Vyriešiť hádku

Tento rok sa európska obrana dostala na vrchol agendy európskych vlád. Rozdiely v pohľadoch na vojnu v Iraku z nej urobili vysoko citlivú tému. Dá sa povedať, že európska bezpečnostná a obranná politika (EBOP) napredovala roku 2003 podľa plánu. Na začiatku roka prebrala únia od OSN úlohu vycvičiť policajné jednotky v Bosne, na jar na ňu prešla zodpovednosť za jej prvú vojenskú misiu – v Macedónsku. Pri nej sa však ešte stále spoliehala na podporu NATO. V lete však už uskutočnila prvú „autonómnu“ operáciu, keď poslala niekoľko stoviek príslušníkov mierových jednotiek do Bunie v Kongu. Medzičasom európski ministri obrany ďalej pokračovali v práci na Akčnom pláne európskych možností, ktorý má, rovnako ako paralelný proces prebiehajúci v NATO, určiť základné nedostatky vo vojenských možnostiach Európy. Návrh európskej ústavy zahŕňa aj zmienku o vytvorení Európskej agentúry pre výzbroj, výskum a vojenské možnosti. Jej cieľom má byť definovanie potrieb a spôsobov, ako ich naplniť, podpora vlád v napĺňaní ich sľubov, podpora posilnenia politiky spoločného nákupu výzbroje a výstroja a posilnenie európskeho obranného priemyslu. Skutočný obraz však nie je taký jednoznačný. Nebezpečná zhoda okolností ohrozila samotnú existenciu EBOP – iracký konflikt, ktorý rozdelil Európu na pro- a antiamerickú, snaha antiamerickej frakcie vytvoriť jadro európskej obrany, následná nepriateľská reakcia USA a odraz týchto ostrých diskusií v práci európskeho konventu. EBOP má zmysel len ako nástroj európskej zahraničnej politiky – deklarácie nekryté vojenskou silou majú malú váhu. Keď však spoločnú zahraničnú politiku znemožnia vážne rozdiely, strácajú vojenské nástroje zmysel. Tervuren Na stretnutí v Bruseli, 29. apríla, sa premiéri Nemecka, Francúzska, Belgicka a Luxemburska dohodli na užšej spolupráci v siedmich oblastiach obrannej politiky. Šesť z nich nebolo veľmi kontroverzných. No siedmou bola belgická myšlienka vytvorenia operačnej plánovacej jednotky EÚ v Tervurene. Podľa nej, ak má byť EÚ schopná vykonávať autonómne operácie, ako sa na tom pätnástka dohodla, potrebuje vlastných operačných plánovačov (strategických plánovačov už má – v rámci ministerskej rady majú radiť jednotlivým ministrom). Argumentom proti zasa bolo, a použili ho najmä vlády nepozvané na summit v Tervurene, že EÚ môže na operácie typu Berlín-plus (podobné ako v Macedónsku) použiť plánovačov NATO v SHAPE, ak sa rozhodne spolupracovať s alianciou, alebo národné generálne štáby, upravené podľa toho, ktoré krajiny sa na misii zúčastnili (pre misiu v Bunii vybrali francúzsky štáb). Proti tomu sa dá zasa namietať, že len väčšie krajiny únie majú dostatočne veľké štruktúry a malí členovia by radšej spolupracovali v spoločnom štábe, ako by len sekundovali štábu veľkej krajiny. Na takýchto technických argumentoch však nezáleží. Belgický návrh – podporený Chiracom a Schröderom aj napriek radám ich ministerstiev obrany a zahraničných vecí – sa ukázal ako politicky kľúčový. Štyri zainteresované vlády boli tie isté, ktoré zablokovali pomoc NATO Turecku v januári a februári. Fakt, že hlavní zástupcovia protivojnového tábora sa rozhodnú vytvoriť jadro európskej obrannej organizácie s vlastným operačným plánovaním, vyslal pre USA, Britániu, Španielsko, Taliansko a východnú Európu jasný signál. Bola to iniciatíva, ktorá mala podkopať NATO a vylúčiť Britov z jednej oblasti, v ktorej môžu hrať vedúcu úlohu. Netýkalo sa to len obrany – Francúzi a Nemci celé roky odmietali názory, že sa usilujú o vytvorenie „európskeho jadra“, ktoré by v rozšírenej Európe prevzalo vodcovstvo. Teraz naznačili, že také jadro neprijme tých, ktorí nekladú Európu na prvé miesto – a to sa určite týka Britov a Východoeurópanov. Štyri zainteresované vlády samozrejme také pohnútky popreli. Iniciatívu však považovali za historicky dôležitú, niečo podobné, ako vytvorenie spoločnej meny. Podľa nich je obrana ďalšou veľkou oblasťou integrácie a anglosaský nesúhlas ich nemal zabrzdiť. Koncept európskych plánovačov nie je sám osebe až taký zaujímavý. Ak sa má EÚ zapojiť do stredne veľkých samostatných operácií, je pravdepodobne aj želateľný. No kontext, v ktorom vznikol – Európa rozdelená do dvoch nepriateľských táborov – hovorí o mimoriadne zlom načasovaní. Tervuren otočil nožom v jazve medzi „starou“ a „novou“ Európou. Každý pristupuje podozrievavo k motívom toho druhého. Čo je najhoršie, pentagónskym jastrabom spôsobil veľkú radosť. Ich ambícia praktizovať politiku „rozdeľ a panuj“ sa stala reálnejšia. Vysokí predstavitelia vo Washingtone videli v iniciatíve – akokoľvek to bolo bezdôvodné – alternatívu NATO, a tým oslabenie aliancie. Pridali to k ostatným veciam, ktoré im na Európe prekážali. Jednou z nich bol manažment operácie v Bunii – ministri EÚ neprediskutovali operácie s NATO a rozhodli jednostranne. Ďalej tu bol ústavný konvent s jeho návrhom klauzuly o vzájomnej pomoci, ktorá akoby bola hrozbou článku 5 Severoatlantickej aliancie. Navyše, návrh konventu hovoriaci o „štruktúrovanej spolupráci“ akoby formalizoval výsledky summitu z 29. apríla. Počas roka sa tak vo Washingtone zmenilo vnímanie EBOP v jej neprospech. A ak budú Američania vystupovať aktívne proti nej, ťažko bude fungovať. Nepriateľstvo má vplyv aj na plány EÚ prevziať misiu v Bosne. Nevojenská časť Pentagónu je silne protifrancúzska a anti-EÚ. Slovami jedného predstaviteľa vlády USA: „Nikdy sa nám nepodarí presvedčiť Pentagón, aby dovolil EÚ prebrať misiu v Bosne, ak budú niektorí Európania presadzovať Tervuren.“ Cesta pred nami Keď sa v Berlíne stretli Chirac, Schröder a Blair, dali si veľký pozor, aby tieto citlivé otázky neboli „veľmi dramatizované“. Chirac pochopil, že nemá zmysel vytvárať európsku obranu bez Británie – Schröder s tým mal vždy problém. Blair zasa prehliadol rady (najmä z ministerstva obrany) a prijal myšlienku plánovacej jednotky EÚ – pokiaľ bude priaznivo naklonená NATO. Vyzerá to, že veľká trojka dosiahla kompromis. Medzivládna konferencia pozmení ústavnú dohodu v časti o štruktúrovanej spolupráci tak, aby na snahu akejkoľvek skupiny vytvoriť európsku obranu bol potrebný jednomyseľný súhlas. Podľa súčasnej verzie nie je potrebný. Aj keď sa však veľká trojka dohodla, problémy na Medzivládnej konferencii môžu spôsobiť malí členovia. Tí nebudú súhlasiť s úpravou, ktorá veľkým členom umožňuje nečakať na nich a ísť dopredu samostatne. Konečný kompromis bude pravdepodobne hovoriť o tom, že prijatie do takejto „užšie spolupracujúcej skupiny“ nemá byť veľmi zložité. Článok o spoločnej obrane sa pravdepodobne tiež upraví tak, aby pozdvihol funkciu NATO. Podporia ho len členovia aliancie, to však nemusí byť kontroverzné. O vzájomnej vojenskej pomoci hovorí aj Dohoda o Západoeurópskej únii, ktorú podpísalo desať dnešných členov a stále platí. Nezáleží na tom, že si členovia EÚ sľúbia, že sa budú navzájom brániť – ak ostane hlavným nástrojom NATO. Pokiaľ ide o Tervuren, zainteresovaní sa dohodli, že na predmestí Bruselu sa nebude nič diať. Namiesto toho posilní EÚ svoje kapacity vo vojenskom štábe pri Rade ministrov. Tak sa únia dokáže lepšie pripraviť na svoje vojenské operácie. Zatiaľ ostáva otvorené, či by mala byť EÚ schopná aj sama zabezpečiť priebeh operácií – Briti a väčšina z 25 členov sú proti. Podľa Berlína, ak už nie Paríža, v záujme dosiahnutého kompromisu nie je vhodné v blízkom čase nato tlačiť. Pokiaľ Británia, Francúzsko a Nemecko dokážu udržiavať konštruktívny prístup, má EBOP šancu. No ak ostanú Európania rozdelení na pro- a antiamerický tábor, dosiahne sa len málo. Paríž a Berlín musia zabezpečiť, aby rozvoj EBOP neprehĺbil rozdiely medzi „novou“ a „starou“ Európou. Veľká Británia zasa musí ukázať jasnejší záväzok voči európskej obrane. Ministri jej vlády sa to nesmú báť povedať otvorene a prelomiť tým strach z vyprovokovania negatívnej reakcie masmédií. To by obnovilo meno Británie v niektorých častiach Európy. Britskí ministri musia zároveň pokračovať v dlhom a namáhavom presviedčaní Američanov, aby spoločnú európsku obranu podporili. Článok bol uverejnený na www.euractiv.sk Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.