Výsledkom volieb bude kompromis

Viliam Veteška, podpredseda ĽS-HZDS Boris Zala, poslanec NR SR za Smer-SD Pavol Haulík, sociológ Klub Nového slova za účasti predstaviteľov ĽS-HZDS a strany SMER – sociálna demokracia a sociológa bol posledný pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami. Účastníci diskusie mali možnosť prezentovať základné piliere svojich volebných programov a perspektívy po voľbách, sociológ Pavol Haulík zas hovoril o tom, čo hovoria výskumy verejnej mienky o problematike volebných programov politických strán. Besedu viedla Oľga Gáfriková, záznam spracovala Judita Takáčová Viliam Veteška: Vo svojom vystúpení sa sústredím len na principiálne témy volebného programu ĽS-HZDS. Ešte predtým však musím zhodnotiť pôsobenie súčasnej vládnej koalície nielen svojimi očami, ale aj očami sympatizantov, s ktorými som sa stretol. Mimochodom, toto je moje 414. stretnutie s občanmi, odkedy som poslancom NR SR. Myslíme si, že vláda, ktorá tu vládne už 8 rokov, sa len veľmi čiastočne priblížila k naplneniu svojich cieľov. Nesplnila svoje ciele, pretože túto vládu nespojila vôľa plniť konkrétne programy, ale individuálne záujmy jednotlivých politických strán. Jednoznačne máme takýto postoj k SDKÚ a KDH a osobitný postoj k SMK a ANO. Pokiaľ ide o vývoj ekonomiky a hlavne sociálnu časť ekonomiky, ešte sme nestretli úspešných, veľkorysých podnikateľov na Západe, ktorí by nemali starosť o zdravie svojich zamestnancov, ešte sme nestretli ľudí, ktorí by nedbali aspoň o určitú sociálnu rovnováhu. Musím úprimne povedať, že niektorými opatreniami, ktoré sa v tejto vláde urobili, sa nepodarilo naplniť ciele, o ktorých hovorila. Grafy a texty, ktoré vláda prezentuje, často nie sú reálnym obrazom 60 percent našich obyvateľov. KDH sa dosť intenzívne dotýkala slobôd občanov, hoci prejav slobody a ochrana občana a najmä jeho bezpečnosti sú hlavným titulom na jeho plagátoch. Nesúhlasíme s tým, lebo sme toho názoru, že právo, ktoré je deklarované pri napĺňaní práv občana, malo niekedy tendenciu zvrhnúť sa napríklad tým, že sa presadzovalo, aby v rámci štátneho rozpočtu generálna prokuratúra a súdnictvo boli podriadené ministerstvu spravodlivosti. Odmietame takéto podfuky. Generálna prokuratúra a prokuratúra ako taká, ale aj súdnictvo musia byť absolútne nezávislé. Nikto nechce pripustiť, že táto vláda pôsobí na etnickom základe. SMK nemala až taký veľký záujem o ekonomický rozvoj ako o etnické záujmy a ich obhajovanie. Program SMK sa dosť často opiera o nápravy rôznych chýb a otváranie Benešových dekrétov, čo je pre našu stranu neprípustné. Aj keď liberáli mali vniesť nový vietor do života politiky na Slovensku, opak je pravdou, doniesli vietor, ktorý nemal zmysel ani zľava ani sprava, a nakoniec tak aj skončili. Svedčí o tom aj správanie sa jednotlivých pracovníkov a ministrov tejto strany. Táto vláda teda dovládla na základe veľmi podivných javov. Ako podpredseda Národnej rady SR som veľmi razantne odmietal činnosť „nezávislých“ poslancov. Hoci sa to týkalo aj strany, ktorú sám reprezentujem, žiadal som tvrdé zákroky proti komukoľvek, ak sa má obhájiť parlamentná demokracia. Musím povedať, že vo vedení Národnej rady som nenašiel ani najmenšiu snahu diskutovať o tom, aby sme uplatnili ústavné možnosti najvyšších ústavných činiteľov, aby parlament nepokračoval v tom, čo robil. Samotné hlasovanie jednotlivých poslancov k zákonom ukázalo, že vláda už nevládne prostredníctvom parlamentarizmu, ale na základe kšeftovania. Upozorňujem na jedno vážne nebezpečenstvo: ak doteraz bolo modelom pre politiku vládnuť prostredníctvom získaných hlasov, v blízkej budúcnosti – možno už pri týchto voľbách – môže dôjsť k pokusu použiť tento model na získanie celej politickej strany s cieľom získať moc v štáte. Napriek tomu naša strana pripravila ucelený program, ktorý pre krátkosť času nemôžem detailnejšie predstaviť. Niektoré veci sú však v ňom otvorené, aby sme mohli diskutovať o budúcej koalícii po voľbách. Za prvoradé považujeme vzdelanie, vedu a výskum, pretože 0,52 percenta, ktoré sa doteraz dávalo na vzdelanie, je mizerné číslo. Podpora vzdelania by mala v priebehu volebného obdobia postupne narásť až do výšky 5 percent HDP. Veda a výskum je u nás zanedbávaná. V minulosti tie podnikateľské a ekonomické subjekty, ktoré boli autormi projektov a sofistikovaných technológií, sú dnes horko-ťažko len ich užívatelia. Boli by sme radi, keby sa slovenská veda a výskum postavili na vyšší piedestál. Z hľadiska vzdelanosti sme niekde okolo Mexika a v rámci EÚ-25 sme na poslednom mieste. Konkrétne pre nás táto priorita znamená to, aby denné vysokoškolské štúdium zostalo bezplatné. Ide nám ďalej o celoživotné a doplnkové vzdelanie a vzhľadom na určité odborné pozície o prepojenie vzdelávania a trhu práce. Ďalšou prioritou sú pre nás diaľnice a budovanie rýchlostných komunikácií a cestnej infraštruktúry vôbec, ako aj vyrovnávanie regionálnych rozdielov z hľadiska investičných zámerov. Na to chceme využívať európske fondy. Máme detailné skúsenosti s tým, že prostriedky, ktoré sa mohli dostať rovnomerne na celé Slovensko, sa dostávali tam, kam boli účelovo smerované, čiže do oblasti Kysúc, Oravy, východného Slovenska. Regionálne disparity veľmi doplácali na nerovnomerné rozdeľovanie peňazí. Za to je podľa nás zodpovedný minister pre regionálny rozvoj. Treťou vecou, ktorú chcem spomenúť sú investície. Tie môžu doniesť ďalšie peniaze do fondov, ktoré potrebujeme na zabezpečenie sociálnej bezpečnosti slovenských občanov. Ide nám o to, aby sa sociálna bezpečnosť stala v prvom rade logickým prvkom života v štáte a hlavne tých občanov, ktorí sa nestihli zorientovať sa v nových ekonomických podmienkach. Tých občanov, ktorí sú odkázaní na to, aby sa štát o nich postaral. Počas celého tohto volebného obdobia sme mali námietky voči Kaníkovým reformám. Celú dôchodkovú reformu sme sa pokúsili zachrániť zákonom, ktorý sme veľmi nešikovne schválili v snahe urobiť niečo pred voľbami pre pár desať tisíc občanov. Štvrtá oblasť v našom programe sa týka zdravotníctva. Podľa nás obsah reformy zdravotníctva nezodpo-vedá sľubom, ktoré boli dané. Došlo k reálnym zmenám vlastníckych vzťahov v zariadeniach poskytujúcich zdravotnícke služby, k zmenám vlastníckych vzťahov vo finančných tokoch zdravotných poisťovní a zdravotníckych zariadení, ktoré poskytujú zdravotné služby a rýchle zdravotné záchranné služby. Samotný obsah zdravotníctva sa nezmenil, pretože počet lôžok, reštrukturalizácia nemocníc, ohodnotenie zdravotníckych výkonov, množstvo zdravotných poisťovní vniesli do tejto situácie chaos. Určite sa budeme hlásiť k oprave toho, čo je zlé. Ďalej chceme podporiť malých a stredných podnikateľov na Slovensku. Chceme, aby slovenskí podnikatelia mali rovnocenné podmienky so zahraničnými investormi. Máme na to niekoľko dôvodov. Slovenskí podnikatelia sú schopní podávať dobré výkony a nemali by zaostávať za globálnymi hráčmi. Kluby veľkých hráčov k nám prišli s tým, že synergický efekt sa prejaví na subdodávateľskej báze. Ten sa však nenaplnil a niektoré segmenty, ktoré s nimi prišli, žiadajú rovnaké výhody ako zahraniční investori. Keď hovoríme o malých a stredných podnikateľoch, máme na mysli niekoľko základných princípov: aby sa čo najviac menil vzťah zamestnanecký na zamestnávateľský, chceme, aby sa posilnilo postavenie samozamestnávateľov, aby vznikali firmy tri-, päť-, sedem, možno pätnásťčlenné, pričom je dôležité to, aby títo ľudia mali vhodné podmienky na štart, aby mali uľahčený prístup k peniazom. Tieto návrhy máme odkonzultované s Republikovou úniou zamestnávateľov a s Klubom 200. Ide nám v prvom rade o používanie nových technológií a výrobky s vyššou pridanou hodnotou. Pokiaľ ide o malé a stredné podnikanie, osobne preferujem cestovný ruch. Najväčší zamestnávateľ na svete je cestovný ruch. Najdynamickejším ekonomickým odvetvím na svete je cestovný ruch. Cestovný ruch sa na HDP na Slovensku podieľa vo výške 2,6 percenta a máme príjmy len 1,2 miliardy dolárov. Slovensko by pritom mohlo mať tržby vo výške 14 – 15 miliárd dolárov a podiel na HDP by mohol byť viac ako 12 percent. Boris Zala: Náš program chceme postaviť ako alternatívum voči súčasnej pravicovej vláde. Médiá to často interpretujú tak, že to, čo chce Smer, je protireformné alebo že chceme zrušiť, zlikvidovať existujúce reformy. Treba povedať, že predstava Smeru je jednoznačne reformná, ale reformy, o ktoré nám predovšetkým ide, sú sociálne reformy, a nie neoliberálne presadzované reformy pod taktovkou Ivana Mikloša. Smer však v prakticko-politickej podobe musí rešpektovať vzniknutý stav. Vôbec nechceme spoločnosti nadiktovať model moci od zeleného stola. Spoločnosť znáša ťažko každú reformu, či už je pravicová alebo sociálnodemokratická. Určitý mechanizmus je tu už zabehnutý a bolo by dobrodružstvom pustiť sa do okamžitého likvidovania súčasného daňového, dôchodkového či odvodového systému a stavania úplne nového systému. Smer ako sociálnodemokratická alternatíva je nastavený na tieto dva základné parametre: sme citliví k tomu, čo tu existuje, a zároveň chceme hľadať reformy, ktoré majú silný sociálny charakter. Navyše je tu situácia, ktorú musíme rešpektovať, a síce, že isté faktory ako „globalizácia“ pôsobia reálne a treba s nimi počítať a hľadať taký model, ktorý ich bude schopný pozitívne zužitkovať tak, aby redistribúcia bohatstva aj globalizácia mali spravodlivejší charakter. Uvediem jeden príklad aj zo súčasnosti. Odbory veľmi výrazne zápasia za menej pružné pracovné zákonodarstvo ako to, ktoré zaviedla súčasná pravicová vláda, ktoré vystavuje pracovníka alebo zamestnanca veľmi výraznému tlaku nielen zo strany trhu, ale aj zamestnávateľa. Riešenie nespočíva v tom, že zavedieme Zákonník práce, ktorý absolútnym spôsobom potrie flexibilitu pracovnej sily a trhu práce. Musíme nájsť takú rovnováhu, aby na jednej strane existovala možnosť flexibilnej organizácie pracovného trhu, ale na druhej strane nebola zúžená na možnosť manipulácie pracovníkmi zo strany zamestnávateľa. Rovnako je potrebné vytvoriť na trhu práce stimulačné mechanizmy motivujúce hľadať si zamestnanie. Ďalší princíp nášho programu je založený na istých aspektoch solidarity. Solidaritu považujeme nielen za základný humanistický alebo ľudský princíp, ale za ekonomický mechanizmus, ktorý hovorí aj o vzťahoch medzi generáciami. Dôchodkový systém založený na medzigeneračnej solidarite je určitý ekonomický princíp, to nie je nejaká láskyplnosť jednej generácie voči druhej. To je istá distribúcia peňazí medzi generáciami. Systém je potrebné nastaviť tak, aby táto medzigeneračná solidarita neznevýhodňovala nijakú vrstvu dôchodcov a zároveň aby poskytovala dostatočnú motiváciu na uplatnenie sa na pracovnom trhu. Je to však otázka aj technicko-organizačná, teda hľadanie riešenia problému náročnosti na štátny rozpočet. Pri dôchodkovej reforme hovoríme o horizonte 30 rokov a o peniazoch v hodnote od 500 miliárd do 1 bilióna korún. Reforma nespočíva v tom, že by sme zrušili druhý kapitalizačný pilier. Ten je zavedený tak, že je adaptovaný približne na milión dôchodcov. Treba ho však nastaviť tak, aby solidarita fungovala efektívnym spôsobom, ktorý nebude umožňovať, aby dôchodca padol pod úroveň nižšiu, ako je minimálna mzda. Ide teda o to, aby sa spodná hranica dôchodku približovala minimálnej mzde. To isté platí aj v oblasti zdravotníctva. Vôbec si nevieme predstaviť princíp fungovania zdravotníctva v plnej miere v rámci súkromného systému zdravotného poisťovníctva a nemocníc. Nehovorím teraz o súkromných ambulanciách. Ale systém zdravotníctva ako celok musí mať v sebe obsiahnutý princíp solidarity, ktorý treba opäť nastaviť. My nemáme nič proti tomu, keď sa súkromníci stanú súčasťou tohto systému a budú pôsobiť efektívnejšie, ale samotný systém musí mať verejnoprávny charakter, teda musí mať právnu garanciu sociálnej istoty občana v oblasti zdravia. To je sociálne právo, to nie je niečo, čo si môžem kúpiť len za to, že som zaplatil toľko a toľko. Pokiaľ ide o formálnu stránku fungovania tohto systému, solidaritu kladieme do popredia aj v praxi. A tu treba nadviazať na obsah. Je skutočne pravda, že ekonomika musí fungovať. Slovensko si vyžaduje zmenu pohľadu na to, ako rozhýbať ekonomiku. Doterajšia predstava, že zahraničné investície sú základným a jediným mechanizmom rozhýbania ekonomiky a zvyšovania zamestnanosti, je chybná. Aj keď donesiete investorov, nepodporujete malé a stredné podnikanie, ktoré by malo byť založené na využití domácich zdrojov a zároveň by malo vytvárať domácu stabilitu a orientáciu Slovenska v ekonomike. Často tu hovoríme o vzdelanostnej ekonomike, ktorá sa však na 90 percent prípadov redukuje na informatizáciu. My sme presvedčení, že to nestačí. Je to predovšetkým otázka podpory inovácií. Inovačné aktivity sa však nerealizujú len na úrovni akadémie vied, môžu ísť aj o malé technológie či hľadanie alternatív energetickej spotreby v oblasti plynu a ropy. Tieto predstavy treba odštartovať s odvahou, presne tak, ako pravica robila s odvahou svoje reformy. Som presvedčený, že akákoľvek alternatíva sociálnodemokratického typu sa dá robiť len na určité obdobie. To znamená, že nestačí ju robiť len na štyri roky, ale vyžaduje si to osem až dvanásť rokov. Aby sa určitá vízia stala realitou, vláda sa musí opakovať. Smer preto bude v programových veciach postupovať tak, že v prvej fáze bude robiť malé prípravné kroky, aby tie princípy, o ktorých tu hovorím, sa dostali do spoločnosti, aby boli spoločnosťou akceptované. A potom je potrebné pokračovať v ďalších reformných krokoch vo vízii, ktorú by som nazval sociálnodemokratické Slovensko. Zatiaľ tu máme na 90 percent Slovensko neoliberálne. Pavol Haulík, sociológ: Verejnosť verbálne pripúšťa, že pri rozhodovaní o tom, koho bude voliť, sa riadi programami politických strán. Nijako sa nedá zisťovať, či je to realita alebo len nejaká predstava, že by to tak malo byť. Veľa signálov však naznačuje, že ľudia programy politických strán nečítajú. Vo veľkej miere to komplikujú aj samotné politické strany, ktoré svoje programy zostavujú ako publicistické žánre, ktoré majú len veľmi ťažko prepojenie na konkrétne riešenia. Je tam veľa princípov, zásad, chýbajú však informácie, ako to konkrétne robiť, aby tieto predstavy fungovali. Svedčí to o tom, že politické strany si ešte nezvykli na to, ako sa kampaň robí, ako sa programy dostávajú k ľuďom a komunikujú tak, aby im ľudia porozumeli. Výsledkom je, že sa vytráca dôvera k politikom a ochota ísť voliť. Dnes sa už nedá pochybovať o tom, že účasť na tohtoročných parlamentných voľbách bude najnižšia v histórii. Otázka stojí tak, na akej úrovni sa voličská účasť zastaví. Dá sa očakávať volebná účasť na úrovni 50 až 60 percent. Má to dosah nielen na preferencie niektorých politických strán, ale to má súvislosť aj s legitimitou takto zvolených poslancov. Sú tu signály, že sa na Slovensku bude voliť tak, ako sa volil aj starosta Petržalky, a to už je veľké riziko pre fungovanie demokracie. Predpokladané výsledky volieb naznačujú, že po voľbách budeme mať veľmi bohato štruktúrovaný parlament. Môže tam byť osem strán. Najmä Slobodné fórum sa nachádza v pozícii, keď bude záležať len na dotiahnutí kampane, či si udrží voličské preferencie. Ďalšou stranou, kde nie je isté, či sa dostane do parlamentu, je KSS. Takto bohato štruktúrovaný parlament potom má vplyv na to, ako zostaviť vládnu koalíciu. Politika je umením možného a od toho závisí aj to, či sa bude dať zostaviť programovo homogénna koalícia. Podľa preferencií a podľa názorov ľudí na základné programové hodnoty strán sa zdá, že každá vláda, ktorá vzíde z týchto volieb, sa posunie od súčasnej pravicovej smerom do stredu alebo doľava. Kampaň na Slovensku je mierna, nie je nijako konfrontačná, vyzerá to tak, akoby sa volebná kampaň začala až 17. júna po voľbách. To je určitý paradox a špecifikum Slovenska. Je viacero možností, ako vytvoriť koalíciu, no ani jedna nie je ideálna. Veľa bude závisieť od toho, či sa budúci parlament dokáže vyvarovať vývoja, ktorého sme svedkami v súčasnosti – fungovania nezávislých poslancov. Zatiaľ tu nie je nijaká záruka, že by proces štiepenia sa politických strán v parlamente nemohol pokračovať aj po voľbách. Strany zatiaľ v tomto smere neurobili dosť na to, aby parlament mohol fungovať na politických, hodnotových princípoch, a nie na iných faktoroch a podozreniach, ktoré tu fungovali v tomto politickom období. M. Bušo, KOZ SR: Analyzoval som si volebné programy politických strán. Ani jedna strana nekladie dôraz na problematiku zodpovednosti podnikov za realizáciu sociálnej politiky. Čo s tým chcete robiť po voľbách? B. Zala: Akceptujem túto pripomienku, aj keď si myslím, že tu ide len sčasti o problém štátnej politiky. Ale radi túto tému privítame. V. Veteška: Vzdelávanie je vec, kde sa nám vyšmyklo z rúk prepojenie podnikovej a vzdelávacej sféry. Dnes by bolo treba spojiť privátne a verejné vzdelávanie. A tu majú veľký význam zamestnávateľské štruktúry. Ja sám som pôsobil ako zamestnávateľ – podnikateľ v úspešnej firme. V sociálnych a vzdelávacích otázkach tam, kde neexistuje prepojenie, nemôžete súkromným vlastníkom nanútiť, akým spôsobom sa majú starať o sociálne otázky zamestnancov. Je múdrosťou vlastníka podniku, aby mal vzdelaných a zdravých ľudí. Budeme presadzovať, aby časť peňazí mohli mať zamestnávatelia ako odpočítateľnú položku z daňového základu, čo by dávali na posilnenie starostlivosti o zdravie a rekreačné pobyty zamestnancov. Ľ. Andrassy: Obaja vystupujúci hovorili o tom, že ich strany kladú dôraz na poznatkovú spoločnosť, na význam vzdelania. Nezdá sa vám, že je to farizejské, keď hovoríte, že ste len za bezplatné denné vysokoškolské štúdium? Štatistiky hovoria o tom, že na externej forme vysokoškolského vzdelávania sa zúčastňujú najmä mladí ľudia zo sociálne odkázaných rodín, ktoré nemajú prostriedky na to, aby hradili svojim deťom dochádzanie za štúdiom do Bratislavy alebo Košíc. B. Zala: Neviem, či je to farizejské. Je to vec ďalšej diskusie. My netvrdíme, že externé štúdium musí byť platené. My tvrdíme, že to je otázka, ktorú nechávame otvorenú. Ja sám som učiteľ na vysokej škole, mám aj externistov, ktorí mi potvrdzujú opačnú skúsenosť ako hovoríte vy. Na 90 percent sú to všetko pracovníci firiem, štátnych úradov, ktorí si zvyšujú kvalifikáciu. My by sme boli radi, keby sme sa nemuseli trápiť nejakými bočnými mechanizmami, ktoré máme na škole zavedené, a keby sme mohli tieto mechanizmy zlegalizovať. Nevyhýbame sa vôbec otázke, že keď sa nájde riešenie financovania aj externého štúdia, ktoré si však vyžaduje špeciálne nároky na učiteľov a pomôcok, že takúto formu vzdelávania bude sprostredkúvať štát. Je tu však veľký tlak v spoločnosti najmä zo strany intelektuálnej vrstvy proti tomu, aby sa menila existujúca rovná daň na progresívne zdaňovanie. Kým nie je v spoločnosti atmosféra v prospech progresívneho zdaňovania, kým nie je spoločnosť presvedčená o tom, že to naozaj chce, lebo sa tak bude určitou mierou zúčastňovať na spoločenskej solidarite a na zvyšovaní kvalifikácie, a kým sa bude sa tvrdiť, že najnižšia daň je tá najlepšia daň, dovtedy veľmi ťažko zrealizujeme takýto program. Nevidel som ani z ľavicových kruhov, ktoré sú nestranícke, žeby vyvinuli radikálny útok na súčasnú rovnú daň. V. Veteška: Aj ja sa stotožňujem s tvrdením, že naša politika nie je farizejská. Je to vecou diskusie, koľko peňazí sa na takéto účely vyčlení. Je to vecou ekonomiky štátu. V tom sa môj pohľad líši od politiky Smeru, ktorý všetko sľúbi. Ja som však tvrdý realista, pokiaľ ide o výšku disponibilných prostriedkov. Otázka: Dzurindova vláda sľúbila, že bude naprávať privatizačné rozhodnutia za Mečiarovej vlády. Pritom veľmi intenzívne pokračuje v tej ceste, akú nastúpili jej predchodcovia. Aké kroky chcú podniknúť vaše strany v oblasti privatizácie? B. Zala: Pokiaľ ide o perspektívu privatizácie, privatizácii je koniec. Už niet čo privatizovať. A pokiaľ ide o to, čo by bolo možné privatizovať, tam sme principiálne proti – mám na mysli privatizáciu toho, čo zostalo – podielov štátu v štátnych monopoloch ako SP, Slovak Telecom, energetika. Sme aj proti privatizácii carga. Pokiaľ ide o minulosť, je zarážajúce, že FNM od roku 1998 v podstate z hľadiska privatizácie neurobil nič podstatné, čo by mohlo napraviť chyby, ktoré boli spáchané v rokoch 1994 až 1998. Ja som si dokonca skoro istý v tom, že to urobili zámerne a zamietli veci pod koberec. Navrhli sme zákon o preukazovaní pôvodu majetku. Ten by mal fungovať ako účinný spôsob, ktorý by vytváral tlak minimálne na to, aby sa prostriedky nezískavali nezákonným spôsobom. V. Veteška: Vôbec sa nebudem vyhovárať, že som nebol členom HZDS. Do veľkého privatizačného procesu zasahoval v určitom období aj minister privatizácie Ivan Mikloš. Chybou minulých politikov bolo, že niektorí boli nenažraní a chamtiví. Popri tom, že si zobrali priemyselný podnik strojárskeho charakteru, si k tomu zobrali aj bitúnok a ešte niečo navyše. Druhou chybou bolo, že chceli mať čo najviac majetku, lebo byť pánom majiteľom niečo znamená, aj keď nemali nijaké vedomosti o tom, ako sa takéto podniky riadia, a preto sa napokon aj rozpadli, rozpredali a zvýšila sa nezamestnanosť. To je môj ekonomický názor. Tam, kde bola privatizácia v minulosti neúspešná, ju budem verejne kritizovať, nech to je aj do radov tej strany, ktorej som členom. Ak však kedysi bola privatizácia robená hrubými krokmi, tá po roku 1998 sa uskutočňovala veľmi sofistikovane. Nikdy by som nesúhlasil s privatizáciou strategických podnikov, elektrických, energetických sietí, SPP, Transpetrolu a podnikov, ktoré je možné za akýchkoľvek okolností z titulu prebytku peňazí udržať aj za cenu krátkodobého alebo dlhodobého únosného zaťaženia štátneho rozpočtu, pretože dnes výnosy z týchto podnikov ukazujú, že by sme oveľa lepšie mohli napájať štátny rozpočet. To, že štát nie je dobrý vlastník, hovoria len hlupáci, ktorí za nič riadne nezodpovedali. Dištancujem sa aj od predaja letiska či carga. Ľ. Benkovičová, sociologička: Slovensko je krajina, kde nie sú veľké politické strany. Jediná veľká strana, resp. strana, ktorá sa aspoň preferenciami môže zdať veľkou, je Smer. Jeho preferencie však ešte neboli potvrdené voľbami. V takejto krajine sa teraz bude utvárať po voľbách vláda. Zaujímalo by ma, aké máte argumenty na to, že nová vláda, ktorá vznikne aritmetickým spôsobom – teda tak, aby mala vládna koalícia v parlamente prevahu, bude vo vláde robiť silné zmeny v sociálnej a ekonomickej oblasti. B. Zala: Úprimne nesúhlasím s premisou, ktorú ste povedali. Vláda nebude aritmetická. Samozrejme, bude musieť byť aritmetická v tom zmysle, že bude musieť mať väčšinu. Chrbtovou kosťou uvažovania však budú nepochybne základné programové ciele. S partnerom, s ktorým sa bude rokovať, sa bude rokovať o tom, ktoré z tých bodov je ochotný realizovať a na ktorých bodoch je ochotný sa dohodnúť. Inými slovami, ak Smer bude zostavovať vládu, bude mať základných osem alebo desať programových bodov, pri ktorých si povieme, že toto je tá chrbtová kosť, ktorú chceme realizovať. A otázka potom bude, kto sa s nami chce na nich podieľať. Je nemysliteľné, aby Smer prišiel do vlády a zo svojho programu nezrealizoval ani jeden bod a tvrdil, že význam má len to, že sme vstúpili do vlády. To by bol koniec Smeru. Predstava toho, že sa zúčastníme na štátnej moci, v Smere nevládne. Takto veci v Smere nestoja. Program bude rozhodujúci. Ľ. Benkovičová: Ako ste však ochotní robiť kompromisy? Okrem Smeru majú ostatné strany všetky okolo 11 až 12 percent a politická scéna je rozbitá. Je možné za takýchto okolností realizovať v tejto krajine silný vládny program? B. Zala: Súhlasím s vami, je to trochu iná otázka ako aritmetický súčet a problém silnej politiky. Silná politika v tom zmysle, že by sa teraz dala realizovať čistá sociálnodemokratická politika, nebude jednoduchá otázka. Preto sa budú dať robiť len prvé malé kroky, lebo budeme mať záujem zostať vo vláde osem rokov. Keďže však Smer je jedinou sociálnodemokratickou alternatívou, budeme musieť vstúpiť do rokovania s niektorou pravicovou stranou, pri ktorej budeme mať pre sociálnodemokratický program čo najväčší priestor. Inými slovami, nebude nám prekážať, ak obsadia rezorty, ktoré nesúvisia so sociálno-ekonomickou oblasťou. Budeme sa usilovať presadiť silnú politiku, ale vláda je možná len ako vláda kompromisu. To som nikdy nepoprel. Výsledkom volieb je kompromis. V. Veteška: Ja odmietam aritmetickú vládu. Napriek všetkému dobrému, čo sa dialo po roku 1989, sa musí konečne zastaviť zostavovanie vlády na základe politikárčenia. Mali by sme začať už konať, a nie kšeftovať s politickými názormi. Väčšinou si politické strany rozdelia rezorty a to sa potom prezentuje ako politická nominácia tej-ktorej strany. To je totálna hlúposť. Lebo potom sa ministrami stávajú rôzne osoby a tak to na tých ministerstvách aj vyzerá. Od týchto volieb by sme teda mohli chcieť, aby sa začali formovať dve odlišné skupiny ľudí, ktoré by sa líšili prístupom k politickému programu. Mňa nikto nepresvedčí, že minister Fedor je dobrý minister obrany, že ministerka Žitňanská je dobrá ministerka spravodlivosti, a tak by som mohol menovať aj Lišku alebo Kaníka. Bolo absolútnou neprofesionalitou nominovať ich. Ja som napríklad zvedavý, ako bude Smer tvoriť koalíciu s KDH pri ich protichodných postojoch k zmluve o výhradách vo svedomí či k odluke cirkvi od štátu. Niekto z nich bude musieť ustúpiť. Budúcnosť komunikácie pri zostavení vlády teda bude musieť byť postavená na tom, že sa najprv stanovia programové ciele a ministri budú musieť byť ich garantmi.