V byte na Vazovovej som raz spala, ale v minulom storočí. Bolo pred prázdninami, musela som odovzdať internát. Moja kamarátka mala známeho práve na Vazovovej, a ten nás na pár dní ubytoval. Podľa opisov z Gorily by to mohlo byť v blízkosti bytu, kde sa údajne v roku 2005 – 2006 schádzali Jaroslav Haščák z finančnej skupiny Penta a jeho podriadení politici zo Slovenskej republiky s.r.o.
Včera som si prečítala rozhovor spolumajiteľa Penty Eduarda Matáka v Sme. Vidím, že strategický plán, ako čeliť vyšetrovaniu, je už vypracovaný. Po prvé: uplatní sa Plzákova metóda z manželského života pri podozreniach z nevery – „zatlokat, zatloukat, zatloukat“. Po druhé: nenápadne sa poukáže, že SaS sú vlastne tiež komplici Penty. „Jeho (Sulíkove pozn. G. R.) politické názory sú mi blízke… Jura Miškova som donedávna považoval za svojho osobného kamaráta… Stretávali sme sa s rodinami, bavili sme sa o súkromných záležitostiach, pozval ma a celú našu firmu na let jeho privátnym lietadlom, bavili sme sa o jeho vášni k lodiam.“
Po tretie: zdôrazní sa „hodnotové“ nastavenie vlastníkov Penty. „Mrzí ma, že títo ľudia, u ktorých som mal nefalšovaný pocit, že máme spoločné názory na život, že vidíme tento svet pravicovo-liberálne ako SaS, jeden z našich bývalých partnerov Jožo Špirko ich aktívne podporoval, aby mohli presadzovať tieto názory, u nich by som tieto pľuvance a kopance do našej firmy nečakal.“ E. Maták v Sme.
Po štvrté: upozorní sa na iné podobné spisy, ktoré tu kolovali a ktoré mali podobný charakter, ale Penta im nikdy nenaletela. No a najdôležitejšie: Penta nikdy a nič nemusela získavať províziami a klientelizmom, všetok svoj majetok získala čestne a poctivo.
A tu je jadro pudla.
Odkiaľ to bohatstvo, ten majetok prišiel? Ktorý z tých čestných a poctivých hráčov vynašiel perpetuum mobile, alebo aspoň nejakú tú Szelepcsényiho vetu? Ktorý narazil na zlatú žilu a nie na platinové sitká? Ktorý obohatil svet novým nápadom podobným Jobsovmu? Alebo vynašiel aspoň drevené želiezko?
Nič z toho sa neudialo. My vieme, že na konci éry reálneho socializmu majetok ČSFR na jedného obyvateľa činil jeden milión korún československých a krajina nebola zadlžená. Vieme, že jej majetok sa už dvadsať dva rokov postupne vypredáva, a ešte stále je čo ponúknuť. Vieme, že životná úroveň meraná podľa spotrebného koša až takmer po dvadsiatich rokoch dosiahla úroveň roku 1989. Keďže všetko na svete sa mení, ale prírodný zákon zachovania hmoty zostáva, tak niekde a niekomu ubudlo, kým niekde a niekomu pribudlo. Akým spôsobom táto reakcia prebehla, môže byť zaujímavým predmetom skúmania. Ale iba teoretickým, pretože prakticky si každý, kto pri tom bol, namočil sosáčik. A ako vieme, vrana vrane oči nevykole.
Skúmať spis Gorila netreba od konca – dôkazom sú predsa dôsledky: vydrancované a zadlžené Slovensko. V povestnej čiernej diere sa stratil majetok ľudí, ktorí v reálnom socializme pracovali za nízke platy, pretože z ich práce sa platili školy, nemocnice, kultúrne domy, mladomanželské pôžičky a iné sociálne zabezpečenie ľuďom v núdzi a starobe. Gorila je iba jeden, aj to veľmi úzky pohľad, akým spôsobom sa táto veľkolepá lúpež uskutočnila. Obžalobný spis by však bol veľmi hrubý a obžalovaní by boli veľmi často aj svojimi obhajcami a prokurátormi.
A preto sa žiadna Gorila nikdy nevyšetrí.
Ako údajne mal povedať Jaroslav Haščák v jednom zo zaznamenaných (vraj neoveriteľných) rozhovorov s bývalým ministrom Malchárkom: „Demokracia je nahovno systém. Volič o ničom nič nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“
Aby sme boli presní, aj na Slovensku si volič môže vyberať: medzi najatými reklamnými agentúrami, ktoré predávajú poriadne zapáchajúci tovar v púťových farebných obaloch. A ľudia majú možnosť kupovať, teda voliť.
Propagandisti už opäť mydlia dávno vyprahnuté frázy, kto s kým smie a kto s kým nesmie po budúcich voľbách (!) spolupracovať – podľa toho sa má volič rozhodovať. Vety sú opäť ako panely – dopredu vieš, aký dom postavia, akú potemkinovskú dedinu, za ktorou je len duté prázdno.
Náš ľudský príbeh je napísaný v našich mestách, dedinách, rodinách. Mne, a myslím si, že väčšine obyvateľstva je srdečne jedno, kto s kým bude alebo nebude po budúcich parlamentných voľbách spolupracovať. Pochopili sme dávno to, na čo prišli už mladí v uliciach sveta: že politici sú nesvojprávne bábky v rukách veľkých prachov. A spokojne si ten svoj bábkoherecký život vychutnávajú. Bývalý minister, automobilový pretekár Malchárek, ktorý mal (podľa spisu Gorila) „zabezpečovať“ kupovanie poslancov v druhej Dzurindovej vláde (vraj stálo 50 miliónov slovenských korún), sa hneď po voľbách v roku 2006 nasťahoval do 26-miliónovej vily. Na otázku, kde na to vzal, odpovedal, že nemusí odpovedať: už nie je verejným činiteľom a to je jeho súkromie.
Takže kto bude mať z Gorily úžitok? No, určite advokáti, tí si prídu na svoje, lebo klienti ich aj zlatom vyvážia, aby nemuseli zahučať v base. Ale inak je nám Gorila na dve veci.
Ilustračné foto: nickstone333
