Takmer všetko sa v súčasnosti prekrúca v pravý opak. Vrátane odborných pojmov. V pedagogickej terminológii sa vraví o výchovno-vzdelávacom procese. To znamená, že výchova by mala byť na prvom mieste a vzdelávanie na druhom. Aká je však skutočnosť? Úplne opačná! Pre nadmieru vzdelávania nezostáva v školách čas na výchovu. Tejto situácii zodpovedá aj nepísané, ale reálne členenie predmetov na základných školách. Prvoradými sú podľa názoru pedagógov i rodičov všetky predmety, ktoré prednostne stimulujú len rozumovú časť mozgu i osobnosti, teda matematika, fyzika, chémia, jazyky či história. Doslova trpenými sú všetky ostatné, ktorých úlohou je práve rozvoj citovosti, etiky a morálky, pohybovej kultúry či pozitívneho vzťahu k prírode. Dôsledky jednostrannosti Aké výsledky prináša takáto jednostrannosť, ktorou je postihnuté základné, stredné, dokonca aj vysoké školstvo? Rozumovo mimoriadne vybavené osobnosti, z ktorých mnohé sú schopné dostať sa rýchlo na dôležité posty v podnikaní, štátnej správe, dokonca aj v politike. Ale na týchto pozíciách prichádzajú rozličné pokušenia a nástrahy, ktoré neraz prinášajú aj možnosti beztrestného zneužitia postavenia. Keďže sa do týchto osobností nikdy cieľavedomo a pevne nevštepovala morálka a etika, vo chvíľach osobných skúšok neraz zakolíšu. Žiaľ, to racionálne, k čomu ich jednostranne viedli a vychovávali, urobilo z nich zväčša vypočítavých egoistov, prednostne hľadiacich len na vlastné dobro. Zmeňme hierarchiu predmetov Aby sa niečo také v širokej miere ďalej nestávalo, mal by sa zmeniť doterajší systém výchovy a vzdelávania. V základnom školstve by sa všetky predmety, ktoré sú v súčasnosti prvoradé, mali v hierarchii presunúť na nižšiu priečku a na prvé miesto by sa mali dostať dodnes zaznávané predmety. Úlohou výtvarnej a hudobnej výchovy je napríklad rozvoj emocionálneho rozmeru osobnosti. Na etickej a náboženskej výchove by sa nemala iba memorovať Biblia či tradície jednotlivých náboženských konfesií tak, ako sa to robí dnes. Aj na týchto predmetoch by sa malo skôr vychovávať ako učiť – k praktickému, morálno- -etickému konaniu v každodennom živote, trebárs formou nacvičovania divadelných hier, v ktorých by sa deťom ukazovalo správne riešenie určitých modelových situácií z ich vlastného prostredia. Nemala by chýbať ani ekologická výchova, prakticky budujúca pozitívny vzťah k prírode a k jej ochrane. Využiť by sa na to dali exkurzie, výlety či krátke vychádzky s poznávaním a zberom liečivých rastlín. Telesná výchova by mala byť skôr výučbou telesnej kultúry, treba ju koncipovať inak pre chlapcov a inak pre dievčatá. Podobne ako v prípade pracovného vyučovania, na ktorom by žiaci získavali základné manuálne zručnosti, skutočne potrebné pre život. Nemal by chýbať ani predmet zdravá výživa, aby sa deti už od útleho veku učili jesť najmä to, čo je pre ne naozaj zdravé a prospešné. Samozrejme, súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu by aj naďalej zostali predmety rozumového charakteru, avšak mal by sa výrazne znížiť ich časový rozsah a zároveň prehodnotiť obsahová štruktúra každého z nich. V súčasnosti totiž žiakov doslova zahlcuje množstvo samoúčelných informácií, ktoré v podstate slúžia iba pre učenie samotné. Kým nie je neskoro… Cieľom nového spôsobu koncepcie výchovy a vzdelávania má byť emocionálne a citovo bohato rozvinutá osobnosť, ktorá stojí na pevných morálno-etických základoch, má hlboký a pozitívny vzťah k prírode, pozná zásady správnej životosprávy, plne zodpovednú za svoje vlastné zdravie. Kým takáto zmena nenastane, bude súčasný školský systém produkovať rozumovo zdatných jedincov, ale s trestuhodne zanedbaným emocionálno-citovým a morálno-etickým rozmerom osobnosti. S takýmito deťmi budú permanentné problémy, a to tým väčšie, čím budú staršie. Už to možno vidieť na žiakoch vyšších ročníkov základných škôl, ktorí sa stávajú takmer nezvládnuteľní. S deťmi v puberte boli vždy starosti, ale nie až v takej miere ako dnes. A kým bude celý školský systém nastavený správnym spôsobom, súčasní pedagógovia by si mali už teraz uvedomiť všetky uvedené úskalia, aby ich, pokiaľ je to možné, zohľadňovali pri výkone svojej profesie. Pravda, ak chcú, aby ich námaha mala význam a aby deti, ktoré prejdú ich rukami, boli pre spoločnosť naozajstným prínosom. Autor je učiteľ a člen Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
