Významné Kantovo dielo v slovenčine

Slovensky preklad Základov metafyziky mravov (preložila Patrícia Elexová, Kalligram 2004) možno bezpochyby pokladať za významný edičný počin. Škoda, že sa nemôže stať kultúrnou udalosťou nášho času. O tom však neskôr. Po pionierskych prekladateľských počinoch Theodora Münza, ktorý sprístupnil dve základné Kantove diela, Kritiku čistého rozumu a Kritiku praktického rozumu, do materského jazyka, dostáva slovenský čitateľ do rúk dnes zrejme najviac cenenú Kantovu prácu o etike. Nepreháňam, ak poviem že preklad Patrície Elexovej sa dobre číta. Kantov text je vcelku zrozumiteľne preložený a každý, kto pozná jeho jazyk, vie, že to je už samo osebe prekladateľský úspech. Spornou stránkou veci je tradičný problém – terminológia: Nezávidím redakčnému tímu túto prvolezeckú úlohu. K tejto téme zatiaľ len dve poznámky: Viem si predstaviť, že spodstatnené sloveso „Sollen“ nemá v slovenčine adekvátny výrazový ekvivalent. Hádam len preto možno tolerovať bohemizmom presýtený termín povinnovatosti. Za skutočnú terminologickú chybu však možno pokladať preklad výrazu „Imperativ der Klugheit“ ako imperatív prezieravosti. Túto zručnosť „pri voľbe prostriedkov pre vlastné čo najväčšie blaho“ nemožno práve v Kantovej teórii pokladať za vec prezieravosti. „Der man ist klug“ ( človek je šikovný) sa neguje výrazmi ungeschickt, unbeholfen, teda zhruba nešikovný, nemotorný. Vorsicht, vorsichtig (prezieravosť, prezieravo) patria skôr do Heideggerovho storočia. Tento chybný preklad je dôležitý aj z iného hľadiska: z hľadiska zrozumiteľnosti Kantovej téorie. Pretože Kantov praktický rozum nie je zdrojom len morálneho dobra, rovnako aj zla. Ako na to upozorňuje Allan W. Wood a Dieter Schönecker, dvaja prominentní komentátori Kantových Základov, morálne zlo je o slobode rozumu, ktorá spočíva v jeho inštrumentálom používaní v duchu hypotetického imperatívu šikovnosti: Takýto len hypoteticky morálny rozum dokáže k akémukoľvek, aj iracionálnemu cieľu priradiť prostriedky na jeho realizáciu. Už preto je maxima výlučne vlastného prospechu – vymoženosť modernej kultúry – najväčším rizikom epochy slobody a rozumu. Ani v metaforickom zmysle však nie je znakom jej prezieravosti. Čo ponúka tato práca dnešnému čitateľovi? Dovoľte mi spomenúť hneď dve témy – tou prvou je problém, ktorý tvorí chrbtovú kosť tretieho – záverečného oddielu tohto diela, venovaného zdôvodneniu („dedukcii“) platnosti morálneho zákona. Zmysel tejto aj pre profíka najšpekulatívnejšej časti Základov prekladá Kant do jednoduchej opytovacej vety: „Prečo sa mám ja ako rozumná bytosť vôbec podriaďovať… (morálnemu, pozn. mm) princípu?“ Prečo sa má človek dobrovoľne obmedzovať alebo dokonca konať morálne, keď očividne nemusí? Predovšetkým spôsob, akým sa Kant pri svojej odpovedi v Základoch mýli, je hlavným ziskom pre dnešok. Kant opiera svoju argumentáciu o predpoklad, že povinnosť konať dobro je pôvodnou vôľou človeka – vždy už mnou chcenou povinnosťou. Že každý človek, ak by mohol a nebránili by mu v tom okolnosti, slabosť srdca či skorumpovanosť cynického rozumu, by chcel konať len dobro. Takýto človek s takouto pôvodnou vôľou pre dobro je rozumnou bytosťou. Len takáto bytosť koná v súlade so sebou – ako slobodná bytosť. Človek však nie je len o rozume, ale aj o pokušení zmyslov. No ako obyvateľ intelektuálneho sveta a zmyslového sveta podlieha známemu Kantovmu tvrdeniu: intelektuálny svet (vec osebe) je dôvodom zmyslového sveta. Kant týmto rozlíšením nemá na mysli dva numericky rozličné svety, ale spôsoby, akým každý z nás môže bez výnimky zaujať postoj k sebe a k ostatným. Na tomto mieste vstupuje do hry slávne rozlíšenie medzi vecami osebe a javmi: Keďže zmyslový svet je podriadený svojmu metafyzicky nadradenému inteligibilnému proťajšku, je menej skutočný („večný“) než jeho intelektuálny – duchovný – základ. Je však človek a jeho sloboda iba osobitným prípadom tejto metafyzickej premisy? Sú naše zmyslové túžby a egocentrické vášne menej skutočné ako vôľa ovládať sa? Nie, netrápte sa touto vetou. Pointa omylu je jednoduchšia. Hlavná otázka dedukcie platnosti nemôže byť zodpovedaná tvrdením, že každý človek chce konať dobro, lebo ako člen intelektuálneho sveta v ňom nachádza svoje slobodné „vlastné ja“. Takýto človek stále môže povedať Nech sa páči, nech je to pravda, ale čo ja mám s tým spoločné: Prečo sa mám ja ako zmyslovo motivovaná bytosť podriadiť obmedzeniam rozumu? Kant tento neúspech prehodnotil a v neskoršie uverejnenej Kritike praktického rozumu rezignoval na každú teoretickú dedukciu morálneho konania. Hlbší neúspech dedukcie však nie je vecou obsahu, ale spôsobu kladenia otázky: Tento Kantom reflektovaný neúspech znamená obrat od neutrálne položenej otázky pozorovateľa „Prečo má každý človek konať dobro?“ k pýtaniu sa aktéra v prvej osobe jednotného čísla „Prečo sa mám ja o to usilovať?“. Tu už sa nepýtam na hodnotu seba z pozície veľkého všeobecného vzoru, napríklad vysvetlenia podstaty stvoreného sveta. Tu sa pýtam na hodnotu seba z hľadiska vysvetlenia zmyslu hodnoty ľudského konania, a teda lepšej alebo horšej voľby v živote, o ktorú mi vcelku ide. Otázka motivácie k morálke predpokladá inú schopnosť: schopnosť rozlišovania medzi lepšími alebo horšími možnosťami, ktoré si tak alebo inak volím. Áno, ak chcete, ide o známu otázku ľudského šťastia, Kant sa zdá byť svojím rigoróznym rozlišovaním medzi nižšími túžbami a vyššími rozumovými danosťami najmenej vhodným autorom pre odpoveď na ňu. Myslím však, že práve Základy ponúkajú jednu z najdôležitejších úvah na túto tému, ktorú možno nájsť v druhom oddiele tejto práce. Kant rozumie pod blaženosťou „maximum blaha v mojom prítomnom a budúcom stave“, pričom toto „blaho“ vzniká „uspokojením“ všetkých potrieb a sklonov. Práve poukazom na spokojnosť človeka nielen s týmto, ale s budúcim stavom sa Kant vymaňuje z častého nedorozumenia interpretovať jeho pojem šťastia z hľadiska hedonizmu. Alebo, ak chcete, aktuálneho pôžitku. V prípade uspokojenia jednotlivých predstáv je to jednoduché. Normálne sa poznáme ako ľudia, ktorí, ak poznajú cieľ a berú ho vážne, vedia si nájsť prostriedky na jeho realizáciu. Ak sa chceš naučiť cudzí jazyk, musíš sa učiť. Vieš, čo máš robiť, je to na tebe. Koľko ľudí, toľko cieľov. Na druhej strane, každý človek, všetci ľudia majú spoločnú črtu: túžia po šťastí. Ak chcem byť šťastný nielen teraz, ale aj potom, musím chcieť, ale čo? Problém nie je v nemožnosti definovať šťastie („spokojnosť s terajším a konečným budúcim stavom“). Problém sa začína tam, kde ide o priradenie správnych prostriedkov k jeho dosiahnutiu. Dlhý život môže znamenať dlhé živorenie. Bohatstvo tiež nestačí, veď kde je bohatstvo, musí byť aj závisť, strach z krádeže a riziko mamonu. Ba aj keď sa človek stará iba o pevné zdravie, riskuje, že nič než pevné zdravie a smrť v živote nespozná. Vlastnosťou želaní a túžob je okrem toho vytváranie nových želaní a nových túžob, ktoré človek dnes nepozná, ale nakoniec ich musí uspokojiť a zvládnuť – alebo aj nie. Na to, aby človek vedel, či bude spokojný so životom, by musel poznať svoj život z hľadiska konečného účtu. A to ako konečná bytosť nemôže. Z tohto dôvodu Kant píše: „Človek nie je schopný na základe nejakej zásady s úplnou istotou určiť, čo ho robí naozaj šťastným, a to preto, lebo na to by bola potrebná vševediacosť… A tak hoci si každý želá, aby blaženosť dosiahol, predsa nemôže nikdy určito a súhlasne so sebou povedať, čo si vlastne želá a chce“. Kant takmer na úsvite postmoderného povedomia? Nie, tu sa začína iná tradícia. Túžba po ego-sebauspokojení ako maxima šťastia nestačí. Slávne formulácie kategorického imperatívu v Základoch metafyziky mravov sa dajú preložiť do jednoduchej vety: človek môže rátať so ľudským šťastím iba vtedy, ak sa mu podarí uvidieť iného človeka v tej istej vážnosti, ktorú pripisuje sebe. Vzťah k sebe samému je vždy podmienený vzťahom k inému človeku. Sebaúcta nefunguje bez úcty ku každému inému človeku. Táto myšlienka člena spoločenstva rozumných bytostí urobí v nemeckej filozofii ešte veľkú kariéru. Ovládať iných skrátka nestačí. Iba v zrkadle iného človeka, ktorý je rovnako slobodný ako ja sám, vie človek uvidieť seba tak, že sa rešpektuje. Záverom: ešte raz vďaka Kalligramu, prekladateľke a redakčnému tímu za tento edičný počin, nie ich chybou tento výkon na kultúrnu udalosť nášho času nestačí. Na Slovensku chýba akademická profesionálna edícia filozofických prekladov, ktorá by sa systematicky venovala tejto dlhodobej úlohe. Nejde len o tvrdú väzbu, chýbajúcu úvodnú štúdiu či aspoň predslov k vydaniu. Nesnívam ani o dvojjazyčných vydaniach, o menných alebo vecných katalógoch či o komentujúcich poznámkach. Preklady by sa mali stať generačnou záležitosťou s podobným významom a dopadom, aký mali Filozofické odkazy na Slovensku v 70. a 80. rokoch. Filozofi sa tu neučili len cudzie jazyky a nespoznávali len svet za železnou oponou. Vďaka tejto edícii sa aspoň miestami mohli cítiť filozofickou obcou. Profesionálna skúsenosť, ktorá tu rovnako ako edícia tohto rozsahu medzičasom evidentne chýba.