Ak sa vzdelania vníma ako tovar, rovnaký ako hociktorý iný, resp. ako služba podobná iným službám, ako sa to u nás minimálne posledné desaťročie takmer pri každej možnej príležitosti zdôrazňuje, je pochopiteľné, že u značnej časti občanov sa vytvorilo presvedčenie, že vzdelanie si možno kúpiť. Aféry so skracovaním štúdia, či dokonca kupovaním diplomov, sú teda len logickým dôsledkom vyplývajúcim z tejto premisy. Vzdelanie je však nehmotné a neuchopiteľné. Hmotný a uchopiteľný je iba diplom, vysvedčenie, potvrdenie o absolvovaní nejakého kurzu, školenia či štúdia. To však nič nehovorí o vzdelaní ani o jeho kvalite – nič z toho sa nedá kvantifikovať; napriek tomu sa o to kdektorý technokrat pokúša. Z pohľadu pokračujúcej matematizácie životného sveta, ako na ňu upozorňujú viacerí významní myslitelia 20. storočia, je to síce pochopiteľné, ale snaha určovať kvalitu vzdelania rôznymi kvantifikovateľnými ukazovateľmi je – povedané veľmi jemne – márna. Nehmotné, nepredajné, ale dôležité Vzdelanie totiž predpokladá v prvom rade záujem študenta vzdelávať sa, predpokladá spoločenskú potrebu vzdelania, predpokladá, že spoločnosť považuje vzdelanie za hodnotu. A to napriek tomu, že vzdelanie je nehmotné, neuchopiteľné, nekvatifikovateľné a ako také zo svojej podstaty nepredajné. A čo je najhoršie, neraz aj nevýnosné. Nie je teda ani tovarom, ani službou. Kúpiť sa dá iba diplom, zaplatiť sa dá kurz alebo prednáška, rozhodne však nie vzdelanie. Lenže zreteľa hodné hodnoty už neurčuje spoločnosť a jej potreby, ani umelecké či akademické elity, ale trh a jeho potreby, teda skôr ekonomické a podnikateľské elity. A trh, podľa všetkého, nepotrebuje vzdelaných ľudí, ale absolventov určitých študijných odborov. Možno už len preto, že vzdelaný človek je iba málokedy ľahko a jednoducho manipulovateľný konzument, či voči všetkým požiadavkám zamestnávateľa lojálny zamestnanec. Navyše, ani mnohí študenti sa vôbec netaja tým, že jediným cieľom ich štúdia nie je získať vzdelanie, ale diplom. A ako odôvodnenie tohto neveľmi múdreho názoru pritom opakujú v médiách donekonečna opakované floskuly o tom, že väčšinu obsahu štúdia aj tak v praxi nebudú potrebovať. Odpovedať na otázku, odkiaľ to vedia, keď väčšina z nich „v praxi“ nebola (čo považujú za hlavnú nevýhodu čerstvých absolventov na trhu práce aj zamestnávatelia), sa ani neunúvajú. Požiadavka zameriavať vysokoškolské štúdium viac na potreby trhu pritom vedie k redukovaniu univerzít na vyššie odborné učilištia a zo štúdia robí v podstate iba výcvik. Ten síce možno vedie k zručnostiam okamžite využiteľným v praxi, ale nazývať ho vzdelaním je naozaj neadekvátne. Obzvlášť, ak etalón vzdelania určuje nestabilný pracovný trh, a nie kultúrne a civilizačné hodnoty, ktoré majú omnoho trvalejšiu platnosť. Okrem toho – snažiť sa smerovať k vzdelanostnej spoločnosti redukciou učiva na všetkých stupňoch škôl je stratégia v lepšom prípade diskutabilná. Je samozrejmé, že aj za vzdelanie sa platí – lenže nie peniazmi, respektíve zďaleka nie iba peniazmi. Platí sa predovšetkým časom, ktorý treba venovať štúdiu. V podstate sa teda za vzdelanie platí časťou života, ktorú namiesto zábavy, podnikania, milovania, cestovania či zarábania peňazí venujeme štúdiu. To znamená prísne individuálnej činnosti vyžadujúcej samotu, ba priam až osamelosť. Byť vzdelaný znamená aj pochybovať Vzdelávať sa totiž neznamená iba chodiť do školy a byť fyzicky prítomný na vyučovaní. To síce môže pomôcť, minimálne uľahčiť orientáciu v odbore či problematike, ale študovať musí každý sám. Okrem času preto treba na dosiahnutie vzdelanosti vynaložiť množstvo námahy, predovšetkým intelektuálnej. A tú treba vynakladať deň čo deň. Na oltár vzdelania treba položiť nielen nespornú samozrejmosť každodennosti (pretože vzdelanie veľmi často ukazuje, že množstvo „právd“, ktorými sa každodenne riadime, sú v lepšom prípade nepodložené predsudky, ak nie priamo ideologické mantry), ale aj vydať sa napospas neistote, tápaniu a pochybnostiam (vlastným aj okolia) o tom, či to má nejaký zmysel. Pochybnostiam o to väčším, že ani tá najväčšia námaha nezaručí úspech. Veď skutočné vzdelanie veľmi pravdepodobne vedie zvyčajne k poznaniu toho, že vlastne nevieme nič. Alebo len veľmi málo. Vedie teda k ďalším pochybnostiam a neraz aj k opovrhnutiu okolia. Úspešní totiž zväčša nepochybujú. Majú vo všetkom jasno, pretože oni „vedia“ čo je podstatné. A komu by sa ešte za týchto okolností chcelo platiť túto skutočnú cenu vzdelania? Autor učí na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre
