Existencia nepísanej pamäti spoločnosti začala byť európskym vzdelancom zrejmá, keď vyšli zo svojich akadémií a učební zaznamenávať anonymnú ľudovú tvorbu, folklór. Romantické nadšenie z veľkolepých objavov čoskoro vystriedala snaha o striktne vedeckú interpretáciu tohto nového sveta. Po literárnej komparatistike čoskoro vznikla hudobná – etnomuzikológia. Etnomuzikológia sa sústredila na zbieranie hudobných objektov v teréne, ich taxonómiu a tvorbu metód ich interpretácie. Najvýznamnejším médiom spoločenskej pamäti je určite epos. Keď Američan Milman Parry v rokoch 1933 – 34 zbieral v Juhoslávii tvorbu spevákov eposov, objavil pretrvávajúcu živú tradíciu a zaznamenal eposy v rozsahu homérskych básní. Jeho žiak Albert B. Lord zopakoval zber v rovnakých lokalitách o dvadsať rokov neskôr a na základe porovnania oboch súborov sformuloval teóriu epickej tvorby. Teória konštatuje existenciu konštánt v podvedomí či v remesle speváka a výučbu metód varírovania týchto konštánt. Osou epickej tradície je sujet príbehu a automatizovaný gramaticko-rytmický modul verša. Mnoho tisícveršové eposy jestvovali v takmer všetkých kultúrach ľudstva, no kľúč k ich technike a mnemotechnike poskytol srbochorvátsky epski desaterac. Slovenský folklór začali zbierať naši osvietenci v 19. storočí. Ján Kollár v Národných zpievankách (1834 – 1835) vydal po vzore Herdera len textovú zložku 2582 zpievaniek. Keď neskôr hudobný odbor Matice slovenskej inicioval zbierku slovenských piesní, vyžadoval už po vzore Františka Sušila aj zber nápevov. Unikátne Slovenské spevy dokumentujú aktivity posledných desaťročí 19. storočia. Vedecký výskum slovenského folklóru sa však začal až v roku 1907, keď začal naše piesne zbierať maďarský skladateľ a etnomuzikológ Béla Bartók. V rokoch 1906 – 1918 zapísal viac ako 3000 slovenských piesní, pričom paralelne zbieral aj piesne maďarské a rumunské. Celú zbierku potom podrobil taxonómii na báze štrukturálnej analýzy vychádzajúcej z koncepcie Fína Ilmariho Krohna, čím vytvoril vlastne jeden z prvých humanitných štrukturalizmov. Jeho metóda ukazuje ľudovú pieseň ako výsledok gigantickej časopriestorovej variácie. Keď sa Alexander Móži roku 1971 vydal po Bartókových stopách, našiel v Drážovciach babku Vincu Godárovú, ktorá ako 12-ročná roku 1907 nahrávala Bartókovi svoj repertoár. Možnosť porovnať repertoár tej istej speváčky po 64 rokoch je celkom unikátna aj v etnomuzikológii a potvrdzuje variačnú podstatu existencie piesne. Bartókova zbierka sa po vzniku ČSR stala vlastníctvom Matice slovenskej a neskôr Slovenskej akadémie vied, kde vznikol aj prvý slovenský etnomuzikologický tím. Vydávanie Bartókovej zbierky manželmi Elschekovcami sa začalo roku 1959, kompletná zbierka však dodnes nevyšla. Nevyšli mnohé iné zbierky, napríklad mamutia zbierka Karola Plicku či väčšina zberov SAV. Etnomuzikologické iniciatívy sa často spájali s prebúdzajúcim sa národným cítením, ba aj priamo s politickým nacionalizmom. Sám Bartók si nebezpečenstvo nacionalizmu plne uvedomil, jeho metódy mu umožnili skúmať príbuznosť susediacich folklórov bez apriórnych postojov. Ľudová pieseň nie je prejavom „praduše národa“, ale výsledkom súhry najrozmanitejších vplyvov; napriek svojej integrovanej podobe je hybridná – podobne ako mýtus v koncepcii Léviho-Straussa. Hudobný folklór neraz býval žriedlom inšpirácie písanej hudby, keďže poskytoval nevyčerpateľnú studnicu vykryštalizovaných hudobných tvarov. Po Telemannovom barokovom a Haydnovom klasicistickom folklorizme sa folklór v romantizme stával hlavným východiskom štýlových modifikácií. Vnášal novú krv do žíl zdedených stereotypov. Stravinského, Bartókov i Janáčkov hudobný jazyk je bez folklórnej inšpirácie celkom nepochopiteľný. V 20. storočí folklór oživoval štýlovú sústavu hudby rovnako často ako neoklasicistické podnety historickej hudby. Nová syntéza pritom vždy prináša konfrontáciu písanej a nepísanej tradície. Fenomén world music, ktorý výrazne modifikuje hudobnú scénu posledných desaťročí, predstavuje analogickú štýlovú kontrafaktúru ako folklorizmus vo vážnej hudbe. Jeho vzniku predchádzali syntetické snahy v oblasti džezu (napr. slovanský džez Zbigniewa Namysłowského a Michała Urbaniaka) i časté syntézy rocku s rozmanitými etnickými prejavmi. World music „po indicky“ nájdeme už v Harrisonových projektoch značky The Beatles. Azda prvou kapelou skutočnej world music bola War legendárneho Erica Burdona, ktorý prvý pochopil, že autentický prenos etnickej hudby si vyžaduje aj prítomnosť konkrétneho etnického muzikanta. Známe vrcholy syntézy rocku a etnickej inšpirácie priniesla tvorba Petra Gabriela a Stinga. World music je nielen hudobnou, ale aj personálnou konfrontáciou hudobných svetov. Je nielen vynikajúcou hudbou, ale aj utópiou o spoločnej budúcnosti Zeme, ktorú by sme márne hľadali v činoch politikov. Detstvo a dospievanie Zuzany Mojžišovej sa odohrávalo vo folklórnych súboroch Banskej Bystrice. Počas vysokoškolských štúdií sa prakticky zoznámila s prácou etnomuzikológie i s autentickým folklórom. Práca s ním, vzory českých (Ulrychovci, Zuzana Navarrová, Vlasta Rédl, Hradišťan, Čechomor), maďarských (Ghymes) i fínskych muzikantov (Värtinä), ako aj nechuť k masmediálnym folklórnym konzervám jej dodali odvahu položiť nezvyčajnú otázku: Ako by vyzerala world music po slovensky? Začala hľadať repertoár, dvojdomých muzikantov s podobným cítením a tvoriť repertoár. Situácia nebola vôbec jednoduchá. World music rieši problémy syntézy hudobných svetov už päťdesiat rokov, no slovenský folklór je dodnes getizovaný zástancami čistých prameňov, ktorí sú často aj žabami sediacimi na nich. World music na slovenskú nôtu je doma drzým gestom i rukavicou hodenou do tváre mŕtvych inštitúcií. Výsledkom doterajšej štvorročnej činnosti muzikantov Zuzany Mojžišovej sú desiatky koncertov, vlastné publikum i dve CD z produkcie Slovenského rozhlasu. Láska k ľudovej piesni, pochopenie jej variačnej podstaty a syntetickej či hybridnej potencie jej umožnili realizovať snahu o univerzálnu víziu world music v slovenskom šate. Táto priekopnícka činnosť je pozitívne prijímaná doma i u blízkych susedov. Nemožno predpovedať, kam ju jej cesta zavedie, no možno jej zaželať veľa síl i konkurentov. Všetko bude v poriadku, až keď bude nielen cesta, ale aj podhubie, z ktorého po daždi vyrastú nové družiny. A keď tieto družiny budú môcť študovať aj Bartókovu a Plickovu zbierku.
Menu
Menu
Menu
