Sú to už bezmála dve desiatky pár rokov, čo sa slovenskí psychiatri rozhodli vzdelávať slovenských novinárov. Samozrejme, nie vo svojom odbore ani pre svoj odbor. Vzdelávať sa nás pokúšali pre tých, ktorým píšeme a o ktorých píšeme. A preto, ako o nich píšeme. Preto, že ovplyvňujeme čitateľov a prostredníctvom nich aj nečitateľov nielen v dobrom, ale aj v zlom. Či sa to im, ale aj nám páči, alebo nie. A tak to bolo učenie v mnohonásobne vlastnom záujme – všetko, čo sa človek naučí, je preňho užitočné, všetko, čo sa naučí novinár (ak sa učiť chce), môže byť užitočné pre čitateľov.
Vtedy, nedlho po prevrate, išlo nielen o odtabuizovanie trinástej komnaty duševných chorôb, ktoré boli (boli?) spojené s biľagom hanby, v očiach verejnosti. Išlo aj o to, ako novinári píšu (alebo by mali písať) o duševných chorobách, o duševne chorých, o ich statuse v spoločnosti, o tom, že sú to rovnakí pacienti-ľudia, ako sú pacienti-ľudia s chorým srdcom, obličkami, pľúcami, očami…
Stretávali sme sa so špičkovými psychiatrami a psychológmi, ktorí sa nám snažili osvetliť prejavy niektorých duševných ochorení, ich podstatu, príčiny a to, ako negatívne ich môže ovplyvniť necitlivosť „zdravých“ ľudí, tobôž médií. Najmä tých, ktoré sa pod pláštikom slobody začali výrazne bulvarizovať a neštítili sa, tak ako sa neštítia ani teraz, vyrábať škandály a senzácie aj z ľudského nešťastia.
Jedným z tých špičkových odborníkov bol aj pán profesor Ivan Žucha. K jeho menu som si po prednáške poznamenala: výrazný človek. Drobný, s tichým hlasom a poznaním trochu zastretými očami, si nás od prvého slova podmanil svojou – výraznosťou. A do mnohých sa zapísal nevysloveným, zato nástojčvým večným svetielkom – všetky krásy (aj škaredosti sveta) posväťte otázkami, úvahami, pokorou poznávania, hrdosťou poznania.
Odvtedy som sa s pánom profesorom stretla už len prostredníctvom jeho dcéry Svetlany, ktorá je mojou kolegyňou, a jeho textov. Aj v Slove, ktorého bol jedným z kmeňových autorov a ktoré aj týmito riadkami vzdáva úctu jeho životu, tvorbe a pamiatke.