Vyrovnať zdroje s ambíciami

Krátke pripomenutie: v decembri 2005 sa zástupcom členských krajín po dlhých a komplikovaných rokovaniach podarilo dosiahnuť dohodu o rozpočtovom rámci EÚ na roky 2007 – 2013. Britské predsedníctvo predložilo dokument na rokovania pomerne neskoro a bezprostrednou reakciou väčšiny krajín bolo jeho odmietnutie. Londýn nakoniec vypracoval novú verziu, v zásade rovnakú, no s mnohými zmenami v detailoch, ktoré mali „uspokojiť“ protestujúcich partnerov. Aj tento návrh bol prijatý len na poslednú chvíľu, niekoľko hodín po plánovanom ukončení rokovaní, a mnohé členské krajiny prikývli len so zaťatými zubami – predovšetkým noví členovia, ktorým bola výrazne zoškrtaná regionálna pomoc. Londýnu nakoniec pomohol pocit, že „nič lepšie už nepríde“, a zmierovacia úloha, ktorú zohrala nemecká kancelárka Angela Merkelová. Vyzeralo to, že dráma skončila. Vlády členských štátov však nie sú jedinými hráčmi európskej politiky. Na základe dohody medzi inštitúciami EÚ musí s finančnou perspektívou súhlasiť aj Európsky parlament. Ten, rovnako ako Komisia, opakovane kritizoval predložený návrh, a preto nebolo až také prekvapujúce, že ho v prvom hlasovaní odmietol. Postoj Európskeho parlamentu (EP) je potrebné vidieť vo dvoch súvislostiach – ako súčasť komplikovaných vzťahov medzi inštitúciami únie a ich boja o vplyv na politiku, aj ako vyjadrenie určitého postoja, názoru na budúcnosť EÚ. Symbolický boj o pozície Odmietnutie finančnej perspektívy EP netreba chápať ako príčinu toho, že by únia mala od 1. januára 2007 fungovať na základe rozpočtového provizória. Rozpočtové provizórium je najhorším možným scenárom, pretože by neumožňovalo realizáciu väčších podstatných výdavkov, čo by sa týkalo najmä regionálnej politiky. Najviac by na to doplatili nové členské krajiny, Európsky parlament by bol obvinený zo „sabotovania“ procesu. Prvé odmietnutie je symbolickým aktom. Európsky parlament má právo spolurozhodovať o finančnej perspektíve únie. V januári však mal schváliť návrh, s ktorým principiálne nesúhlasil (a tento nesúhlas zjednocoval v podstate všetky politické skupiny). Možnosť spolurozhodovať o finančnej perspektíve je pre EP dôležitým posilnením mocenského postavenia, najmä voči Rade. Ak by sa však spolurozhodovacia právomoc obmedzila len na formálne „opečiatkovanie“ návrhu dohodnutého a prijatého členskými krajinami, postavenie EP v štruktúre únie by bolo oslabené. Preto bolo prirodzené, že europoslanci vyjadria svoj názor a nepodriadia sa argumentu „keď sa už dohodla Rada, je zodpovedné to podporiť“. Opäť však treba pripomenúť, že ide o symbolický konflikt – konečná dohoda, ku ktorej sa dospeje po rokovaniach medzi Parlamentom a Radou, sa nakoniec nebude príliš líšiť od tej, na ktorej sa uzniesla Rada v decembri. Hoci EP žiadala podstatné navýšenie výdavkov, nakoniec sa pravdepodobne uspokojí s 1 – 4 miliardami eur naviac. Dôvody sú dva – nemá spôsob, ako členské krajiny prinútiť poskytnúť únii na jej pôsobenia viac peňazí, a súčasne nemôže vyzerať ako bezprostredná príčina „európskej krízy“. Aký vysoký rozpočet? Bez ohľadu na tieto symbolické medziinštitucionálne zákopové boje treba konštatovať, že finančná perspektíva na roky 2007 – 2013 má ďaleko k ideálu. Výška prostriedkov je jedna vec, podstatná je však aj štruktúra výdavkov. V oboch prípadoch sa opäť dostávame k mocenským vzťahom medzi inštitúciami únie a spôsobu, na základe ktorého prijímajú rozhodnutia. O výške rozpočtovej perspektívy sa diskutuje už viac ako dva roky. V decembri 2003 zverejnili lídri šiestich členských krajín – najväčších čistých prispievateľov – otvorený list, v ktorom žiadali obmedziť výdavky EÚ na hranicu 1 percenta HDP. Argumentom Nemecka, Rakúska, Francúzska, Holandska, Švédska a Veľkej Británie bolo, že ak Európska komisia žiada od krajín „zodpovednú rozpočtovú politiku“ a šetrenie na výdavkoch, rovnaký recept má uplatňovať aj na seba. V pôvodnom návrhu počítala Komisia s výdavkami vo výške 1,14 percenta HDP – teda asi o sedminu vyššie. Vyšší rozpočet žiadal aj Európsky parlament. Argument bol rovnako presvedčivý – rozširovanie a nové úlohy stavajú Európsku úniu pred výzvy, ktoré nebude môcť naplniť so zníženým rozpočtom (na obdobie 2000 – 2006 bol strop výdavkov vo výške 1,24 percenta HDP). Rokovania o finančnom rámci vážne naštartovalo luxemburské predsedníctvo. Keď predkladalo na júnový summit návrh dohody, prihliadalo skôr viac na požiadavku škrtať, než potrebu investovať – v záujme obmedzenia rozpočtu sa rozhodlo brať vo veľkej miere aj z prostriedkov určených na európske vzdelávacie programy či podporu vedy a výskumu. Návrhy luxemburského predsedníctva však boli členskými krajinami odmietnuté z úplne iných dôvodov – najmä pre neochotu Británie akceptovať zníženie „rabatu“ – teda sumy, ktorú každoročne dostáva z európskeho rozpočtu späť. Ani dohoda dosiahnutá britským predsedníctvom nemenila nič na princípe „radšej škrtať ako investovať“. Členské krajiny, ktorých zástupcovia v Rade o perspektíve rozhodovali, neboli ochotní svojim domácim voličom vysvetľovať, že vyššie príspevky do spoločného rozpočtu nie sú dotovaním „nenásytného Bruselu“ či „parazitujúcich chudobných bratrancov z východu (a juhu) Európy“, ale investíciou do spoločnej budúcnosti. V rozhodovaní o európskej politike prevládol úzko národný prístup. Problematická štruktúra výdavkov Za celou hádkou o výške rozpočtu však stáli aj rozličné názory na štruktúru jeho výdavkov. Najvypuklejším problémom bola neochota Británie vzdať sa podstatnejšej časti rabatu a neochota Francúzska reformovať poľnohospodársku politiku (pričom obe krajiny svoj súhlas so zmenou podmieňovali súhlasom druhej strany). V prípade britského rabatu je vec jasná – je to prežitok minulosti, pre ktorý neexistuje v dnešnej únii žiaden objektívny dôvod. Keď ho pred viac ako 20 rokmi dohodla vláda M. Thatcherovej, argumentom bol zlý stav britskej ekonomiky a fakt, že britské poľnohospodárstvo (z viacerých príčin) profitovalo iba slabo zo spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP). Odvtedy však zásadne poklesol podiel SPP na európskom rozpočte a hoci Británia čerpá stále pomerne málo poľnohospodárskych dotácií, pýši sa dnes jednou z najúspešnejších ekonomík EÚ (aj keď o udržateľnosti toho úspechu sa vedú diskusie). Trochu komplikovanejšie je to s poľnohospodárskou politikou. Pravdou je, že podiel výdavkov na SPP v rozpočte EÚ trvalo klesá (hoci dnes je to ešte stále 40 percent). V roku 2003 vstúpila do platnosti reforma politiky, ktorá síce implementovala niektoré z dobrých návrhov zmien, no v nedostatočnej miere a súčasne, na základe dohody, „zabetónovala“ dnešnú podobu SPP až do roku 2013. Francúzsko, ktoré politiku bráni najviac, keďže z nej aj najviac získava, tak dostalo do ruky dobrý argument na odmietnutie zmien pred rokom 2013. Problémom nie je samotný fakt, že Európska únia podporuje svojich farmárov. Jednou z príčin vytvorenia SPP bolo úsilie zabezpečiť vyrovnanie ekonomicko-sociálnych rozdielov medzi mestom a vidiekom, a tým zabezpečiť rozvoj vidieckych oblastí a zabrániť ich vyľudňovaniu. Európsky vidiek sa nemôže premeniť na ľudoprázdnu krajinu víkendových domov, ani obrovský skanzen žijúci z agroturistiky. Problémom SPP však je, že svoje funkcie neplní dosť dobre. Podporu dokážu mnohokrát získavať najmä veľkí, bohatí farmári a štruktúra (aj po zmenách v roku 2003) stále tlačí poľnohospodárov k uplatňovaniu environmentálne škodlivých techník, resp. nemotivuje k cielenejšej ochrane životného prostredia. Zmena je teda potrebná, zamerať sa však treba na podobu SPP, nie „škrty za každú cenu“. Európske riešenia európskych potrieb Diskusia o tom, ako má vyzerať moderný rozpočet Európskej únie, sa teda nemôže obmedziť na konštatovanie „čím viac vezmeme poľnohospodárom, tým viac dostane vzdelávanie, veda a výskum“. Podpora konkurencieschopnosti a inovatívnosti sa dopĺňa s podporou sociálnej kohézie (vrátane kohézie medzi mestom a vidiekom) a Európska únia nemôže uveriť snu, že dokáže prosperovať ako „globálny poskytovateľ služieb a hi-tech výroby“, ktorý môže zabudnúť na poľnohospodárstvo a možno aj časť priemyslu. Ak chce únia splniť úlohy, ktoré pred seba kladie (resp. ktoré pred ňu kladú členské krajiny svojim rozhodovaním v Rade), musí mať dostatočné zdroje. O ich výške a podobe však nemožno rozhodovať na základe úzko národných vnímaní potrieb. Jednou z možností je európska daň, ako ju navrhuje rakúske predsedníctvo.