Charakteristickým znakom modernity je nárast demokratickej formy vlády. Zo 193 krajín znakom modernity je nárast demokratickej formy vlády. Zo 193 krajín sveta má v súčasnosti 118 demokratický režim. V týchto štátoch žije väčšina svetovej populácie, v žiadnom prípade to však nie je dôvod na uspokojenie, ktoré sa usiloval vyjadriť Francis Fukuyama vo svojom provokujúcom diele Koniec dejín.
Problém spočíva v tom, že dlhý čas sa pojem demokracie chápal v zmysle západnej tradície. Teda že ide o výlučne liberálnu demokraciu, čiže formu vlády, ktorá sa vyznačuje vládou zákona, oddelením jednotlivých druhov moci, ochranou základných práv a slobôd, ako aj spravodlivými a slobodnými voľbami. Súhrn týchto slobôd, ktoré môžeme označiť ako konštitučný liberalizmus, sa v skutočnosti od demokracie odlišuje.
Úpadok liberálneho konštitucionalizmu
Americký politológ Fareed Zakaria poukazuje na to, že kým v západnej spoločnosti sa chápanie demokracie a liberálneho konštitucionalizmu vzájomne dopĺňa, v ostatnom svete sa tieto pojmy od seba čoraz viac oddeľujú. Demokracia kvitne, no liberálny konštitucionalizmus upadá. Od čias Herodota znamenala demokracia predovšetkým vládu ľudu. Otvorené, slobodné a spravodlivé voľby sú podstatnou a nevyhnutnou podmienkou demokracie. Vlády, ktoré z volieb vznikajú, však môžu byť nevýkonné, skorumpované, ovládané lobistickými skupinami, môžu byť neschopné vykonávať politiku v záujme verejného blaha. No to ešte neznamená, že sú nedemokratické.
Obdobie po zrútení komunistických režimov poznamenáva práve nárast neliberálnych demokracií. Vlády a ich predstavitelia sa v bývalých totalitných štátoch dostávajú k moci zväčša legitímnymi slobodnými voľbami. To, čo sa v týchto krajinách po voľbách často odohráva, však už s tradičným západným liberálnym chápaním demokracie nemá nič spoločné. Legitímne zvolení autokrati v Bielorusku, Kazachstane, Rumunsku, no i v Latinskej Amerike a v Ázii dávajú demokracii inú podobu, než v akej sa formovala pod vplyvom angloamerickej západnej civilizácie.
Kritérium slobodných volieb preto zďaleka nestačí, legitimita moci sa musí vnímať oveľa širšie, ak chceme politický systém hodnotiť komplexne. Konštitučný liberalizmus sa teda netýka len procesu výberu vlády, ale skôr súvisí s jej cieľmi. Vzťahuje sa k pevne zakorenenej historickej tradícii Západu, usilujúcej sa o ochranu autonómie a dôstojnosti jednotlivcov pred akýmkoľvek nátlakom zo strany štátu, cirkví, alebo spoločnosti.
Dôraz na kontrolu moci
Konštitučný liberalizmus sa vyvinul v západnej Európe a USA ako prostriedok ochrany práva jednotlivca na život, vlastníctvo, slobodu vyznania a prejavu. Aby tieto práva zabezpečil, kladie dôraz na kontrolu moci vo všetkých sférach vlády, na rovnosť pred zákonom, nestranné súdnictvo a oddelenie náboženských inštitúcií od štátu. Takmer vo všetkých svojich podobách zastáva názor, že ľudské bytosti majú isté prirodzené, neodňateľné práva, a preto vláda musí prijať základný zákon, ktorým obmedzí vlastnú moc na zabezpečenie týchto práv. Do začiatku 20. storočia predstavovala väčšina západoeurópskych krajín neliberálne demokracie. Občianske práva tu boli výrazne obmedzené a volené zákonodarné orgány mali len malé právomoci. Napríklad vo Veľkej Británii mohli v roku 1830 voliť do Dolnej snemovne iba dve percentá obyvateľstva. Po roku 1867 sa toto číslo zvýšilo na sedem a v 80. rokoch dosiahlo 40 percent.
Až v 40. rokoch minulého storočia sa väčšina západoeurópskych štátov stala plnoprávnymi demokraciami s hlasovacím právom pre všetkých dospelých občanov. Prvky konštitučného liberalizmu sa však v týchto krajinách zabudovávali podstatne skôr. Západná tradícia položila dôraz väčšmi na zabezpečenie mechanizmov kontroly moci, ako na masový plebiscit. Táto tradícia vychádza najmä z demokratického skepticizmu veľkých mysliteľov 19. storočia, ako boli Alexis de Tocqueville či Edmund Burke. Tocqueville vo svojom diele Demokracia v Amerike varuje pred tyraniou väčšiny. Odmieta modlársku funkciu demokracie v spoločnosti a vyzýva na opatrnosť a kontrolu dôsledkov rozhodovania más.
„Vďaka doktríne vlády ľudu majú demokrati sklon neuznávať žiadnu spoločenskú autoritu, ktorá je nezávislá od vôle väčšiny,“ tvrdil Tocqueville a sám veril, že existuje niečo na spôsob prirodzených práv. Vyžaduje si to ľudská dôstojnosť, ale obáva sa, že tieto práva nebudú demokratické väčšiny uznávať.
Nárast úlohy štátu
Sklon demokratickej vlády myslieť si, že má absolútnu suverenitu, môže vyústiť do centralizácie moci, často aj s pomocou mimoústavných prostriedkov a so zodpovedajúcimi hrozivými výsledkami. Táto tendencia sa naplno prejavuje práve v postkomunistických štátoch, ako i v spoločnostiach Latinskej Ameriky a Ázie. Ide tu o budovanie demokracie bez konštitučného liberalizmu v tej podobe, v akej ju chápal Platón a Aristoteles, demokracie, ktorá sa mení na tyraniu. Historická skúsenosť dokazuje, že konštitučný liberalizmus vedie k demokracii, avšak nezdá sa, že by demokracia viedla ku konštitučnému liberalizmu. Hlavný konflikt medzi demokraciou a konštitučným liberalizmom sa sústreďuje na rozsah vládnej moci.
Ako uvádza spomínaný politológ Zakaria, kým konštitučný liberalizmus spočíva na princípe kontroly a obmedzenia moci, demokracia sa zakladá na jej kumulovaní a využívaní. Problém centralizácie moci sa však už netýka len tranzitívnych spoločností. Nárast úlohy štátu sprevádza celé 20. storočie. Konkrétne v USA v roku 1950 prechádzalo rukami štátu asi 20 percent HDP, v súčasnosti je to už 40 percent. Centralizovaná moc čoraz viac zasahuje do sféry toho, čo dnes označujeme pojmom občianska spoločnosť.
Americký sociológ a historik Robert Nisbet pri štúdiu súčasných spoločenských zmien zdôrazňuje súvislosť pri vzostupe centralizovaného teritoriálneho štátu a paralelný úpadok spoločenstva a sprostredkujúcich foriem ľudského združovania, tzv. mediating structures – sprostredkujúcich inštitúcií, ktoré ležia medzi štátom a jednotlivcom. Podľa Nisbeta ide najmä o úpadok rodín, cirkví, záujmových združení. Vzostup štátu sa začína tým, že úspešne podrýva autonómiu a funkcie občianskej spoločnosti, ktorá rozvíja, spája a usmerňuje jednotlivca cez príbuzenstvo, vieru, prácu a zábavu.
Totalitná demokracia – francúzsky produkt
Občianska spoločnosť je celou škálou ľudských spoločenstiev a združení, ktoré vždy a všade stoja pred štátom. Francúzska revolúcia predstavuje, podľa Nisbeta, prvý moderný príklad totalitného štátu, kolosu, ktorý si v mene „dobra“ nárokoval byť pre občana všetkým a odmietal pritom tolerovať akúkoľvek skupinu, združenie, ktoré stojí medzi štátom a osamoteným jedincom. Vedení osvietenskými ideálmi sa revolucionári pokúšali eliminovať autonómne a sociálne skupiny, tzv. spoločenské spojivo medzi štátom a jedincom.
Francúzsky filozof J. L. Talmon nazýva takéto spoločenské zriadenie totalitnou demokraciou, pre ktorú predstavuje politika jedinú a úplnú pravdu. Politické idey sú pre ňu integrálnou súčasťou koherentnej filozofie. Talmon sa zhoduje s Nisbetom v tom, že totalitnú demokraciu ako úplne novú formu vlády priniesla Francúzska revolúcia, ktorá neponechala nedotknutú ani jednu oblasť ľudskej existencie a položila o. i. základ idey všemocného, centralizovaného štátu, ktorý si nárokuje odpovedať na všetky otázky spoločenského bytia. Tento štát sa dotkol celej euroamerickej civilizácie a do extrému ho doviedli totalitné hnutia minulého storočia.
Pod tlakom globalizácie
V súčasnosti sme svedkami protichodného procesu. V dôsledku globalizácie upadá úloha národných štátov a centrá moci sa čoraz viac presúvajú na vzdialenejšie medzinárodné mocenské štruktúry. Na druhej strane štátna moc nad jednotlivcom neustále narastá, pričom rozhodovanie legitímne zvolených vlád podlieha zosilňujúcim sa medzinárodným globalizačným tlakom. Narastanie tohto procesu znamená, že sa centrá moci od občana ustavične viac a viac vzďaľujú, pričom citeľnejšie zasahujú do jeho každodenného života. Priznanie tohto faktu kladie aj nové otázky týkajúce sa legitimity takejto moci.
Nárast úlohy štátu v spoločnosti úzko spočíva na rovnostárstve a individualizme. Na rovnostárstve v tom zmysle, že sa usiluje o vyrovnávanie prirodzenej hierarchie navzájom si konkurujúcich spoločenských inštitúcií, a teda sa pokúša o vytváranie „rovných individuí, ktoré sú akoby oslobodené od konfliktu loajalít“. Centralizovaný štát drží všetku moc, pretože vládne jednotlivcom, ktorí sú si rovní, to znamená, že sú zbavení súperiacich spoločenských väzieb – sú zdemokratizovaní.
História vzostupu štátu je, podľa Nisbeta, aj históriou úpadku spoločenských inštitúcií, ktoré s ním dávnejšie súťažili, napríklad kmeňa v starých Aténach, rodiny v Ríme, cechu, dediny, komunity a cirkví na začiatku moderného veku a rodiny, susedstva, mesta, školy, univerzity, firmy, podniku, dobrovoľných združení a miestnych regionálnych samospráv v súčasnosti. Doktrína individualizmu a rovnosti ponúkala historicky atraktívnu predstavu úplného rozvoja jednotlivca a s ním spojené oslobodenie od tzv. útlaku inštitúcií ako príbuzenstvo, cech a cirkev. Avšak práve tieto inštitúcie boli protiváhou centralizovanej politickej autorite, poskytovali istý stupeň imunity a ochrany pred svojvôľou štátnej moci. S tým, ako krédo individualizmu oslabovalo tradičné funkcie spoločenských inštitúcií, štátna moc čoraz viac začala napĺňať vznikajúce vákuum. Spolu s týmto oslabovaním klesala úloha tradičných inštitúcií aj v oblasti morálky. Následkom toho sa štát stáva jediným zdrojom túžby, oddanosti a autority.
Funkčná autonómia
Ak hovoríme o tom, že proces globalizácie, naopak, núti k decentralizácii, ide o mylný argument. Globalizácia nedecentralizuje štátnu moc, iba mení jej subjekty. To znamená, že medzinárodná organizácia – mocenská inštitúcia, ktorej je národný štát členom – si čoraz silnejšie nárokuje vykonávať funkcie, ktoré predtým patrili výlučne do právomoci suverénneho štátu. Súčasný vývoj čoraz výraznejšie smeruje k posilňovaniu demokracie na úkor oslabovania občianskej spoločnosti. Vzdialenosť jednotlivca od mocenského rozhodovania sa neustále zväčšuje a aj proces tvorby politických rozhodnutí sa stáva komplikovanejším. Demokracia bez vnútorného obsahu občianskej spoločnosti vedie k tvorbe monolitickej moci vnucovaných byrokratických dekrétov. Alternatívou takejto spoločnosti je, podľa Nisbeta, politický štát, ktorý uznáva pluralizmus, aktívne sa usiluje o decentralizáciu, pretože si váži kultúrnu autonómiu a spontánne združovanie a tvorivosť.
Skutočný pluralizmus si vyžaduje funkčnú autonómiu pre rozličné spoločenské vrstvy, a síce autonómiu rodinnú, vzdelávaciu, ekonomickú a náboženskú, decentralizáciu moci z politického štátu na skupiny robotníkov, podnikateľov, odborníkov, rodín a občianskych spoločenstiev. Princíp subsidiarity sa musí stať realitou, ak si majú mocenské inštitúcie zachovať potrebnú legitimitu a ak sa nemá demokracia stať len jedným z bezobsažných propagandistických hesiel. Funkčná občianska spoločnosť potrebuje demokraciu, avšak demokraciu v zmysle konštitučného liberalizmu.
Základnou jednotkou občianskej spoločnosti je komunita, ktorá je pokroková v tom najlepšom a najpravdivejšom slova zmysle, povzbudzuje k ekonomicky produktívnej spolupráci a neporovnateľne sa odlišuje od spoločnosti prázdneho davu. Je to komunita, v ktorej sa jednotlivec dostal z Platónovej jaskyne tieňov, aby našiel to, čo nazývame civilizáciou.
Autor (1978) je študent politológie na Trnavskej univerzite
