Na Zelený štvrtok mesto tíchne, akoby nielen zvony, ale aj autá uleteli kamsi do Ríma. Predĺžený víkend sa predĺžil od pol týždňa, zlatokopi z mesta odtiahli dobýjať Alpy a iné horstvá, alebo šnorchlovať kamsi do Afriky. Z bojazlivo sa rozpukajúceho Horského parku sa ozýva štekot psov, ktorých pribúda, aby sa ľudia necítili medzi sebou ako medzi vlkmi.
Aj ja prichádzam k pánu profesorovi v nezvyčajnú hodinu – dopoludnia. Čaká ma s novou knihou: Jan Pauer Praha 1968, tú si hneď požičiam.
Pán profesor dočítal spomienkovú knihu Lubomíra Štrougala, ktorého si váži, vždy si mali a majú spolu čo povedať.
„Myslím, že ani to, čo my spolu teraz páchame, by nemalo byť vedeckým dielom. Hovorím to, čo som zažil a videl vlastnými očami.“
Súhlasím a môžeme pokračovať tam, kde sme pred týždňom prestali.
Na Hradčanské námestie 27. augusta 1968 sa z Moskvy vrátila celá delegácia, aj s unesenými najvyššími predstaviteľmi československého štátu. Vy ste pricestovali z Bratislavy a v hoteli Internacionál vás čakal odkaz od prezidenta republiky, aby ste sa dostavili na Hrad.
– Ja dodnes neviem, kto inicioval zvolanie zjazdu v Bratislave. Prvým tajomníkom bol v tom čase Vasil Biľak, ale ten bol s delegáciou v Moskve, Gustáv Husák nemal nijakú stranícku funkciu, ale v Moskve zastupoval Slovensko z poverenia SNR a na žiadosť prezidenta Ludvíka Svobodu. Najvyšším šéfom doma na Slovensku bol člen Predsedníctva ÚV KSČ Miloš Hruškovič, ale ten po tom, ako zlyhal pri odovzdávaní správy, že vojská sem prišli na naše pozvanie, sa kamsi utiahol. Aj som sa zľakol, či sa mu niečo nestalo, keď sa náhle vytratil. Bol som u neho doma, videl som na byte okná pootvárané, prievan a nikto neotváral. Potom neskoršie som sa dozvedel, že aj s rodinou odišli na Záhorie, k nejakým známym, ukrývali sa tam, lebo nikto nevedel, ako sa situácia vyvinie.
Predseda vlády SSR Peter Colotka.
Foto: Ivan Dubovský
Vedenie straníckeho orgánu prevzali striedavo Viktor Pavlenda a Jozef Zrak. Zjazd asi zvolali pod nátlakom delegátov. Keď som odchádzal z Bratislavy, tak som mal informáciu, že zjazd nebude, o dva dni bolo všetko inak, sám som bol prekvapený, keď sa ma Husák pýtal, ako prebieha zjazd.
Ja som mohol povedať len toľko, že ľudia sú nespokojní a že žijú všetci v nádeji, aký odkaz donesú z Moskvy o odchode vojsk. Na to mi Husák povedal, že som naivný, keď si myslím, že sem prišli na odpust.
Vy ste mi už niekoľkokrát povedali, že Gustáv Husák nezmenil postoj, stále bol presvedčený, že vojská sem nemali prísť. Ale napriek tomu sa začal po návrate z moskovských rokovaní a podpise protokolu správať inak.
– Vnútorne som jednoznačne pochopil, že boli v Moskve znásilnení. Podpísali, čo podpísali. Na druhej strane som tiež chápal, že je to jediné východisko z reálnej situácie: vojská tu boli.
Kto sa spätne dnes pozerá a odsudzuje, ten akoby zabudol, aká bola atmosféra. Panika, strach, chaos. Veď preto aj ľudia utekali z tejto republiky, lebo mnohí chytili jednoznačné presvedčenie, že sa musia báť. Nikto nevedel, čo sa bude diať s tými, ktorí boli proti vojenskej intervencii. Skúsenosti z Maďarska, z Poľska tu stále fungovali. Chvalabohu, u nás sa to nekonalo v tom zlom vydaní. Malo to napokon formu normalizácie, ktorú dnes možno kriticky hodnotiť, ale taká bola realita.
Gustáv Husák nezmenil presvedčenie. Po jeho prvých veľmi kritických vystúpeniach v Moskve sa Brežnev na neho vyrútil: kto eto takoj… Hovoril mi o tom. Stále bol presvedčený, aj na tom Hrade 27. augusta po príchode z Moskvy mi to povedal, že v priebehu niekoľkých týždňov, najviac mesiacov, odtiaľto odídu. Žil v tomto presvedčení.
Lubomír Štrougal vo svojich spomienkach hovorí, že Brežnev bol náchylný počúvať československé vedenie, až potom neskôr sa to zvrtlo. Viete o tom niečo, a prečo sa to stalo?
– Nie, tiež som sa to len zo Štrougalových pamätí teraz dozvedel. Mal zrejme bližšie informácie, ja si to takto nepamätám.
Po návrate delegácie z Moskvy ste sa rozprávali iba s Husákom, alebo aj s Dubčekom?
– S Husákom, on ma oslovil najmä preto, že bol zvedavý, čo je s bratislavským zjazdom. Bol poverený, že má ísť do Bratislavy, hoci ešte nebol v žiadnej straníckej funkcii.
V každom prípade som vedel, aké je Husákovo presvedčenie, vojenskú intervenciu považoval za kardinálnu chybu, ale musel vychádzať z reality. Musel uhrať, čo sa uhrať dalo. Vždy hovoril: čert nám bol dlžný vstup vojsk. Nevedel, že vo vedení strany sú takí slabí ľudia, ktorí nevedia politicky nič uhrať. Po tom, čo sa stalo v Drážďanoch, sme sa vlastne ani nedozvedeli, ako sa účastníci rokovaní rozhodli: že nám nepovedia celú pravdu, aby nerozvirovali nejaké protichodné sily. Informácie tlmili, aby nevznikli polarizácie z jednej alebo z druhej strany.
Čiže delegácia na čele s Dubčekom sa dohodla, že nebudú informovať ostatných vedúcich predstaviteľov strany a štátu?
– Áno, aby sa nevytvorili protisovietske nálady, a tiež, aby nevznikali dramatické situácie.
Osobne som sa nedomnieval, že by tu mohli vojensky zasiahnuť. Veď Česi a Slováci nemali kolízie z ruskou stranou. Napäté vzťahy boli, to bolo každému jasné, ale ja som si myslel, že použijú ekonomické nástroje, že siahnu na plyn alebo iné energetické suroviny a že nás budú ekonomicky aj politicky tlačiť, nie vojensky.
Keď vás 21. augusta v noci zvolali na ústredný výbor a Miloš Hruškovič oznámil, že sem prišli vojská na pozvanie – dozvedeli ste sa, na čie pozvanie?
– Miloša som sa hneď pýtal: odkiaľ si túto informáciu získal? Reagoval: ja ti hovorím iba to, čo som dostal. Od koho, to nikdy nepovedal. My dvaja sme si boli dosť blízki, ale k tejto veci sme sa nevracali, lebo to bola casus belli medzi nami dvomi. V otázke vstupu vojsk sme boli a aj zostali disproporční. Či on bol obeťou dezinformácie, alebo bol do nej vtiahnutý, to neviem. V mnohých veciach sme boli zosúladení, najmä v ekonomickej, ale v tejto otázke sme zostali rozdelení. Ale takáto clona bola medzi mnohými, a nielen na Slovensku, ale aj v Prahe. A netreba spomínať len Vasila Biľaka, veď tam bol aj nejaký Indra, aj nejaký Hoffmann, aj nejaký Kapek atakďalej.
Aké boli vaše vzťahy s Vasilom Biľakom?
– Prvýkrát si ho pamätám, keď som bol prorektorom Univerzity Komenského. Ako povereník školstva SNR a súčasne minister vlády bez portefeuille nám odovzdával insígnie. Veľmi som sa vtedy čudoval, že práve jeho dali na tento rezort, predsa len ani vzdelaním, ani jazykom na to nemal predpoklady. Nebola predsa len taká vojnová situácia, aby musel byť ako komisár dosadený. Ale z neskorších stretnutí musím povedať, že v mnohých veciach, aj vo vzťahu ku kultúre, konal racionálne. Napríklad veľmi podporoval Ľudovíta Fullu, keď mu hrozilo exkomunikovanie ako predstaviteľovi „úpadkového“ smeru. Nikto nebol jednofarebný, samozrejme, človek vychádzal zo svojho presvedčenia, vzdelania, snažil sa svoju funkciu zastávať. Ale považoval som a považujem za nerozumné riešenie, dávať ľudí, ktorí vyvolávali u inteligencie pochybnosti alebo až kritický postoj, na takéto posty.
Ale treba povedať, že v tej fáze, keď ešte Novotný bol vo funkcii, aj pokiaľ išlo o pozíciu Dubčeka, tak Biľak stál jednoznačne na Dubčekovej strane. Novotný si ho zobral na nejakú cestu po Afrike, čo znamenalo, že mal jeho dôveru, a tým si ho akoby chcel zaviazať. Ale on na aktíve v októbri 1967 vystúpil jednoznačne a ostro proti Novotnému a na obhajobu Dubčeka. V tých časoch Dubček aj Biľak chodievali spolu na Bielu Skalu…
Čo to boli za legendárne stretnutia? A chodil tam aj Alexander Dubček, dokonca s Vasilom Biľakom?
– Áno, ale to bolo ešte pred januárom 1968, vytvárala sa protinovotnovská platforma ľudí, ktorí sa tam schádzali.
To boli rodinné stretnutia?
– Oddychové, ale spoločne sa tam aj radili. Pozvali aj mňa, bol som tam raz, ale mne to nepasovalo, videl som, že sa tam robí taká kuchynská politika, aspoň mne to tak do určitej miery pripadalo, to mi nepasovalo.
Zostava, ktorá tam zostala po Dubčekovom prechode do Prahy, sa do určitej miery začala formovať protidubčekovsky, ale k otvorenému rozkolu došlo až omnoho neskôr.
Na stretnutí po januárovom pléne 1968 mnohí vajatali, aké veľké víťazstvo sme dosiahli, keď Antonín Novotný musel ustúpiť a zvolili sme si nového prvého tajomníka. V eufórii bolo také živelné stretnutie na ÚV a Vasil Biľak sa tam vyjadril v tom zmysle – no, zvolili sme súdruha Dubčeka, ale nebude to také jednoduché. Len aby tam na tom mieste obstál!
Alexander Dubček bol svojho druhu špeciálny človek, veľmi humánny, ale aj dosť nerozhodný a Biľak sa oňho asi obával, ako obstojí v Novotného grupe, ktorá zostala v aparáte. Obával sa, že ho budú likvidovať.
Alexander Dubček sa bál Vasila Biľaka?
– Nemôžem povedať. Nedalo sa jednoznačne povedať, že by išli jednoznačne proti sebe.
Biľak vo svojich spomienkach Míľniky môjho života charakterizuje Dubčeka ako človeka márnomyseľného, ktorý si potrpí na pocty a človeka, ktorý politicky nevie správne rozhodovať. Myslíte si, že to bolo tak?
– Kým bol na Slovensku, tak nie. Bol veľmi skromný, nechal si poradiť, nerád lámal veci na kolene. Skutočne človek prijateľný. Iná otázka je, či v takom zložitom období mal na celoštátnu pozíciu všetky predpoklady. Ľudské mal, či aj politické, ťažko povedať.
Bol to človek veľmi ovplyvniteľný?
– Zrejme bol, jeho okolie naňho pôsobilo, viaceré veci mu neboli vlastné. Bol symbolom zápasu proti Novotnému, to jednoznačne. Zápas proti Novotnému sa začal jeho odvážnym vystúpením a v tom ho aj Biľak veľmi podporoval.
Kedy ste zbadali, že vo vedení vo vláde a vo vedení komunistickej strany sú diferencie, ktoré môžu znamenať rozklad?
– Postupne, v čiastkových otázkach sa tieto veci vyvíjali. Bolo to krátke obdobie, aby sa dalo jednoznačne charakterizovať, kedy nastali viditeľné diferencie.
Neboli ostré strety?
– Spočiatku nie. Ale akonáhle sa zrušila cenzúra a mnohé veci sa uvoľnili, tak nastal živelný vývoj, až výbuch. V Prahe viac ako na Slovensku.
Vzťah Vasila Biľaka a Gustáva Husáka ešte pred januárom 1968 bol aký? Vasil Biľak bol tajomníkom, potom prvým tajomníkom strany, Husák bol prepustený politický väzeň…
– Bol to dramatický vzťah, už vtedy. Pamätám si na jedno stretnutie v hoteli Internacionál, zhodou okolností v mojej izbe. Trochu sme mali vypité a mali medzi sebou výmenu názorov. Nebolo to zlomyseľné, ale Husák nosil v sebe, ako ho nechali bokom. Aj mu to vykričal. Toľko sa rozprávalo, že boli rehabilitovaní, ale Husákovi vrátili iba členskú legitimáciu strany, no mal problém uplatniť sa, musel začínať ako robotník, kdesi na stavbe, až potom sa stal pracovníkom Ústavu štátu a práva. On, so svojím vzdelaním, rozhľadom, talentom, s predvojnovou, vojnovou povstaleckou a povojnovou politickou skúsenosťou! To bola, aj nebola rehabilitácia.
Ešte ako povereník po práci v Barnabitskej komisii som raz vystúpil na Predsedníctve SNR, hovoril som, že je načase, aby súdruhovia, ktorí boli rehabilitovaní, ale stále sú odstavení, mohli sa vrátiť do politických funkcií. Myslel som vtedy hlavne na Husáka. Úrovňou nás prevyšoval všetkých. Politici na Slovensku si toho boli vedomí a asi im aj pasovalo, že Novotný bol voči nemu stále i napriek rehabilitáciám predpojatý a trochu mu sekundovali. Určite by neboli radi, keby bol medzi nimi. A ako Husáka poznám, určite by si nedal servítku pred ústa a určite by im povedal, čo si o nich a ich politickej práci myslí. Slovom, Husák bol Husák. Nedostal sa do žiadnych straníckych funkcií. Vtedy v hoteli Internacionál v mojej izbe Biľakovi povedal:
„Vy ste veľkí machri! Dostali ste sa do funkcií po tom, čo nás pozavierali a možno vám to aj pasovalo, že vám nezavadziame.“
Bol to civilný rozhovor, ale veľmi ostrý.
A nebola to pravda, že sa dostali do funkcií po ich pozavieraní? Nebola pravda, že to možno menej schopným aj vyhovovalo? Veď ak porovnávame Husáka, Novomeského, Okáliho, Horvátha – tak toto bola liga, po nich prišla okresná súťaž, nie? Čo ste tým dvom vtedy povedali?
– Preboha, netrieštite sa ešte aj vy! Lebo fakt je, že sme neoplývali veľkým počtom skúsených ostrieľaných ľudí.
Dával Husák najavo svoju intelektuálnu prevahu?
– On ju nemusel dávať najavo! Všetci, čo ho počuli a videli, tak to vnímali. Na známej bratislavskej konferencii v roku 1967, keď kandidoval do parlamentu a vystúpil proti praktikám Novotného, tak bola veľká snaha stiahnuť ho z kandidátky. Všetky organizácie boli usmerňované, aby ho stiahli, že vystupuje rozvracačsky.
Kto bojkot proti nemu organizoval?
– No – ÚV KSS.
Vy ste, pán profesor, veľmi delikátny človek, za celý čas som od vás nepočula na nikoho povedať zlé slovo. Predsa len – poviete v tomto prípade, kto konkrétne chystal bojkot?
– No tak, kto bol vtedy na čele ÚV KSS?
Možno to bolo na pokyn Novotného, neviem, ale pokiaľ išlo o Husáka, tak sa asi všetci zjednocovali. Novotný ho nemal rád, ale tí naši do určitej miery sekundovali, i keď nehovorím, že ho chceli potopiť. Boli by radi, keby bol prijal funkciu námestníka ministra spravodlivosti, alebo financií, nech sa len vzdiali. Lebo na Slovensku a v Bratislave veľmi získaval popularitu. Bol martýrom, ale zároveň veľmi dobrý rečník, vystupoval pekelne, on to mal v sebe.
Nebol už vtedy boj medzi inteligenciou, politickou kultúrnou elitou a medzi týmito síce snaživými, ale menej vzdelanými politikmi, takými robotníckymi kádrami? Vasilovi Biľakovi nemožno uprieť, že sa dokázal z veľmi núdznych pomerov – veď v jeho dedine sa žilo ešte v zemľankách – prepracovať až do politickej špičky, ale intelektuálna elita ho asi nemohli prijať…
– Musel v sebe niečo mať, to jednoznačne…
Ale nebol už v tých päťdesiatych rokoch základom boja tento rozdiel v príprave, vo vzdelaní?
– Paríruje to s tým, čo sme doteraz povedali. Buržoázni nacionalisti, to bolo hanlivé označenie pre ľudí, ktorí boli starším členstvom v strane, vzdelaním aj skúsenosťami ostrieľaní, či už cez Povstanie, alebo v neskorších zápasoch. Oni ako garnitúra padli. Vákuum, ktoré sa vytvorilo, vytvorilo aj priestor pre ľudí, u ktorých sa bralo do úvahy hrubé triedne hľadisko. Bacílek a David obsadili Slovensko. Vasil Biľak nebol v tej prvej zostave, on bol voči nim tiež v protirečení, tá protirečivosť bola zložitejšia. Aj v ovzduší strachu sa veci vyvíjali.
Aj ja som sa k svojmu postoju prepracovával cez poznanie, aká krivda sa na tých ľuďoch z prvej garnitúry spáchala, k tomu mi pomohla Barnabitská komisia. Istá vec je, že v straníckom intelektuálnom svete, ale aj širšom, bol Husák niekto. Mal veľa obdivovateľov a zástancov, jedným z najvernejších bol historik Milan Hübl a dodnes som nepochopil, čo sa medzi nimi neskôr stalo, keď Milana Hübla odsúdili na šesť rokov a Husák pre neho nepohol ani prstom. To som nevedel pochopiť a nechápem ani teraz.
Husák mal v Bratislave veľkú morálnu oporu, preto mohol neskôr túto morálnu prevahu použiť, niekto môže povedať zneužiť – na zjazde po príchode z Moskvy. Bol braný ako obeť za slovenskú národnú vec. Buržoázny nacionalizmus bol odplatou za jeho principiálne národné postoje.
