Vzoroví turisti

Unavení po lete z Kuby a po problémoch na letisku sme si narýchlo vybrali hotel, najedli sa a vrátili do luxusnej hotelovej štvrte za naším priateľom Johnnym, u ktorého sme mali odložené veci. Johnny-Pierre sa medzičasom rozhodol, že pýtať 60 dolárov za noc od ľudí z rovnakého okresu predsa len nie je veľmi priateľské gesto, a tak nám navrhol, aby sme mu za izbu zaplatili tovarom – mojimi cigarami Cohiba, ktoré som si niesol ako suvenír z Havany. Únava zvíťazila nad pravdou, lžou aj nenávisťou, a tak sme sa tento kontrakt rozhodli zrealizovať. Johnny-Pierre a modelka VladiMira vyhlásili, že nám ukážu nočný život v Cancúne. Keď nám VladiMira rozpovedala o svojom prvom stretnutí so španielčinou: „Ľudia na mňa kričali mira, mira (pozri, pozri), hovorila som im, ja nie som Mira, ja som Vladimíra,“ bohovsky sme sa bavili. Ponuke spoznať nočný Cancún sme neodolali a vybrali sme sa do mesta. Rýchlo sme našli Happy Hour podnik, kde som v priebehu hodiny stihol s Petrom vypiť po osem pohárov tequilly. To malo za následok moje zatknutie, keď som omočil jeden zo vzácnych mexických trávnikov. Zatknutý som bol popravde iba skoro, ochrancovia zákona a trávnikov odo mňa pýtali pokutu 100 USD, do príbehu sa však zaplietla VladiMira, ktorá úpenlivo kričala, aby jej odpustili, čo ich pravdepodobne tak zmiatlo, že odpustili aj jej, aj mne. Na druhý deň ráno nás pred dverami čakal Johnny-Pierre v plavkách s troma potápačskými okuliarmi a trubicami, rozhodnutý prešnorchlovať hádam celé pobrežie Mexika. Ja sám som bol z tohto nápadu dosť nervózny, a preto som sa celkom vedome, asi po polhodinovej prechádzke po pláži smerom k bodu najvhodnejšiemu na potápanie, stratil. Cestou som totiž nemohol odolať skupinkám amerických turistov a spôsobu, akým trávili voľný čas. Ukotvil som pri jednej, ktorá na mňa zapôsobila najväčšmi. Zabávač (správne sa mu hovorí animátor) vystupoval pred skupinou slniacich a nudiacich sa mladých ľudí. „Bavíte sa?“ pýtal sa po každom svojom kúsku. „Ruky nad hlavu a zatlieskame si! A všetci! Poďme!“ Stopäťdesiatkilové cicavce púšťali z rúk časopisy, lopty, krémy na opaľovanie a podobné nezmysly, aby sa zapojili do tejto ohromnej zábavy a mohutným pleskom nad hlavou si spríjemnili horúce dopoludnie. Mávali rukami zľava doprava, čo bolo zároveň impulzom pre okolo pobiehajúcich čašníkov, aby prinášali nové a nové hamburgery a kokakoly. Tuční mackovia trúsili omrvinky na svoje naolejované telá, skackali okolo bazéna, odvážnejší aj do bazéna (v mori boli vlny) a pospevovali si hity typu ,,sanšajn rege“, k čomu ich priamo vyzval animátor. Niečo tak nesympatické ako Cancún som si doteraz vedel sotva predstaviť, preto sme sa s Petrom dohodli, že poobede zmizneme z tohto diabolského miesta a presunieme sa do štátu Chiapas, dúfajúc aspoň v nejakú mexickú autenticitu. V Mexiku som bol už predtým, a tak som neočakával nijaké kultúrne šoky, ktoré sa podľa predpokladov ani nedostavili. V San Cristóbal de las Casas Peter ochorel, tak som sa opil s dvoma priateľskými lesbičkami z USA, ktoré po niekoľkých drinkoch v tempe, ktoré som určoval ja, zabudli na svoju orientáciu a tajne sa púšťali do nebezpečného flirtu so mnou. V istej chvíli si to jedna na druhej všimla, čo vyvolalo stredne hysterickú žiarlivostnú scénku. Slzy stekajúce po ich líčkach im zmývali mejkap, a tak s vedomím, že aj pod maskou amerických lesbičiek sú iba ľudia, som sa vybral skoro ráno do postele. V našom hoteli stáli za zmienku naši susedia, dvaja Taliani, ktorí za celé tri dni, čo sme strávili v Cristóbale, nevyšli nikam ďalej ako na WC. Na autobusovej stanici nakúpili kilá marihuany, ktorú konzumovali pri sledovaní mexickej televízie, a na celý San Cristóbal s pravými Indiánmi a pravými plackami kašlali. My sme na všetko nekašlali a po prehliadke mesta sme sa jeden večer vybrali pozrieť naozajstnú indiánsku dedinu. Z dvoch najslávnejších sme sa rozhodli pre osadu Chamula. Bod, ktorý má v programe každý návštevník San Cristóbalu, s tým rozdielom, že ostatní tam idú za denného svetla. Taxikár na nás pozeral ako na hrdinov a družne sa s nami bavil o Marcosovi a jeho zapatistickej družine. Dedina bola naozaj výnimočná, na uliciach sa váľali opití Indiáni, triezvi škaredo zazerali, psy na nás štekali a slnko zapadlo, takže ani fotiť sme veľmi nemohli. Našli sme teda znova dobre ukrytého taxikára a cestou domov sme pokračovali v zapálenom rozhovore na tému utláčaných Indiánov, na ktorú sme boli znova o trocha väčší odborníci. V Lonely Planet som si v taxíku trocha neskoro, ale predsa, nalistoval stať, v ktorej sa písalo o Chamule, a do očí mi hneď udrela veta: „Don’t leave Chamula without seeing the church interior.“ Neskoro… Naše putovanie pokračovalo. Z osemstupňového Cristóbalu sme sa za necelých šesť hodín prepravili celých sto kilometrov do tridsaťpäťstupňového Palenque. Spomaľovače umiestnené v niekoľkometrových rozostupoch za sebou sú nevyhnutnou súčasťou cestovania po Chiapase. Pyramídy umiestnené v džungli, odkiaľ sa podvečer ozýva rev opíc, sú naozaj magické. Ak sa navyše odvážite vyskúšať hríby, ktoré ponúkajú domorodci ukrytí v kríkoch popri ceste, čaká vás niekoľkohodinový zážitok, na ktorý nikdy nezabudnete. Večer sme sa vrátili do dedinky Palenque, ktorá samotná pôsobí veľmi harmonicky a príjemne, takže mi bolo trocha ľúto, že ju musíme už na ďalší deň opustiť. Spať sme šli tentoraz o čosi skôr, nadránom nás čakala dobrodružná cesta do, vzhľadom na našu doterajšiu púť, divokej Guatemaly. O tej niečo znova o týždeň.