Odpor tradičnej ľavice k výzvam blairizmu a schröderizmu nie je ťažké pochopiť. Storočie budovaná ľavicová ideológia, ktorá ešte nedávno pôsobila ako inteligentný román s ucelenou logickou štruktúrou a v peknej väzbe, dnes vyzerá ako komiks z trafiky. Rozsekaná, netrvanlivá, žijúca zo dňa na deň. Hľadáme modernú ľavicu, a pritom tá dnešná je už dávno akási postmoderná. Kdeže je slávna intelektuálna ambícia socialistických koncepcií sveta, keď hlavným problémom ľavice sa stalo stlačiť jej posolstvo do formátu reklamy na tix?
Lenže spomínanie na šesťdesiate roky nám nepomôže, s výzvami si treba poradiť. Ak sa totiž problémy súčasnej spoločnosti pokúšame vtesnať do zvonových texasiek minulosti, výsledkom je politika oveľa nepoctivejšia ako ten najčírejší pragmatizmus. Veď v programoch či predvolebných príhovoroch sa to len tak hemží demokratickým socializmom, solidaritou, spravodlivosťou a obhajobou chudobných. Po vstupe do vlády je však všetko inak. Odrazu aj ľavicoví politici zistia, že treba rokovať s veľkým množstvom subjektov, zlaďovať množstvo záujmov, riešiť každodenné starosti väčšiny spoločnosti. A tá si ani u nás neželá zmenu systému, znárodňovanie, ani nastolenie demokratického socializmu. Chce oveľa prozaickejšie veci – vyššiu životnú úroveň, bezpečnosť, istoty, príležitosti. A tak aj ľavica po získaní moci volí pragmatické riešenia a veľké ideály odkladá. Je to však zákonité – ak by sa ľavica stala Talibanom zameraným iba na čiastkové problémy odtrhnuté od života, bol by to jej koniec. Na sociálnu politiku potrebujete mať zdroje. Na tie potrebujete mať výkonné hospodárstvo, musíte sa preto vedieť dohodnúť s podnikateľmi…
Politiku skrátka nemožno robiť podľa teoretických a filozofických modelov. Musí byť reflexívna, reagujúca na každodenné podnety. Ideál a realita sú akoby spojené neviditeľnou pružinou: raz realita pritiahne ideály k zemi, inokedy vízia aspoň trochu zmení realitu. Lenže znie to tak obyčajne, že ihneď vzniká iný problém. Ako však dosiahnuť, aby ľavica nestratila svoju identitu? Ako zariadiť, aby sa nestratili rozdiely medzi jednotlivými politickými smermi? A ako vytvoriť voličsky aj intelektuálne príťažlivý ľavicový program, ktorý by bolo možné bez zmeny predvolebného kurzu realizovať v praxi?
Politické mantinely Ak nemá byť ľavicová politika podvodom, v ktorom sa jedno hovorí pred voľbami a druhé sa robí po nich, treba zvoliť opačný prístup: sľubovať to, čo mieni ľavica v skutočnosti realizovať. Vytvoriť program, ktorý bude odrážať každodenné problémy a rešpektovať mantinely, v ktorých sa slovenská politika pohybuje. A tie mantinely tu naozaj sú.
Po prvé, Slovensko je malá krajina s otvorenou ekonomikou. Je silne ovplyvňovaná prostredím, v ktorom sa nachádza, a akýkoľvek pokus o čisto politické experimentovanie ju ženie iba do izolácie a k stratám najrôznejšieho druhu. Ak sme raz zvolili cestu do EÚ, veľa priestoru na experimenty neostáva. Vari si slovenská ľavica môže dovoliť rozbiehať ekonomiku veľkými štátnymi investíciami? Nedávno sme tu taký pokus mali – výstavbu diaľnic – skončil sa však obrovským dlhom a malými ziskami.
V poradí druhým mantinelom je súčasný volebný systém a jeho výsledok – koaličný model vlády. Ľavica vždy bude potrebovať partnerov. Pred vstupom do vlády je preto nevyhnutné obrúsiť programové extrémy a dohodnúť sa na kompromise, čo experimentom tiež veľmi nepraje. Tretím mantinelom sú reálne potreby voličov. Netúžia po socializme či kapitalizme, chcú sa jednoducho mať lepšie. A štvrtým ohraničením je strategická situácia Slovenska – dlhodobé zaostávanie za vyspelejším Západom a snaha toto zaostávanie zlikvidovať. A tak hlavnými politickými výzvami pre Slovensko je dnes ekonomická transformácia, európska integrácia, rozvoj liberálnej demokracie a občianskej spoločnosti, spolužitie s rómskou menšinou, regionálny rozvoj či reforma sociálneho systému. Všetko otázky, pri ktorých tradičné ľavicové riešenia zlyhávajú.
Bez absolútnej pravdy To však neznamená, že by sme mali politické ideály z politiky vytlačiť, určite sa však mení ich úloha. Ak by sa ľavica vzdala svojich hodnôt a ideálov, stratila by zmysel. Rozhodne jej však neublíži, ak rezignuje na potrebu nájsť absolútnu pravdu o spoločnosti. Musí sa dosiahnuť nový druh rovnováhy medzi hodnotami a ideálmi na jednej strane a politickým pragmatizmom na strane druhej. Ideály treba spájať s cieľmi, pragmatizmus s prostriedkami ich dosahovania. Ideály by sme mali vnímať skôr ako symboly, ako hviezdy, ktoré svietia na našu cestu, nie ako dogmy. Meno Karla Poppera nie je medzi ľavičiarmi v móde, avšak koncepciu otvorenej spoločnosti, teda takej, ktorá si nerobí nárok na definitívnu pravdu, treba vziať za svoju a hľadanie definitívneho modelu spoločnosti vypustiť z ľavicového arzenálu. Mať teoreticky podkutých ľudí nemôže byť ľavici na škodu, avšak – či chceme alebo nie – oveľa väčšiu hodnotu ako filozofické traktáty o spravodlivosti má pre praktickú politiku intuitívne chápaná ľavicová spravodlivosť.
Chybou by bolo budovať modernú ľavicovú víziu iba zo „špecificky ľavicových“ prvkov. Aj demokracia musí byť ľavicová, aj občianska spoločnosť, aj bezpečnosť občanov, aj obrana štátu. Jednoducho „ľavicové“ nie je synonymom pre „nepravicové“. A hľadať ľavicovosť alebo pravicovosť vo všetkom je tiež choré. Principiálnu úvahu na túto tému v jednom súkromnom rozhovore prezentoval predstaviteľ SDSS Vladimír Drozda. Podľa neho základom ľavicového vnímania sveta musí byť určitá predstava o demokracii. Otázku demokracie, resp. rozličných prístupov k nej, však slovenská ľavica vytrvalo ignoruje.
Stále staré prístupy Príkladom tradičného ľavicového postupu, ktorý dogmatizuje ideály a nestará sa o ciele, je slepé lipnutie na myšlienke bezplatného vysokého školstva, pričom sa ľavica nestará o hlavný cieľ – kvalitné a všeobecne dostupné vysokoškolské vzdelanie. Bezplatnosť vysokoškolského vzdelania totiž vedie napr. aj k malej motivácii študentov dostať zo štúdia čo najviac – viac študovať, sledovať kvalitu prednášajúcich a študijných programov. Učitelia sa tiež necítia byť voči študentom veľmi viazaní – platí ich štát. To sú praktické problémy, ktoré by mala ľavica riešiť a nie ideologicky sa zabetónovať v neperspektívnych programoch.
Alebo si všimnime staršiu iniciatívu MDĽ týkajúcu sa práva na prvé zamestnanie. V SLOVE ju svojho času zdôvodňoval Ivan Saktor ml., pričom ideovo sa odvolával na myšlienku rovnosti príležitostí – zjavne presvedčený, že ide o ústrednú ľavicovú hodnotu. V tom sa však mýli. Ak rovnosť vyložíme ako rovnakú príležitosť pre všetkých, dostaneme sa na vyslovene neoliberálnu platformu: v rámci určitých pravidiel hry má každý rovnakú príležitosť presadiť sa a potom nech sa každý stará, ako vie: rovnosť sa naplní. Podľa mňa však ľavicový prístup práve uznáva, že ak Jožo nie je taký múdry a šikovný ako Jano, ale statočne pracuje v súlade so svojimi schopnosťami, nemá to byť dôvod na jeho plazenie sa v blate a tme. Napokon, aj o to išlo v predvolebnom hesle SDĽ. Ide teda o typický ideový zmätok.
Rovnako nedobre z konfrontácie so zdravým rozumom vychádza i konkrétna aplikácia rovnosti príležitostí – „právo na prvé zamestnanie“. Cieľom predsa je odstrániť nezamestnanosť mladých ľudí a na to treba nájsť optimálne prostriedky. MDĽ však nevystúpila s cieľom, ale s lipnutím na jednom konkrétnom ľavicovo znejúcom prostriedku – podľa ekonómov prostriedku chybnom. Znamenalo by to, že štát bude určovať súkromným firmám, koho majú a koho nemajú zamestnať. Pravdepodobne by prišlo i k zavedeniu tzv. smerných čísel, čo je mimoriadne neefektívny spôsob štátu ako stanoviť potrebné počty absolventov jednotlivých odborov s niekoľkoročným predstihom. Nehovoriac o tom, že pri pozitívnej diskriminácii mladých ľudí by zaberali miesta starším vekovým kategóriám.
Napokon, hoci sa MDĽ veľmi spoliehala na pomoc ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Petra Magvašiho, ten si ich myšlienku neosvojil. Osvojil si cieľ a ohlásil prípravu programu pre podporu zamestnanosti mladých ľudí. Ten má byť spojený s opatreniami na podporu živnostníkov. „Chceli by sme, aby mladí ľudia boli aktívni a sami začínali so živnosťami alebo s malým podnikaním,“ informoval minister. Dodal, že z výsledkov takéhoto postupu v Holandsku vyplýva, že „podpora aktívneho prístupu samotných mladých ľudí je efektívnejšia, ako keby štát podporoval podniky, ktoré budú zamestnávať absolventov škôl“. Magvaši chce tiež inšpirovať školy, aby svojich budúcich absolventov viedli k aktívnemu prístupu pri hľadaní zamestnania a zrejme príde aj s ďalšími podnetmi. Ale právo na prvé zamestnanie to nebude.
Ópium intelektuálov Michala Poláka poznám ako premýšľajúceho človeka, napriek tomu ma zaráža ľahkosť, s ktorou hovorí o očividne oveľa zložitejších veciach (SLOVO č. 14/2000). Ľahkosť typická pre intelektuálov, ktorí radi rozprávajú o zodpovednosti voči veľkým ideám, napr. voči socializmu, avšak o to menej o zodpovednosti voči obyčajným smrteľným ľuďom. Pre tých je oveľa dôležitejší politický proces, hľadanie kompromisu a nachádzanie riešení, ako snívanie o socializme. Michal Polák dôrazne odmieta ekonomickú transformáciu, avšak nielenže neponúka alternatívny postup, ale nehovorí ani o spätnom pohľade, ako inak sa transformácia mohla robiť. So samozrejmosťou vyčíta SDĽ neoliberalizmus, odmieta rozpočtové škrty, reštrukturalizácia sa pre neho rovná zvyšovaniu nezamestnanosti a privatizácia rast nerovnosti. Nuž, zrejme aj ja som podľahol „pravicovej hegemónii“, keď takéto „samozrejmosti“ neprijímam.
Napokon, Polák by mal aj povedať, na aký systém chce Slovensko transformovať. Veď keď vyčíta SDĽ, že pre ňu demokratický socializmus prestal byť typom spoločnosti, že sa vzdala úsilia o beztriednu spoločnosť, vlastne tým podľa mňa odmieta liberálnu demokraciu ako základný spoločenský rámec. A s tým sa neviem stotožniť. Opisuje hroziacu vulgarizáciu svetového kapitalizmu a rast globálnej nerovnosti – nuž, na tom sa aj zhodneme. Avšak nechce sa mi veriť, že na základe toho Slovensku odporúča „vecné“ recepty typu: „poraziť pravicovú hegemóniu v myslení“, „artikulovať živelný socializmus do jasného programu“, „premyslieť alternatívu vývoja“ a zatiaľ ľavici odporúča nezúčastňovať sa na moci, lebo je to podľa neho škodlivé.
Ak niečo celkom iste odmietam, tak je to tento spôsob myslenia. Myslenie nezodpovedného revolucionára – intelektuála presvedčeného o svojej globálnej pravde, ktorú síce ešte nemá naformulovanú, ale chce ju všetkým vnútiť. Autor hľadá jednoznačné, definitívne riešenia, svet bez medzier ako alternatívu k svetu s otvorenou neistou perspektívou. Mne sa práve to zdá byť „striedavo zábavné a striedavo mrazivé“. Myslím si, že spoločnosť potrebuje ľavicové odpovede hneď, nie revolúciu o desať rokov (navyše bez záruky) . Avšak aby sme si rozumeli, na mnohom sa s Michalom Polákom zhodnem. Aj na tom, že ľavica musí byť predovšetkým s ľuďmi a najmä s tými najubíjanejšími. Nie však kvôli príprave podhubia pre revolúciu. Sú tu konkrétne veľké problémy, ktoré treba riešiť, nie abstraktné filozofické úvahy. Sú potrebné konkrétne riešenia nezamestnanosti. Je tu sociálna situácia Rómov v kombinácii s dešpektom väčšinovej populácie. Rád by som videl aspoň jedného socialistu, ktorý pôjde medzi týchto ľudí „budovať širšiu solidaritu“ – potom možno začnem veľké slová o socializme brať trochu vážne.
Monopol na ľavicové myslenie však nemajú len socialistickí radikáli. „Zhodli sme sa, že sme na začiatku novej éry, ktorá vyžaduje novú generáciu politikov a novú generáciu vodcov. Táto generácia dáva prednosť rozumu pred doktrínou, má veľké ideály, ale je ľahostajná voči ideológii. Vládu neposudzuje podľa veľkolepých plánov, ale praktických výsledkov.“ Aj toto je ľavica a ja osobne radšej volím ju, ako sny o socializme.
Moderná reformná ľavica Som presvedčený, že ústredná ľavicová vízia musí byť oslobodená od dogiem, vrátane starého pohľadu na socialistickú ideu. Socializmus nie je nutné považovať za alternatívny spoločenský systém k liberálnej demokracii, je možné ho považovať „len“ za spôsob pohľadu na svet v rámci existujúceho systému. Pohľad alternatívny k pohľadu liberála, konzervatívca, komunistu či anarchistu. Idealizmus v cieľoch je potrebné skĺbiť s pragmatizmom pri ich dosahovaní. Hodnoty treba chápať intuitívne a nie otrocky, to vedie iba k dogmatizmu.
Moderný ľavicový program musí byť ponukou pre všetkých, nie iba pre jednu triedu. Ľavica musí riešiť problémy celej spoločnosti, hoci vždy s dôrazom na neprivilegovaných. Netreba sa upínať na hľadanie „nepravicového“, odvádza to pozornosť od dôležitejších vecí. Veď ľavicová je aj bezpečnosť, obrana štátu, občianska spoločnosť, samosprávny princíp, sloboda, slušnosť v podnikaní či dobre fungujúca verejná správa. Veľkou výzvou však je nanovo definovať ľavicový pohľad na úlohu štátu ako hlavného nástroja na dosahovanie cieľov.
Modernú reformnú ľavicu treba budovať na ľavicovom vnímaní liberálnej demokracie ako základného politického rámca. Demokracia je veľký vynález, ktorý pomohol ľavici k jej úspechom a teraz by jej to mala vrátiť. Socialista musí byť demokratom – podľa mňa dokonca liberálnym demokratom – aj presvedčením, nielen rečami. Aj preto by si moderná reformná ľavica mala osvojiť koncepciu otvorenej spoločnosti: nerobiť si nárok na definitívnu pravdu, ale hľadať ju v každodennom trpezlivom úsilí o lepší život človeka. n
Autor (1973) je riaditeľ Vydavateľskej a informačnej agentúry Ministerstva obrany SR
