priateľ. Núkajú mu z novej politickej strany, aby sa k nim pridal. Touto dilemou sa nezaoberá sám. Naozaj, ako sa má dnes zachovať ľavicovo založený človek, ktorý doteraz podporoval Stranu demokratickej ľavice? SDA získala dobré body už len svojím založením. Je čímsi novým, vzrušujúcim, čistým ako nepopísaný list papiera. Ako okolo každého novorodeniatka sa okolo nej krúti kdekto a ponúka gratulácie šťastným rodičom. Ani sa nepamätám, kedy sa na ľavici naposledy odohrala takáto vzrušujúca udalosť. Ba vlastne áno – bolo to pred vyše jedenástimi rokmi, keď sa zrodila SDĽ. A čuduj sa svete, založili ju a viedli vlastne tí istí ľudia… Novota SDA je samozrejme len ilúziou. Energia prvotného impulzu jej možno vydrží až do parlamentných volieb a preškriabe sa vďaka nej cez päťpercentnú hranicu. Ale pri troška triezvejšom uvažovaní je jasné, že SDA je len starým vínom v nových fľašiach. „My máme sociálne cítenie, no nevieme celkom, ako ho previesť do praxe,“ povedal mi pred časom jeden z jej súčasných predstaviteľov. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa odvtedy situácia zmenila. Jedinou badateľnou novinkou je spôsob vzniku novej politickej organizácie. SDA pôsobí dojmom cielene budovanej mediálno-volebnej strany. Jej zakladatelia zrejme zo svojich skúseností v SDĽ vyvodili, že členská základňa býva strane len na príťaž a nechcú si už špiniť ruky jej „bahnom“. Medzi ľudí zájdu raz za štyri roky, keď im bude treba opečiatkovať potvrdenie o návšteve parlamentu na ďalšie volebné obdobie. To má byť politika účasti, politika žijúcej demokracie, politika povznášania najširších vrstiev – inými slovami, ľavicová politika? Odpovedzte si sami. Z pochybností o SDA však ešte nevyplýva istota o SDĽ. Tá sa predsa v stave, v akom je dnes, tiež neocitla náhodou. SDĽ spadla medzi dve stoličky. Svojou nanovo vyostrenou rétorikou, ktorou maskuje nedostatok naozajstných myšlienok, si proti sebe poštvala hmlisto sociálne cítiacu, ale v podstate liberálne založenú inteligenciu. Jej sa „nekultivované“ nižšie vrstvy, ktoré by mala ľavica zastupovať, v podstate hnusia. Týmto ľuďom sa hromotĺcka „ľavicovosť“ súčasného vedenia SDĽ páčiť nemohla. Chceli by mať stranu na svoj obraz, salónne uhladenú a inteligentnú a v podobe SDA ju zrejme aj dostanú. No na druhej strane je už dávno neskoro na to, aby si radikálnymi rečami SDĽ získala voličov, ktorí za štyri roky súčasnej vlády stratili nádeje, ilúzie a často i prácu a perspektívu. Veď to bola práve SDĽ, ktorá sa na tom všetkom po minulé roky podieľala. Jej terajší predseda v onej vláde celý ten čas sedel – a sedí v nej doposiaľ. Ako môže jeho útočný tón pôsobiť dôveryhodne? Ako môže niekto z ponížených a urazených uveriť, že oddnes to v podstate s tými istými ľuďmi bude iné? Ani SDA, ani SDĽ teda neprichádzajú s ničím podstatne odlišným od toho, čo sme si zvykli od ich jednotlivých predstaviteľov očakávať. Ani Peter, ani Pavol nie sú dnes inými Petrami či Pavlami, ako boli predtým. Rozdiel spočíva iba v tom, že namiesto zákulisnej vojny cez médiá dnes proti sebe ťahajú otvorene. Preto je odpoveď môjmu priateľovi i všetkým ostatným váhavcom v podstate jasná. Ak ste doteraz verili, že jedna či druhá strana má ten správny recept, pokojne tomu verte aj naďalej. Nemáte nijaký dôvod svoje presvedčenie meniť. A my ostatní, bohužiaľ, tiež nie.
