Vyšehradská štvorka – aké pokračovanie?

Ciele, ktoré vytýčili signatári Deklarácie o spolupráci Poľskej republiky, Českej a Slovenskej federatívnej republiky a Maďarskej republiky v úsilí o európsku integráciu 15. februára 1991 vo Vyšehrade, sa už naplnili. Poľsko, Maďarsko i obe následnícke republiky po ČSFR – Česká republika a Slovenská republika – podpísali v Aténach Európsku dohodu, ktorá sa už odsúhlasuje v domácich referendách a v parlamentoch členských krajín EÚ. Česká republika, Maďarsko a Poľsko sú v NATO a Slovensko bude v tejto transatlantickej organizácii kolektívnej bezpečnosti a obrany plnoprávnym členom už čoskoro. Život potvrdil, že konštatovanie signatárov deklarácie o totožnosti cieľov a podobnosti ciest ich uskutočňovania v mnohých oblastiach bolo správne. Dnes nik nepochybuje, že spolupráca štyroch stredoeurópskych krajín prispela k prekonávaniu rezíduí minulosti a k stabilizácii regiónu. Aj, či najmä, preto sa vždy tešila silnej politickej podpore zo strany členských krajín NATO a EÚ a ich vrcholných predstaviteľov. Až takej silnej, že Václav Klaus to ešte ako český premiér využil roku 1993 na vyjadrenie: „Vyšehrad sa nás netýka. Išlo o proces, ktorý celkom umelo vyvolali západné krajiny.“ Hodnota spolupráce Významnú úlohu zohrala spolupráca v rámci V4 pri prekonávaní zahraničnopolitickej izolácie SR, ktorá bola dôsledkom politického zlyhania garnitúry vládnucej v rokoch 1994 – 1998. Pre Slovensko znamenal návrat do tejto regionálnej spolupráce na konci roku 1998 významný politický symbol tak smerom dovnútra štátu, ako aj v širšom medzinárodnom meradle. Vtiahnutie do spolupráce s troma novými členskými krajinami NATO bola pre SR zároveň obrovskou praktickou pomocou pri príprave na vstup do NATO a EÚ. Aj vďaka silnej a koordinovanej podpore Prahy, Budapešti a Varšavy sa zvýšil náš rating a prepracovali sme sa medzi vedúce kandidátske krajiny. Podpora Slovensku však nevyplývala iba zo sentimentu, solidarity alebo intelektuálnych úvah o spoločnej kultúrnej a historickej identite stredoeurópskeho regiónu. Za pomocou Slovensku treba vidieť aj určité chápanie národnoštátnych záujmov partnerských krajín. Autoritárske, izolované, a teda aj neintegrované Slovensko by bolo pre susedov zo strednodobého hľadiska stále zdrojom problémov a zvýšených nákladov pri zavádzaní schengenského systému, vojenskej a bezpečnostnej spolupráce, regionálnej a prihraničnej spolupráce a podobne. Prínos spolupráce v rámci V4 pre Slovensko bol taký zrejmý, že práve slovenská verejná mienka, ako to ukázali sociologické výskumy, jej bola najväčšmi naklonená. Preto je prirodzené, že slovenská zahraničná politika sa usiluje vo vyšehradskej spolupráci pokračovať aj v nových podmienkach, keď všetky štyri krajiny budú v NATO i EÚ. Aj keď sme ako najmenší štát z tohto zoskupenia s najpozitívnejšou skúsenosťou najviac zainteresovaní na prijatí novej deklarácie o spolupráci a jej praktickom napĺňaní a ako predsedajúca krajina máme možnosť dať v tomto smere významný impulz, budúcnosť V4 závisí predovšetkým od toho, aká bude politická vôľa Poľska, Česka a Maďarska pokračovať v regionálnej spolupráci. Rozhodne tiež schopnosť všetkých partnerov identifikovať, formulovať a následne presadzovať spoločné záujmy nielen v EÚ a NATO, ale aj mimo ich rámca. Inak povedané, ide o to, či sa všetky štyri krajiny zhodnú na tom, že pokračovanie spolupráce pre ne môže priniesť skutočnú pridanú hodnotu. Niečo, čo by samy nedokázali dosiahnuť. Viac ako politický koncept Hľadanie a pomenúvanie týchto spoločných záujmov by nemalo byť iba záležitosťou vlád a ministerstiev zahraničných vecí, ale aj poslancov parlamentov, hodnotovo príbuzných politických strán, zástupcov regionálnych a miestnych samospráv, MVO i akademických kruhov. Takáto spolupráca by bola založená aj na pocite a pochopení širších zložiek občianskych spoločností, že je pre ne užitočná, že prináša hmatateľné efekty, že sa neredukuje iba na politické deklarácie, že nesupluje to, čo sa dá dosiahnuť v rámci bežného fungovania EÚ a NATO alebo štandardnej bilaterálnej spolupráce. Samozrejme, veľkú politickú hodnotu má už samo pravidelné stretávanie sa predstaviteľov exekutívy, výmena názorov na medzinárodnú situáciu a koordinovanie postupov od prípadu k prípadu. Faktom však ostáva, že okrem Vyšehradského fondu, do ktorého všetky štyri krajiny prispievajú rovnakou čiastkou (počínajúc rokom 2003 je to 600 tisíc eur, čo umožňuje poskytnúť každoročne granty vo výške dva milióny eur a vyše tridsať vyšehradských štipendií), V4 nemá nijaký iný právny rámec, finančné zabezpečenie aktivít s jasnou zodpovednosťou či aspoň minimálny aparát. V dôsledku toho sa nepodarilo realizovať ani jeden z veľkých projektov, ktoré sa deklarovali v roku 1999. Faktom tiež zostáva, že všetky členské krajiny zatiaľ odmietajú vytvorenie čo len minimálnej inštitucionálnej štruktúry, a tým aj perspektívu vytvoriť z V4 podobné regionálne zoskupenie, akými sú napríklad Benelux alebo Severská rada. Potreba analýzy Vyšehradská spolupráca až priveľmi závisí od osobných predstáv a politických priorít toho-ktorého premiéra. Najčerstvejším príkladom je kríza vzťahov v rámci V4, ktorú spôsobilo otváranie dekrétov prezidenta Beneša bývalým predsedom vlády Maďarskej republiky Viktorom Orbánom a jeho koncepcia spájania maďarského národa ponad hranice vytváraním právnych a inštitucionálnych väzieb medi MR a občanmi maďarskej národnosti v susedných krajinách, ktorá našla vyjadrenie v kontroverznom zákone o zahraničných Maďaroch. Ďalšou závažnou a zároveň delikátnou otázkou preto je, ako zvládnuť podobné možné krízy, ako preventívne pôsobiť proti ich vzniku. Odpovedať si treba tiež na to, či aj po začlenení všetkých krajín V4 do NATO i EÚ budú USA, Nemecko a ďalšie krajiny podporovať vyšehradskú spoluprácu ako faktor stabilizácie multietnického stredoeurópskeho regiónu, ktorý je navyše na východnej hranici EÚ a NATO. Hranici konfrontovanej s problémami nelegálnej migrácie a transferu terorizmu a organizovaného zločinu do západnej Európy. Slovenská zahraničná politika potrebuje tiež širšiu analýzu, či po vstupe do EÚ a po zmene medzinárodných vzťahov v dôsledku irackej vojny nedôjde pod vplyvom nových hospodárskych a bezpečnostných podmienok a inštitucionálnych rámcov rozhodovania k takému redefinovaniu národnoštátnych záujmov u niektorého z vyšehradských partnerov, že pokračovanie spolupráce preňho jednoducho prestane byť atraktívne. Ak je však slovenská politika i verejná mienka naklonená jej pokračovaniu, pred nami, ako najmenším štátom, stojí úloha zatraktívniť sa v ostatných krajinách zoskupenia. Nielen v radoch politickej elity, v akademických a kultúrnych kruhoch, ale aj medzi radovými občanmi. To predpokladá rozvinúť profesionálne public relations. Na udržaní a posilnení pozícií SR v rámci tohto neformálneho regionálneho zoskupenia bude kľúčová schopnosť prichádzať s príťažlivými politickými iniciatívami. Vygenerovanie takejto reálnej schopnosti predpokladá redefinovať slovenské národnoštátne záujmy, ktoré sa dajú najvýhodnejšie a najúčinnejšie presadzovať práve prostredníctvom vyšehradskej spolupráce a využitia jej synergického efektu. Slovenská diplomacia z tohto hľadiska stojí pred úlohou starostlivo analyzovať najmä diferencované dôsledky vstupu do EÚ na vyšehradských partnerov.