Za Drahoslavom Machalom

Píšem Ti, Drahoš, a viem, že to už nikdy čítať nebudeš.

Ale sú tu Tvoji blízki. A chcem, aby vedeli, že nie sú so svojím zármutkom sami. Že nie celý svet vyznáva bahno, ktoré sa vyvalilo po oznámení o Tvojej smrti.

Tvoji blízki  vedia, že si sa narodil v znamení Škorpióna (ako si rád o sebe hovoril), a tým akoby bola určená Tvoja povaha. Vedia, že si mal talent a odvahu, nepoddajnosť a vášeň, hrdosť a bojovnosť. Ale len tí najbližší  vedia,  že Tvoja hviezda pri narodení nebola najšťastnejšia. Stratil si mamu, sotva si vedel urobiť samostatné kroky. A zažil v tom najútlejšom detstve pocit opustenosti. Niekoho podobný osud zlomí, alebo aspoň zaženie do kúta, Teba, naopak, vyzval: nedám sa!   

Poznali sme sa od Tvojej prvej knižky – Zhavranelí bratia. No Ty si mal už za sebou búrlivé obdobie roku 1968, svoj prvý novinársky krst v študentskom Echu, kde boli Tvojimi kolegami napríklad Martin Bútora a Oľga Keltošová. Pozoruhodné je, ako ľahko to Tvoji „hodnotitelia“ obišli. A naopak, ako podprahovo podsunuli, že si bol iba taký rýchlokvasený  robotnícky káder. Pekne to vystihol Ivan Špáni na FB: „… zatiaľ čo podľa dehonestujúceho Sme Drahoslav Machala sa z robotníka stal novinárom, tak taká Oľga Feldeková bola diskriminovaná a musela pre zlý kádrový profil ísť pracovať ako robotníčka do Tesly na Orave, pričom pravda bola inde: každý adept na žurnalistiku musel po prvých pohovoroch prejsť prípravným ročníkom, ktorý spočíval v ročnej praxi vo výrobe, a tak niekto umýval stroje v tlačiarni, niekto razítkoval obálky na pošte a niekto si vybral Pozemné stavby…“

Nemohol si nikdy chýbať tam, kde sa niečo dialo, zapájal si sa svojhlavo, dravo, lebo taký si bol – priamy, aj keď veľmi často príliš búrlivý.  Nie, nebol si z tých, čo dvakrát merajú – nemal si na to povahu. Kam inam by Ťa vtedy mohli viesť prvé už profesionálne kroky, ak nie do Kultúrneho života? Rozprával si mi, ako si spoznal Juraja Spitzera, Agnešu Kalinovú, ale aj Válka, Mihálika, Mináča. V tých najrušnejších časoch, ktoré len pozvoľna prechádzali do normalizácie.

Celý svoj život si venoval kultúre – v doslovnom aj prenesenom zmysle slova. Najprv vo Večerníku, potom v Novom slove a Pravde. Po novembri 1989 Ťa osud zavial takmer do politiky, ale vždy v spojení s kultúrou. A celý život bol Tvojím vzorom Ernest Hemingway. Ako reportér, ale najmä človek-búrlivák. Mal si svoje názory a postoje, veľmi často rozdielne od iných, ale – ako hovorí Ludvík Vaculík – mal si sa ich len preto, že sa líšia, vzdať?

Pamätám si, ako si zbieral podpisy pod výzvu Vzduch našich čias. V redakcii Nového slova si mi o tom nadšene rozprával – a ja som namietala, že to sú zbytočné gestá. Že najlepšou výzvou je tvorba, v nej sa dá vypovedať všetko, tam treba nasadiť všetku odvahu. No Ty si bol z celkom iného cesta, pohádali sme sa. A ako! Bol si človekom sporu a nemal si ďaleko k ostrému slovu. Bol to Tvoj osud a letora.

Otváral si rád trináste komnaty, skúšal si, kam už možno zájsť. V septembri, keď sme sa naposledy videli, rozprával si mi o nejakom alternatívnom liečiteľovi. (Ale nie o liečbe.)

„Vieš, miláčku, on má za sebou ťažký kriminál z päťdesiatych rokov. To je tak, musíme na to vždy myslieť. My na to musíme myslieť, my to musíme odčiniť, to je naša povinnosť. Keď som prišiel za Lídou Clementisovou prvý raz, vieš, čo mi povedala? Chcete vidieť, koľko zubov mi v krimináli vybili…?“

A tebe zas „vybili“ zuby za tie reportáže…

Clementis, Novomeský, to bola ďalšia Tvoja téma. Otváral si ju vtedy, keď sa nesmelo, a mal si z toho zle. Ty aj redakcia, a predsa si necúvol ani o piaď. Podobne pri záchrane Banskej Štiavnice – Tvoje reportáže na stránkach Nového slova vyvolávali doslova senzáciu. Tam cítiť najviac lásku k vlasti, ku Slovensku. Lebo to bola asi najväčšia téma, ktorá Ťa stále vzrušovala.

Áno, mnohí si myslia a mnohí to aj po hodine Tvojej smrti spomenuli, že si mal – najmä po roku 1989 – písať a konať inak.

Ale Tvoj život je vpísaný do Tvojho diela, nie do Tvojej povahy.

Som rada, Drahoš, že si nevidel ten hnus, ktorý tu rozmazávajú po Tvojej smrti. Napísala som na FB:

Neohovárajte. Nebožtík to nemal rád. Napísal krvou Majakovskij a zastrelil sa. Ty, Drahoš, si bol z podobného cesta.

Česť tvojej pamiatke, Drahoš.