Wilsonovo: Bratislava, Pressburg, Pozsony a politika pamäti

Európa V určitých formách národných diskurzov hlavné mestá akoby nereprezentovali telo národnej kultúry, ktorého majú byť hlavou. V európskom kontexte, napríklad, elegantná módnosť a okázalé črty Paríža často nie sú považované za reprezentanta roľníckej jednoduchosti a katolíckej úprimnosti la France profonde. Liberálny Berlín, ktorý vystúpil do popredia za vlády pofrancúzšteného pruského monarchu, nie je považovaný za pravdivo nemecký. Viedeň, na Ost-Bahnhof ktorej – ako povedal Metternich –v sa začína Orient, nie je skutočne rakúska. Dokonca ani Londýn nie ja taký anglický ako Worcestershire Elgara alebo Yorkshire Emmerdalu. Ako ukazuje príklad Anglicka, tento spôsob myslenia často stavia do protikladu jednu časť krajiny, ktorá je čistým a autentickým zdrojom národnej kultúry, so skorumpovaným a neautentickým hlavným mestom. Tak ako anglické myslenie stavia do protikladu Wessex alebo Yorkshire k metropolitnému Londýnu, rakúski spisovatelia konfrontujú skorumpovanú, židovskú, kávu pijúcu a nerakúsku Viedeň s obrazom čistého, teutónskeho, pivo pijúceho a rozhodne menej mestského a viac rakúskeho Salzburgu. Tieto diskurzy sčasti odrážajú dlho existujúcu binárnosť mestského a vidieckeho. Táto verzia pripisuje mestu všetko, čo je skorumpované, povrchné a neúprimné. V naratívnej forme to je rousseauovský príbeh o korumpujúcich účinkoch metropolitných umení a vied na čisto pastorálnu povahu človeka. Strach a zavrhnutie metropoly vyjadruje ale aj strach a zavrhnutie outsidera a cudzinca. Dajú sa nájsť rozličné prostriedky, ktoré sú použité na vyjadrenie toho, čo sa rovná xenofóbnej nedôvere k mestu. Slovami devätnásteho storočia, nasledujúc Herderove lingvistické definície národa: jazykový chaos hlavného mesta, nového Babylonu, ohrozuje čistotu národného jazyka. Alebo slovami Bachtina, komická moc heterojazyčnosti, vypustená zmiešaním jazykov vnútri mesta, hrozí relativizovaním a detronizovaním vysokej serióznosti národnej monojazyčnosti. V starších medicínskych metaforách môže hlavné mesto so svojimi mnohými telesnými otvormi byť zdrojom cudzej nákazy, ktorá poškodí telo národa. V 19. storočí viedol Arndtov nacionalizmus krvi, neskôr posilnený rozvojom rasovej teórie, k vnímaniu zvodných alejí mesta ako sexuálnych orgánov slúžiacich k zmiešaniu rás. Mesto je obrovský bordel, v ktorom cudzia krv prúdi v žilách cudzích prostitútok, cudzích dám z vyššej spoločnosti a cudzích slúžok a pevne ovláda svoju príťažlivú, ale skazenú moc. V skratke, to čo máme je pocit, že mesto zaujíma v národnej kultúre znepokojujúco nejednoznačnú pozíciu. Na jednej strane reprezentuje sofistikovaný vrchol národnej kultúry, výstavnú skriňu jej slávy, inštitucionálnu kostru a samotnú esenciu národa. Avšak na druhej strane, mesto je nebezpečným dvojníkom. Stredná Európa a Praha Všetko to vám môže byť známe. Chcel by som ale hovoriť o kultúre strednej Európy. Od neskorého osemnásteho storočia postupne vznikajúce národné kultúry, a hovorím tu konkrétne o českej a slovenskej kultúre, sú zaangažované v procese toho, čo sa zvyčajne nazýva národné oživenie alebo národné prebudenie. Postavené na herderovských a arndtovských modeloch, o ktorých som sa pred chvíľkou zmienil, pokúšajú sa vytvoriť pojmy homogénnej národnej, kultúrnej, etnickej a jazykovej čistoty… Aby sa to darilo, musí sa prevažne mestská inteligencia pozrieť za hranice mesta. Pozerá sa na čistý jazyk horských pastvín a zelených dedín, aby oživila to, čo vidí ako mestský jazyk, skorumpovaný cudzojazyčnými cudzincami. Vyhľadáva jednoduché vidiecke a ľudové zvyky a tradície, aby nahradila cudzineckú sofistikovanosť mestskej kultúry. A eventuálne sa pokúša vidieť v širokých lebkách roľníkov akýsi čistý rasový zásobník, ktorý je liekom pre zdegenerované telá obyvateľov mesta. Preto na jednej strane vyjadruje nedôveru k mestu, ktorú som už opísal. Ale na druhej strane si je akútne vedomá potreby mesta ako miesta koncentrácie národnej kultúry a inštitucionálnej základne vydavateľských, kultúrnych a vzdelávacích aktivít, ktoré obnáša národné znovuoživenie. Počas druhej polovice devätnásteho storočia, keď sa pôvodne národno-obrodzovacie hnutia transformujú do hnutí politických, zacielených na vytvorenie národných štátov, si inteligencia čoraz viac uvedomuje politickú a medzinárodnú úlohu hlavného mesta. Stredoeurópska kultúra obdobia národného obrodenia, ktoré sa doteraz neskončilo, cíti s veľkou intenzitou nebezpečnú mnohoznačnosť hlavného mesta vis-a-vis národnej kultúre. Táto ambivalentnosť musí byť rozptýlená. Z toho vyplýva, že keď tieto národy dosiahnu stupeň politickej suverenity, jednou z prvých úloh nového politického poriadku je absorbovať hlavné mesto do homogénnej národnej kultúry. Ak aj nie etnickou čistkou, aspoň symbolicky a kultúrne sa napríklad Praha stala českou a bola zbavená svojej nejednoznačnosti. Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie a zriadení prvej Československej republiky v roku 1918 najpopulárnejšia pieseň v uliciach Prahy niesla názov „Teraz je Praha Prahou“. To samozrejme znamenalo, že Praha by sa mala stať naozaj českou a akákoľvek ambivalentnosť by mala byť vyriešená. Čechom pomohlo pri čechizovaní Prahy množstvo faktorov. Praha už mala istú českú identitu. Česká tradícia, zachytená Dalimilom, kronikárom zo štrnásteho storočia, prisúdila legende o Libuši a založení Prahy dôležité miesto v národnej mytológii. Praha mala množstvo špecificky českých zlatých období, v neposlednom rade Dalimilovo 14. storočie, keď bola špecificky českým mestom, a za ktorými sa mohla obzrieť a pokúšať sa ich oživiť. Mnoho práce pri čechizovaní Prahy bolo vykonanej už v 90. rokoch devätnásteho storočia zbierkou a postavením národného divadla (1881-1883), zriadením českej univerzity (1882), založením Českej akadémie vied a umení (1890) a vybudovaním Národného múzea (1891). Napokon, v roku 1919 bolo mesto na 90 percent české. Napriek tomu cítil nový československý štát potrebu urobiť mesto viac českým v architektúre a symbolicky. Najjasnejšie to vidíme v renováciách a stavebnej práci, realizovanej v 20. rokoch 20. storočia v oblasti Pražského hradu. Uprostred hradu stojí pražská katedrála. Práca na katedrále, venovanej výsostne českému Svätému Vítovi, bola započatá českým kráľom Karlom IV. v zlatom veku 14. storočia. Hoci bola príležitostne dopĺňaná, dokončená bola len novou nezávislou vládou ako symbol českej suverenity. Azda zaujímavejším je to, čo sa prihodilo zvyšku hradného areálu. Hrad bol následkom ľahostajnosti Habsburgovcov zanedbaný a bol, následkom zlého mestského plánovania, odrezaný od mesta, ktoré ho obklopovalo. Takto symbolicky reprezentoval vzdialenú opustenosť panstva Viedne. Na popud prezidenta Masaryka slovinský architekt zručne reintegroval hradný komplex späť do mesta prostredníctvom subtílnych renovácií, ktoré spájajú archaické, vidiecke a modernistické prvky. Táto vizuálna a priestorová reorganizácia vzťahu sídla moci v tradičných a modernistických pojmoch bola mienená na jednej strane ako reprezentácia novej republiky, ktorá znamenala ako reštauráciu, tak aj zlom tradície. Na druhej strane to vyjadrovalo Masarykovo špecifické poňatie demokracie. Praha sa musela stať Prahou, teda, podľa nacionalistických kritérií sa musela stať českou. V období, o ktorom píšem, sa česká národná kultúra pokúšala – so značným stupňom úspechu – prekonať nejednoznačnosť voči mestu, tomu mestu, ktoré môže byť národnou kultúrou videné ako vnútorný nepriateľ. V prípade slovenskej kultúry, druhej polovice čudnej republiky vytvorenej v roku 1918, mala byť situácia omnoho komplikovanejšia. Výsledkom je – ako budem argumentovať –, že nejednoznačná pozícia mesta v slovenskej kultúre je stále kontroverzná a dodnes pociťovaná s akútnou intenzitou. A je to slovenský príklad, ku ktorému sa teraz obrátim. Slovensko a Bratislava V roku 1919 Československá republika potrebovala mladé hlavné mesto pre slovenskú časť nového štátu. Prípad slovenskej kultúry a Bratislavy bol avšak radikálne odlišný od prípadu českej kultúry, ktorý som práve opísal. Na rozdiel od českej kultúry, slovenská kultúra devätnásteho storočia sa nezaoberala národným znovuoživením – to znamená znovuoživením kultúry, ktorá existovávala v predošlých zlatých vekoch, ale upadla – ale národným prebudením – vytvorením národnej kultúry takmer ex nihilo. Pri vytváraní tejto národnej kultúry mohli slovenskí intelektuáli čerpať len z vidieckych modelov. Slovenské národné prebudenie sa sústredilo na hornaté a vidiecke centrálne časti Horného Uhorska, ktoré sa neskôr stalo Slovenskom, ako na zdroj čistej národnej kultúry. Ľudovít Štúr, vodca hlavného prúdu slovenského národného prebudenia, kodifikuje, teda v istom zmysle vytvára národný jazyk na báze nárečia vidieckeho hornatého stredného Slovenska a národne uvedomelá slovenská kultúra sa stáva takmer výlučne vecou sedliakov a zbojníkov, pastvín a hôr. Toto sústredenie sa na vidiecku identitu sa udialo zo samozrejmých dôvodov. Na území dnešného Slovenska neboli žiadne mestá, ktoré by mali špecificky slovenskú historickú a kultúrnu existenciu, ktorá by sa mohla stať zdrojom národnej symbolickej sily. Usilujem sa povedať, že tam neboli žiadne slovenské mestá, len malé mestá stredného Slovenska, ktoré boli osebe veľmi vidiecke. Pokiaľ mala slovenská kultúra devätnásteho storočia mestskú podobu, bolo to mimo srdca Slovenska, v mestách, kam museli ísť slovenskí študenti, ak chceli študovať, a tak ďalej rozvíjať národnú vec – Praha, Budapešť a Viedeň. Výsledkom je istý paradox. Proces národného prebudenia je na jednej strane procesom urbanizácie slovenskej kultúry. Slováci cestujú do cudziny za vzdelaním, aby obohatili slovenskú kultúru. Zápas proti maďarizácii, t. j. politike maďarských úradov zaviesť homogénnu maďarskú kultúru do Horného Uhorska, sa vedie na mestskej pôde a usiluje o náklonnosť mestských obyvateľov. Novo národne uvedomelí Slováci sa pokúšajú postupne rozvinúť mestské inštitúcie, školy a vydavateľstvá, ako nevyhnutné pre rozvoj národného povedomia. Ale na druhej strane sa slovenská kultúra v próze a poézii orientuje čoraz väčšmi na vidiek a dedinu. Toto je príčina ambivalentnosti Bratislavy. Dnes je Bratislava uviaznutá na ďalekom západnom konci dlhej klobásy, ktorou je Slovensko. Teraz leží na hraniciach troch štátov. V roku 1919 sa stala hlavným mestom slovenskej časti republiky jednoducho preto, že bola najväčším mestom na území nového Slovenska. Mala veľmi málo slovenskej historickej identity. Historicky šlo o nemecké, maďarské a židovské mesto. V istom dôležitom období bola hlavným mestom nie Slovenska, lebo žiadna taká politická alebo kultúrna entita nikdy neexistovala, ale Uhorska a v jej katedrále boli korunovaní uhorskí králi. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1913 je 40 % obyvateľov mesta zaznamenaných ako hovoriacich po maďarsky a nazývajúcich svoje mesto Pozsony, ďalších 40 % – mnohí z nich Židia – hovorilo po nemecky a mesto poznalo ako Preßburg a väčšina, ale nie všetci zo zostávajúcich dvadsiatich percent, najmä domáce služobníctvo a manuálni robotníci, hovorili po slovensky a mesto označovali jeho neoficiálnym názvom ako Prešporok. Samotný slovanský názov Bratislava je „vykopaný“ z množstva navzájom konfliktných historických zdrojov a nemal žiadnu reálnu historickú platnosť. Bratislava bola a je, napriek demografickým zmenám, ktoré znamenajú, že je teraz z 90 % slovenská, najviac neslovenským zo slovenských miest. Esejista a silný odporca vidieckej orientácie Slovenska Svetoslav Bombík to vyjadril takto: V Bratislave žijú: – slovensky hovoriaci Prešpuráci – maďarsky hovoriaci Bratislavčania – slovensky hovoriaci Bratislavčania, ktorí vedia aj po maďarsky – maďarsky hovoriaci Prešpuráci, ktorí vedia aj po slovensky – slovensky hovoriaci Nemci – nemecky hovoriaci Prešpuráci, ktorí vedia dobre po slovensky – slovensky hovoriaci Nemci, ktorí príležitostne hovoria lámanou maďarčinou – slovensky hovoriaci Maďari – univerzálni Židia – európski Česi – slovensky hovoriaci Slováci 1 Napriek úplne neslovenskej povahe Bratislavy a antiurbánnej orientácii slovenskej kultúry, druhý prvok ambivalentnosti, ktorú som opísal, ostal. Ako paradoxný výsledok jej cudzinskosti, jej spojenia s nemeckým jazykom a maďarskou kultúrou, jej kozmopolitného charakteru, Bratislava sa musela stať hlavným mestom a musela sa stať slovenskou. Podstata tohto paradoxu je obsiahnutá v nasledujúcom, opäť Bombíkovom, citáte: „Filozofia slovenskej štátnosti, založená na princípe etnickej výlučnosti, kde jeden národ a jeho história, jazyk a kultúra sú pozdvihnuté do pozície jednotného tvorcu a suveréna štátu, kým všetci ostatní obyvatelia sú postavení do pozície druhotriednych a len tolerovaných občanov, má tiež postoj k Bratislave. Chce poprieť, zakryť a ignorovať plurálnu povahu mesta. Zo všetkých národov, ktorých osud bol tak či onak spätý s Bratislavou, to boli Slováci, ktorí spravili toto „provinčné“ mesto hlavným mestom štátu a súčasne je tento akt spojený s potrebou slovakizovania mesta. Na jednej strane status hlavného mesta bezpochyby zvýšil dôležitosť Bratislavy a život mesta získal množstvo nových aspektov. Na druhej strane, zaplatila stredoeurópska Bratislava vysokú cenu za jej slovakizáciu: pokles statusu starého mesta, odstránenie pôvodných obyvateľov, chaotický rast. Mohli by sme sa pýtať, či takto hlavné mesto nestratilo niečo zo svojho metropolitného charakteru, či sa jednoducho nestalo provinčnejším? 2 To, že prichádzame k takýmto paradoxom, je výrazom zásadne nejednoznačnej pozície mesta v diskurze národnej kultúry. To, čo robí Bratislavu správnym hlavným mestom Slovenska, je jej neslovenský charakter. Otvorenou ale zostáva otázka v podtitule Bombíkovej eseje – „slovakizovať“ Bratislavu, alebo „stredoeuropeizovať“ Slovensko? Poslovenčovanie Bratislavy Poslovenčovanie Bratislavy bol dlhý proces. Našťastie nebol úplne úspešný. Demografia bola pri tom hlavnou zbraňou. Od roku 1919 sa stávala populácia mesta čoraz viac slovenskou. Nástroje použité v tomto procese boli často priamočiare a necitlivé. Mnohí z maďarskej populácie zažili bezprostredne po skončení oboch svetových vojen polodobrovoľné alebo nútené vysťahovanie. To isté sa prihodilo väčšine Nemcov v zahanbujúcom „odsune“ po druhej svetovej vojne. Vražedná politika Nemecka počas vojny s istou slovenskou podporou takmer zničila celú židovskú populáciu. Chcem sa ale stručne pozrieť na jeden, väčšmi kultúrny aspekt slovakizácie Bratislavy: architektonické a symbolické pretvorenie mesta, ktoré sa dialo v neskorých 60. a 70. rokoch. Mimo českých a slovenských kruhov existuje len slabé povedomie o tom, že dôležitou časťou československého reformného hnutia v 60. rokoch bolo udelenie väčšej autonómie Slovensku. V skutočnosti to bol jediný aspekt nesprávne pomenovanej „Pražskej jari“, ktorý mal aký-taký trvalý efekt po invázii síl Varšavskej zmluvy. Časť toho môže byť videná v rozsiahlej rekonštrukcii bratislavského starého mesta, ku ktorej došlo v rokoch 1967 – 1971. Základom tejto rekonštrukcie bolo postavenie cesty, ktorá teraz vedie stredom mesta a pokračuje ako most cez Dunaj. To malo množstvo dôsledkov: Prvým a najbrutálnejším dôsledkom bolo to, že budovanie cesty znamenalo úplné zničenie starého židovského geta, ktoré sa rozprestieralo od priestoru pod hradom až do starého mesta. Čo nedokázali urobiť nacisti, urobili samotní Slováci, odstraňujúc stopy po židovskom charaktere mesta. Po druhé, cesta odrezáva luteránsky priestor s kostolom a strednou školou od zvyšku starého mesta. Nechcem rozvíjať tému luteránov v slovenskom meste, stačí povedať, že výsledkom tohto kroku je viac homogénnejšia katolícka a slovenská Bratislava. Po tretie, cesta vedie hneď popri západnom vchode do katedrály. Toto opatrenie priestorovo a symbolicky vyčleňuje katedrálu zo starého mesta. Navyše to katedrálu izoluje, tú katedrálu, ktorá je ako korunovačný chrám neodlučiteľne spojená s uhorskou stránkou Bratislavy. Odrezanie západného vchodu je obzvlášť dôležité: ako keby to podčiarkovalo fakt, že z týchto ceremoniálnych dvier už nikdy viac nevyjde nový, korunovaný uhorský panovník. Okrem toho vibrácie áut za posledných 35 rokov hrozia úplnou deštrukciou katedrály. Po štvrté, cesta sa stáva mostom, ktorý spája hlavnú časť Bratislavy s priestorom na druhom brehu rieky, teraz známym ako Petržalka. Tento priestor bol historicky vždy nemeckým. Most, pomenovaný príznačne Most Slovenského národného povstania, si kladie symbolický a doslovný nárok na tento priestor. Súčasne tam dochádza k masívnej bytovej zástavbe a osídleniu etnicky čistými Slovákmi, nepochádzajúcimi z Bratislavy. Po piate, ďalšia cesta je postavená pozdĺž brehu Dunaja. To ničí organický vzťah, ktorý malo mesto s riekou, symbolickým miestom a príčinou svojej kultúrnej plurality. Bratislava je nútená pozerať sa, symbolicky a doslovne, na seba. Napokon, a tento bod je skôr politický než národný, vidíme niečo úplne iné, než čo spravili Masaryk a Plecnik s Pražským hradom v 20. rokoch – Bratislavský hrad, symbolické sídlo moci, je totálne odrezaný od života mesta tokom burácajúcej dopravy. Táto rekonštrukcia neskorých 60. a raných 70. rokov reprezentuje brutálny a nezvratný akt slovakizácie Bratislavy. Je to symbolické a fyzické vyhladenie rozdielov, ktoré je hrubým pokusom o to, ako vyriešiť nejednoznačnú pozíciu mesta v národnej kultúre. Stredoeuropeizovanie Bratislavy a literatúra Antiurbánny a slovakizujúci prvok netvoria úplný súhrn slovenskej kultúry. V 19. storočí začala dominovať vízia autentickej a čistej slovenskej kultúry, sústredenej na vidiek, ktorú nachádzame v myslení Ľudovíta Štúra a jeho nasledovníkov. Napriek tomu neustále existoval opačný trend, hoci slabý, reprezentovaný v 19. storočí Štěpánom Launerom, ktorý ponímal slovenskú identitu ako čosi viac otvorené a plurálne. Kým prvý trend je vidiecky, druhý možno označiť ako urbánny. V raných 90. rokoch sa stalo Slovensko samostatným štátom pod vedením populistickej a nacionalistickej vlády Vladimíra Mečiara, ktorá sa dostala k moci s vidieckou agendou. Tvárou v tvár tejto vláde a jej kultúrnej politike, ktorá bola k Bratislave podozrievavá, ak nie nepriateľská, začali antinacionalistickí autori obracať svoju pozornosť k Bratislave ako symbolu plurality poskytujúcemu protipól k prevažujúcej vízii slovenskej identity. Silne čerpajúc zo Schorskeovského modelu fin-de-ciecle Viedne ako obrazu plurality a modernity, esejisti ako už citovaný Svetoslav Bombík, ale tiež literárny kritik Peter Zajac a etnicky maďarský spisovateľ a historik Lajos Grendel začali volať po bratislavizovaní, to jest po stredoeuropeizovaní Slovenska. Je zaujímavé, že židovský charakter Bratislavy je často evokovaný ako pozitívny zdroj polemickej sily. Kniha, nazvaná Obrázky z prešporského geta, bola minulý rok dokonca jednou z najpredávanejších. Niečo podobné platí aj pre belles lettres. V 70. a 80. rokoch spisovatelia ako Rudolf Sloboda a Ján Johanides, ktorí boli semidisidentmi voči komunistickému režimu, písali o prímestských kuchyniach a pozemkoch alebo priestoroch medzi centrom a perifériou mesta, polorozpadnutých krčmách na konci trolejbusových liniek. Toto boli politické priestory semidisentu – súkromné, individuálne, na okrajoch a v dierach mesta a napriek tomu to stále boli slovenské priestory. Literatúra 90. rokov si znovu nárokuje samotné centrum mesta. Tu sa stáva plurálna, multietnická a multikultúrna povaha Bratislavy nevyhnutnou. Práce predstaviteľov dôležitého Genitalistického hnutia sú rozhodne urbánne. Prostredia príbehov spisovateľov ako Tomáš Horváth a Marek Vadas sú rezolútne bratislavské, plurálne a kozmopolitné. Trilógia Petra Pišťanka Rivers of Babylon zobrazuje špinavé podsvetie etnicky, kultúrne, sexuálne a jazykovo nečistej Bratislavy. Jeho maďarské prostitútky, českí pornorežiséri a albánski mafiáni sú účastníkmi komického karnevalu a detronizácie všetkého, čo je sväté a slovenské. Rád by som ukončil tým, o čom som sľúbil, že budem hovoriť: o Wilsonove. Predtým, než sa Pressburg, Pozsony, Prešporok stal Bratislavou a proces slovakizácie sa naplno rozbehol, Bratislava bola krátko Wilsonovom. Wilsonovo – multietnické slobodné mesto pod priamou správou Spoločnosti národov, pomenované po vtedajšom americkom prezidentovi. Toto magické mesto nemalo dlhé trvanie. V marci 1919 bolo vyhlásené za Bratislavu. Hľadiac spätne a vidiac, čo sa stalo druhému podobnému mestu toho obdobia Danzigu/Gdaňsku, to možno nebola taká zlá vec. Mladý spisovateľ Michal Hvorecký je najmenej slovenským spisovateľom, akého Slovensko vyprodukovalo. Jeho texty sa týkajú chlapčenských kapiel, reklám a techna a sú rezolútne medzinárodné. Bratislava sa sotva kedy objaví v jeho textoch ináč než ako symbol provincionalizmu. Hvorecký je spisovateľom mestského internacionalizmu. Je tu ale jedna výnimka. Najparadoxnejší slovenský príbeh, aký kedy napísal, je zasadený do Wilsonova, multietnického mesta, ktoré nikdy skutočne neexistovalo. Jeho Wilsonovo je fantazmagorickým prostredím pre príbeh o židovskom gete, vampíroch a americkom detektívovi menom Food, ktorý používa psychoanalytické a okultné pátracie metódy. Bratislava môže vstúpiť do textov najmenej slovenského spisovateľa len pokiaľ je historicky neuchopiteľným mestom Wilsonovom. Wilsonovo, mesto, ktoré nikdy naozaj nebolo, sa stáva spôsobom myslenia o alternatívnej otvorenej, pluralitnej a mestskej histórii. Písané pre týždenník SLOVO Autor je slavista, prednáša na londýnskej School for Slavonic and East European Studies 1 Svetoslav Bombík: Esej o Bratislave v strednej Európe. In: Bližšie k Európe: Štúdie a články. Bratislava, 1995, s. 84 2 Svetoslav Bombík: Bratislava a naša štátnosť: „Slovakizovať“ Bratislavu, či „stredoeuropeizovať“ Slovensko? In: Bližšie k Európe: Štúdie a články. Bratislava, 1995, s. 88 – 90 (89)