Pri posudzovaní krízy SDĽ nemožno obísť špecifikum Slovenska. Slovenská spoločnosť ako jediná z krajín tzv. V-4 nemala na začiatku systémovej zmeny vyriešenú otázku suverénnej štátnosti, pričom treba podotknúť, že Česi sa s federáciou identifikovali ako s vlastným štátom. To vytvorilo neopakovateľnú historickú objednávku, v ktorej sa sformovala politická sila schopná na ňu priamočiaro reagovať bez toho, aby musela dokazovať, ako vlastne zmýšľa o demokracii. SDĽ pri tomto procese nestála bokom, ale ten sa nemohol stať hlavnou náplňou jej politiky. Navyše, ak politický novorodenec, HZDS, odtiahol k sebe cez svojho predsedu nemalú časť ľavicového voičstva. Projekt transformácie bývalej KSS sa stal reálnejším, ako vytváranie sociálnodemokratickej strany bez živej tradície. Pravda, život zároveň potvrdil, že proces transformácie na modernú stranu je zložitý a náročný najmä na jeho realizátorov. Pred ľavicovými stranami stojí veľká výzva, ako sa vysporiadať s fenoménom individualizácie života. Odklon eticko-politických debát od „spravodlivej spoločnosti“ ku kontextu „ľudských práv“ bol natoľko vážny, že posunul ťažisko pozornosti na práva jednotlivcov líšiť sa a podľa svojho si vyberať vlastné modely šťastia a životného štýlu. V tomto bode sa však jednotlivec dostáva do rozporu s občanom. Jednotlivcovi totiž slová ako „spravodlivá spoločnosť“ a „verejný záujem“ až tak veľa nehovoria. Veď načo iné by mal slúžiť spoločný záujem, keď nie na to, aby uspokojoval jeho vlastný záujem. Môžeme si povedať, že na Slovensku to nie je celkom tak. Možno áno. Ale ako to vlastne je a aká je a kde je v tom tá správna pozícia pre ľavicu? Zygmund Bauman výstižne pomenoval jeden z paradoxov dnešnej doby. „Verejné“ je kolonizované „súkromným“. Nielenže sa nenaplnili obavy, že by pod strechou verejného záujmu boli gniavené individuálne záujmy ľudí, ale došlo alebo dochádza k opaku. Verejné problémy sú posúvané nabok a verejný priestor je až po okraj naplnený predvádzaním sa a súkromnými výpoveďami, pocitmi a starosťami. Donovembrová slovenská spoločnosť mala svoju ideológiu. Všetky obrazy šťastnejších a lepších spoločností za uplynulé dve storočia však preukázali, že ide buď o nedosažiteľné vzdušné zámky, alebo že nie sú vhodné pre život. Ak sme sa prepracovali k tomuto poznaniu, má to znamenať, že nám neostáva nič iné, len že sa vybavení dvestoročnou skúsenosťou vzdáme predstavy o cieli, ktorý by bol inšpiratívny, že nemáme upierať zrak na nejakú lepšiu, spravodlivejšiu spoločnosť? A ako sa postaviť k „malej ideológii“, k hodnotám ľavicovej politiky? Ktoré z hodnôt by mali alebo mohli byť osou takejto politiky? Za obdobie samostatnej existencie sa na Slovensku vystriedalo niekoľko vlád. Každá z nich, či už programovo, alebo spontánne, skákala po vlnách liberalizácie, deregulácie a zoštíhľovania štátu. Paradoxom je, že neubudlo ani tak štátnych úradníkov ako reálnych kompetencií a funkcií štátu. Štát prestal pôsobiť ako splnomocnenec racionality a ako „stavbyvedúci“ spoločnosti. Štát stratil nielen veľa zo svojho zbytočne veľkého represívneho potenciálu, ale i veľa z pozitívneho potenciálu správcovstva. Dnes práve miznúci štát, verejná sféra, potrebuje oporu pred nápormi súkromného. Na to, aby ňou ľavica mohla byť, však potrebuje nástroje a potrebuje aj reálnu silu. Radikálne sa mení aj charakter práce. Ešte donedávna bola práca akousi špirálou, spoľahlivou osou, okolo ktorej sa v dobrom i zlom krútili životy ľudí i celých rodín. Pomerne typickým príbehom bola i na Slovensku celoživotná práca vykonávaná v jednom povolaní, na jednom mieste. Práca, ktorá bola ostrovom bezpečia a istoty, „zneistela“, stala sa menej dostupnou a je čoraz menej celoživotnou. Nastupuje éra práce na krátkodobé, otvorené, alebo bezzmluvné vzťahy. Už len tým, že si uvedomíme rozsah spoločenských zmien, sa spontánne dopracujeme k otázke: A ako tieto zmeny vplývajú na svet politiky? Veľmi silne. Sami najlepšie vieme, ako ťažko sa dnes hľadá tá pravá cieľová skupina pre ľavicovú stranu, ako komplikovane sa hľadá správna agenda, styčné body, kde by malo dochádzať k súladu medzi voličskými a straníckymi záujmami. Nestačí mať dobrú ponuku, veľakrát nestačia ani výsledky, keď ich nevieme a nemáme ako predať. A možno to vieme, len si to ešte nechceme celkom pripustiť, že dnešná moderná politika si veľmi intímne tyká s marketingom, že na tomto poli sa vyhrávajú alebo prehrávajú bitky o voliča. Myslím, že ak nahlas rozmýšľame o perspektíve ľavice na Slovensku, bolo by chybou obísť otázku možného a potrebného spájania síl alebo toho, čo označujeme termínom integrácia. Bolo rozbehnuté isté úsilie, ale tak ako to už býva, za pochodu nám vyskočilo množstvo nie nepodstatných otázok. Je integrácia najlepšou odpoveďou na súčasnú mizériu? Je integrácia aktuálna teraz, s tým potenciálom, s tými politikmi, s tými možnosťami, ktoré máme dnes poruke? Bola by takáto integrácia organickým aktom, alebo skôr zabudovanou rozbuškou? Je alternatívou integrácie, napríklad spájanie síl k voľbám? Čo by malo byť konečným produktom integrácie? Ocení volič integráciu, alebo ho to nechá chladným?
Príspevky odzneli 15. februára 2003 v Bratislave na konferencii Východiská pre budúcnosť ľavice na Slovensku, ktorú usporiadala SDĽ.
Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike názory
