Len málokedy sa historický osud celých kontinentov sústreďuje do jednej udalosti, do niekoľkých hodín. Stáva sa to však, a potom zo zlomového bodu tejto historickej chvíle hodnotíme to, čo predchádzalo a aj to, čo nasledovalo. Medzi takéto zlomové body v európskej histórii nepochybne patrí bitka pri Waterloo. Všetci poznajú to meno. Evokuje katastrofu a vonia pušným prachom. Nedeľa 18. júna 1815 patrí k tým historickým míľnikom, ktoré nie sú známe len úzkemu kruhu historikov, ale poznajú ich generácie.
Napoleonov marcový návrat z Elby do Francúzska, ktorému vládla zreštaurovaná dynastia Bourbonov spôsobom „na nič nezabudli a nič sa nenaučili“, sa postupne zmenil z riskantnej výpravy na triumf poloboha. Len čo sa „LôEmpereur“ opäť usadil v Tuileriách, posiela jedného posla korunovaným hlavám Európy za druhým, aby ich ubezpečil, že staronový cisár chce mier, nie vojnu. Nikto však neverí a všetci sa boja. Kým spojenci Rusko, Prusko, Rakúsko, Švédsko, Španielsko, Portugalsko a samozrejme Veľká Británia sú schopní postaviť v prvej fáze bojov spoločne milión mužov v zbrani, Napoleon disponuje približne tristotisíc mužmi. Keď si uvedomí, že rozhodnutie spojencov neakceptovať ho na francúzskom tróne je pevné a títo disponujú ďalšími rezervami, ktoré Francúzsko vyčerpané viac ako dve desaťročia trvajúcimi vojnami jednoducho nemá odkiaľ vziať, rozhodne sa prevziať aspoň iniciatívu. So 175 000 mužmi, zvyšok určí na obranu Francúzska napadnuteľného zo všetkých strán, sa vydáva na severozápad, do Belgicka, tradičného bojiska už od stredoveku. Pätnásteho júna odvážnym taktickým manévrom pri Charleroi oddeľuje 135 000 Napoleonových mužov anglicko-holandskú armádu vojvodu Wellingtona od Prusov maršala Bluchera. Nasledujúci deň, kým cisár drví Prusov pri Ligny – za pár hodín boja ich padne 16.000 – francúzsky maršal Ney odráža pri Quatre-Bras opakované pokusy Angličanov spojiť sa s Blucherom. Porazená, ale nezničená a po odvete túžiaca pruská armáda ustupuje smerom na Wavre. Sedemdesiattriročný maršal udržiavajúci prostredníctvom kuriérov stály kontakt s Wellingtonom sľubuje: ak sa anglická armáda postaví Francúzom pred Bruselom na odpor, budem tam včas. Napoleon posiela 35 000 mužov maršala Grouchyho a generála Gérarda prenasledovať Prusov a nedovoliť im spojiť sa s Angličanmi. Stelesnenie anglického aristokrata, Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu, večer 17. júna rozostavuje svoju armádu takmer na predmestiach Bruselu, v blízkosti majera Hougoumont, obcí La Haie-Sainte, La Belle Alliance (aké výstižné) a – Waterloo. Tu chce, a musí, vybojovať veľkú poľnú bitku. Už niekoľko dní leje ako z krhly, zem je namoknutá, v daždi a blate manévruje fyzicky vyčerpaná a psychicky napätá pechota, delostrelectvo i jazdectvo.
Ako vyzeral pomer síl
Francúzska armáda sústredená pri Waterloo (72.000 mužov, z toho 10.000 jazdcov a 250 diel) sa za dve hodiny – grandiózny výkon svedčiaci o vysokej taktickej vyspelosti a absolútnej profesionalite tohto bojového stroja – dokázala rozvinúť z pochodových kolón do útočných formácií na fronte širokom 2-3 km v hĺbke 1-1,5 km. Proti sebe má približne rovnaký počet Angličanov, Belgičanov, Holanďanov a hannoverských Nemcov, ktorých podporuje do 200 delových hlavní.
11.35 hod. História zachovala tento okamih presne. Wellingtonov ADC (aide-de-camp, pobočník) Delancey sa totiž pozrel na hodinky, keď bola z francúzskych pozícií vypálená úvodná salva. Prvý francúzsky útok smeruje na pravé krídlo Angličanov ovládajúcich pahorky – pri vysunutom majeri Hougoumont. Potom nasledujú ďalšie a ďalšie útočné vlny, ale tento front sa stáva vzápätí druhoradým. Modrobiele falangy francúzskej pechoty pod priamym velením maršala Neya o 14.00 zaútočia na stred anglických pozícií. Sú zastavené salvami z ručníc, delostreľbou a odrazené protiútokom Pictonových Škótov. Anglický generál vedúci svojich mužov do útoku na bodáky vzápätí padá s prestrelenou hlavou. Podporný útok škótskej Ponsonbyho jazdy sa po prvom úspechu láme v kartáčovej paľbe francúzskeho delostrelectva a úplne sa rozpadá pri protiútoku francúzskej ľahkej jazdy kopijníkov-hulánov. Kanonáda takmer 500 hlavní páliacich celé hodiny bez prestania, ryk ľudí, erdžanie koní, chrapot ranených sa spolu s bubnovaním a vojenskou hudbou zlievajú do apokalyptickej kakofónie. Bitka má svoj pochmúrny rytmus.
14.00 hod, za prednými líniami Francúzov. Napoleon a jeho štáb sledujú na pravom krídle za dedinou Papelotte ďalekohľadmi pohyb neidentifikovateľných kolón, spočiatku asi tak 5-6 000 mužov, smerujúcich bojisku. Prieskumníci generála Lobaua čoskoro hlásia cisárovi postupný príchod pruských jednotiek na bojisko. Napoleon nestráca ani odvahu, ani energiu. Je presvedčený, že ak prichádza Blucher, v jeho pätách musí kráčať Grouchy. Ten sa však od bojiska vzďaľuje prenasledujúc nepodstatné krycie jednotky Prusov. Týchto je pri Waterloo zatiaľ málo a francúzske pravé krídlo ich úspešne odráža. Lobauov zbor, 10 000 mužov a vyčlenené jednotky Starej Gardy až do neskorého večera zadržiavajú Prusov, ktorých počet však sústavne narastá. Pozornosť Francúzov sa naďalej upiera na stred anglickej armády.
18.00 hod. Francúzi konečne dobýjajú Hougoumont, vzápätí La Haie-Sainte. Anglická armáda sa už nemá o čo zachytiť a Wellingtonov štáb hundre slová o generálnom ústupe na celej bojovej línii. Niektoré menšie jednotky utekajú z bojiska a šíria poplašné zvesti do Bruselu. Vojvodova tvár, aj keď bledá a s hlbokými vráskami, zatiaľ nie je tvárou zúfalca. V týchto rozhodujúcich okamihoch počuť bubny neúnavnej francúzskej pechoty. Wellington sústreďuje posledné zálohy a verí, skôr dúfa, že Blucher príde včas.
Posledný boj starej éry, prvý novej
Od padajúceho súmraku a potemnenej oblohy sa odrážajú vysoké čákovy z medvediny veteránov Starej Gardy. Pod cisárskymi orlami, s rozvinutými zástavami, za dunenia bubnov v strojovom rytme „rum-dum-dum“ a volania „Vive Ľ Empereur“, pochoduje les bodákov, aby s konečnou platnosťou zlomil Wellingtonov odpor. Smrť v tomto prípade prichádza veľkolepo. Azda posledná veľká scéna strašidelnej pompéznosti a majestátu v európskych dejinách. Lebo po nej už vojna nebude nikdy – aj keď pochybným – umením, len technickým zabíjaním.
Angličania sú však nepatetickí, no o to účinnejší. Salvy Maitlandových rezervných práporov šetrených Wellingtonom práve pre túto chvíľu triafajú s mimoriadnou presnosťou. Útok Gardy sa najprv zháči, až sa celkom zastaví. Vtedy sprava zaznie osudové „Prusi prichádzajú“. Blucher na bojisku. Starý maršal „Vorwärts“ plní, čo sľúbil. Do záverečnej fázy bitky vstupuje s čerstvými 30 000 Prusmi dychtiacimi po revanši. Čo sa deje potom, je pre Francúzov zlý sen. Rúca sa celá ich bojová línia, koncentrovaný odpor neexistuje. Hrdosť Francúzska i vlastnú zachraňuje Garda smrťou elitných bataliónov, ktoré sa na výzvy odmietnu vzdať. Ak sa zrúti armáda, dôsledky sú strašné. Kamarát nepozná v snahe zachrániť sa kamaráta, vojak dôstojníka. Platí to caesarovské o Galoch: „Ak víťazia, sú viac ako muži, ak prehrávajú, menej ako ženy“.
Najsmutnejšia je bitka vyhratá
Večer pri Waterloo je ponurý a skľučuje tých, čo prežili. Wellington pri obhliadke bojiska nevie zadržať slzy. Vidí viac ako 40 000 mŕtvych mužov troch armád a viacerých národov. Marodéri rabujú a zbíjajú mŕtvych i ranených bez rozdielu. Kde ich Angličania prichytia, bez milosti ich strieľajú. Kŕdle vrán sa zlietavajú sa k bohatej tabuli prestretej Smrťou. Anglické jednotky sú také otupené bojom, že nie sú schopné prenasledovania. To nemilosrdne uskutočňujú Prusi, ktorí na výslovný rozkaz Bluchera neberú zajatcov. Vojaci anglickej armády od únavy a prežitého vypätia padajú a spia tam, kde padli. „Hneď po prehratej bitke je najsmutnejšou vecou bitka vyhratá“, povie Wellington, ktorý sa už nikdy v živote nepostaví do čela armády.
V tomto čase sa Napoleon vzďaľuje od bojiska, sprvoti v polospánku a polobdení, do Paríža však prichádza o tri dni vyrovnaný a rozhodnutý. Je to paradox. Parížske predmestia, robotníci a meštianstvo mu vyjadrujú podporu, nie tak Národné zhromaždenie. Napoleon vie, že tentoraz je všetkému definitívne koniec. Opätovne abdikuje a vydáva sa do rúk svojmu úhlavnému protivníkovi – Albiónu. Vo vyčerpanej Európe zavládne medzi veľmocami po štvrťstoročí mier a vydrží takmer 40 rokov.
Autor je pracovník MZV SR
