Výrazná sebairónia trocha pomôže, ale len výraznému básnikovi

Keďže ťa nechcem priveľmi otravovať, rád by som sa vyhol otrepaným otázkam. Obávam sa však, že sa mi to teraz sotva podarí: mal by som ťa predsa predstaviť slovenskej čitateľskej obci, ktorá doposiaľ nemala možnosť oboznámiť sa s tvojím dielom. Ak, pravda, nepočítam tých, čo sa v súčasnej maďarskej literatúre orientujú a s radosťou čítajú tvoje knihy. A tak teda prichádzajú prvé hlúpe otázky: Ako by si sa uviedol? Čo treba o tebe nevyhnutne vedieť v krajine, v ktorej ťa už začínajú prekladať? – Som Budapešťan, odjakživa som býval na Szondyho, čo je typická peštianska ulica. Ak by ste niekedy prišli do Budapešti, určite sa po nej prejdite, od Okružnej až po Városliget, lebo tu, vyjadrené názvom poviedky jedného z mojich obľúbených autorov, Gézu Ottlika, „Všetko je“. No a, by the way, prečítajte si Ottlikov román Škola na pomedzí, bude sa vám páčiť. Inak, už tri roky bývam v Szentistvántelepe, presne štyri kilometre od okraja mesta, kúpil som si pekný, staromódny, rodinný dom v úradníckej osade, rozparcelovanej v dvadsiatych rokoch. Od detstva som tu trávil každé prázdniny, v našej chate, so sestričkou a starou mamou, bol to naozajstný raj. Pod orechom som čítaval, kúpať som sa chodil k Dunaju, na bicykli som sa vozil na futbalové ihrisko, koncom týždňa sme čakávali na príchod rodičov. Letá môjho detstva, po krk v mede… (aj) o tomto rozpráva môj román Údolie víl. A ešte o všeličom inom. Usilujem sa tráviť čo najviac času doma, čiastočne sa mi to darí, ale aj nedarí: názov mojej nateraz poslednej básnickej zbierky – Budem sa premávať trošku menej – by nejakým spôsobom chcel byť aj programom. Vyšlo mi pätnásť kníh. Mám sa dobre, v lete vysedávam vo svojej záhrade, v zime nie, v sobotu hrávam futbal, zavše si zájdem do mesta, aj to je príjemné. Ak sa prejdete od stanice Nyugati po Oktogon, v priebehu desiatich minút uvidíte na Okružnej viac pekných žien ako vo finále aktuálneho Miss Universum, nežartujem, vyskúšajte si to.. To, že každý spisovateľ má svoj osobitý, individuálny literárny jazyk, je, samozrejme, fráza. Ale tvoj literárny jazyk obsahuje „čosi navyše“: ako keby si z odstupu, zvonka pozoroval/komentoval svoj rodný jazyk/gramatiku(?). Žiada sa mi tu zacitovať anekdotu, ktorú o tebe vo svojej monografii uvádza maďarský literárny vedec Zsolt Farkas: „V roku 1990 mal náš básnik v istej mníchovskej literárnej kaviarni čítačku, a vo chvíli, keď bolo nemecké obecenstvo už správne naladené a začalo mať z prednesu pôžitok, postavil sa jeden v cudzine žijúci rodák a bojovne začal vykladať zavádzaným Nemcom o hrôzach, ktoré tu on, ako Maďar, počúva. Považuje za poburujúce to, čo Kukorelly s maďarským jazykom stvára, tú neúctivosť, ktorú voči poézii prejavuje, a to, že sa bez zábran opovažuje kráčať v šľapajach veľkých predkov, a on, hoci je Maďar, veru nerozumel ani mäkké f z toho, čo tu odznelo.“ Čo je teda podľa teba to, čo nemajú radi v tvojich textoch? – K jazyku prechovávam tú najväčšiu úctu. Jazyk je prísny a súčasne všeličo pripúšťa: kreatívny prístup, reflektívny vzťah nielen znesie, ale nejakým spôsobom ho aj očakáva. Ak dobre ovládaš svoj jazyk, váš vzťah bude primeraný, v takých chvíľach odpadávaš od radosti z takzvaných neúctivostí, detinskej reči, vedomej, silnej básnickej aplikácie. Ak váš vzťah nie je dobrý, bude ťa to frustrovať a vtedy sa pustíš do naprávania (zrejme predovšetkým seba samého). „Kazí“ sa jazyk alebo sa iba mení? Toto je základný antagonizmus filozofie jazyka. Tým, čo zastávajú názor, že jazyk sa kazí, sa, mám taký dojem, nepáči to, čo robím, a to je normálne. A mne sa zas nepáčia oni. Netvrdím však, že postoj konzervatívcov nemôže byť užitočný. Vďaku však od nich nečakaj, oni neodpúšťajú. Podľa názoru mnohých používaš vo svojich básňach „nebásnické“ prvky. Viem si však predstaviť, že dosť básnické môže byť aj to, keď na ulici alebo v obchode „vytiahneš“ svoj „literárny jazyk“. Všedná a literárna reč u teba splýva, alebo sa neprestajne strážiš a dbáš na to, aby si ich držal od seba? – V súvislosti s recepciou mojich diel sa často hovorí o „nebásnickosti“. „Básnické“ sa, všakáno, chápe ako „pekné“, a to, čo vnímame ako pekné, závisí od socializácie. V centre školského vzdelávania stoja poetiky devätnásteho storočia, „báseň“ má byť taká, ako u Petőfiho alebo Aranya (od Goetheho po Heineho, nanajvýš po Baudelaira), „román“ sa stotožňuje s Jókaim a Mikszáthom (od Waltera Scotta po Balzaca, nanajvýš po Flauberta), takto všetci vieme vopred, že diela, ktoré vznikli po devätnástom storočí, sú jednoducho nečitateľné. Zato tie staršie bez ťažkostí. Presne tak, ako môj starý laptop 486 nedokáže prečítať program Windows XP môjho nového stroja. Len si predstav, povedzme, Aranya a Jókaiho, maďarských spisovateľov, ktorí pracovali s najväčšou slovnou zásobou, koľko by toho porozumeli z rozhovoru dvoch tínedžeriek v električke číslo 6? Prakticky nič, kým dievčatá, nech už sú to akékoľvek husičky, čítajú klasikov bez ťažkostí, ak chcú alebo ak musia, a ak aj tu a tam niečomu nerozumejú, celok pochopia. A dal by sa prebudiť aj ich záujem, keby sme to nepokazili. Keby sme ich súčasnými textami, ktoré by im boli blízke dikciou a témou, nabudili na čítanie, keby sa už od škôlkarského veku nebifľovali diletantské zlátaniny a keby ako štrnásťročné nemuseli doslova zápasiť s jazykom a problematikou Antigony, situácia by bola iná. Škola je z hľadiska prebúdzania lásky k čítaniu kontraproduktívna. Iba ak odstraší. Ešteže môžeš dúfať v snobizmus! Ten je veľmi dôležitý, vyžaduje vrúcnu starostlivosť, no súdobému umeniu to aj tak nepomôže. Snob sa popasoval s učebnou látkou, zdolal ju a dnes ju už ovláda tak, že ju má aj rád. Keď už do nej toľko investoval. Ďalší zápas s novšími poetikami už tak dobre nezvládne. Podľa teba sa tvoj literárny jazyk znáša s globalizujúcim sa svetom? Čo si má vôbec v globalizovanom svete počať maďarský či slovenský spisovateľ so svojím materinským jazykom? – Z jazyka sa nemožno vedome vyvliecť. Približne po dvanástom či štrnástom roku života, keď si už dostatočne uvedomuješ sám seba, je už neskoro. Keď sa z neho v detstve vyvlečieš, takmer okamžite sa ocitneš v ďalšom jazyku, a potom sa nedokážeš vyvliecť zasa z neho, a takto to ide dokola. Globalizmus sa do toho nemôže zastarieť. Je to (tvoj hendikep voči svetovým jazykom) tak, a hotovo. Jedna moja známa povedala, že budúcnosť jazykov malých národov je v rukách „dvojjazyčných“ ľudí. Aký máš na to názor? Ako to je v Maďarsku? – Ja som teraz, napríklad, už len kvôli prekladu mojej knihy, v tvojich rukách. Aj na nejakom bratislavskom literárnom večere by som sa s najväčšou radosťou spoľahol na teba. O tom ani nehovoriac, ako veľmi ti závidím tvoju dvojjazyčnosť. Nedostižná prednosť. Natoľko, že ani nepretekám, ty si vyhral. Nechcel som vyhrať, prepáč. Poďme však ďalej. Aká je odozva tvojich básní a próz v zahraničí? – Mohol by som povedať, že nijaká, no vyznelo by to nafúkane. Odozva sa vyskytla, moje knihy vyšli vo viacerých jazykoch, po nemecky dokonca štyri, jedna básnická zbierka, jeden súbor esejí a dve zbierky poviedok, viackrát ma volali, aby som z nich čítal, dostal som štipendiá, atď. Nemci sú dosť fantastickí, oni naozaj počúvajú, chodia na čítačky ničovatých Východoeurópanov, a správajú sa k tebe úprimne tak, že tomu fakt uveríš. Áno, najlepšie urobíš, ak tomu, kvôli zjednodušeniu, uveríš. Zrejme to úzko súvisí s ich frustráciou z nedávnych dejín: tisíckrát ochotnejšie počúvajú druhých, len aby sa nemuseli zapodievať sebou. Nech to však ostane ich problém, prinajmenšom ja to namiesto nich nevyriešim, radšej sa teším, že sa to vyvinulo takto. A nie nijako. Opýtal som sa Lajosa Grendela, opýtam sa aj teba: čo by sa oddalo preložiť do slovenčiny zo súčasnej, resp. klasickej maďarskej literatúry? – Hocičo. Jánosa Aranya, ale nie versologicky verne. Úprimne povedané, zo slovenského (českého, poľského, rumunského, slovinského) prekladu mám väčšiu radosť ako. Keby nebol. To bol vtip, preklad považujem za skutočne dôležitú vec, ja sa totiž rád cítim dobre u susedov, a každá jedna maďarská kniha preložená do slovenčiny môj pocit komfortu zvyšuje. Takýmito „výmenami“ by sa prípadne dal zvyšovať dobrý pocit aj ďalších Slovákov a Maďarov. Možno, že je to naivita, no ja by som sa nevzdával svojej naivity. Zdá sa, že v súčasnosti je v Maďarsku román veľmi módny. Naozaj je maďarský literárny život poznačený románovou mániou? V čom vidíš príčinu? – To sedí, veľkorománová mánia naozaj fičí a vypočítavo sa zohľadňuje trh. Nevravím, že by sa ma to netýkalo, no v mojom prípade to bolo skôr tak, že som bol zvedavý, či to dokážem dotiahnuť do konca. Či sa tento stav vzrušenia dá udržiavať, či sa teda znovu a znovu „rekonštruuje“. Písanie prózy je čosi ako dlhodobejší pomer so ženou: otázkou je, či a kedy ma omrzí. Či po pocite únavy, monotónnosti, ba až presýtenosti bude nasledovať ďalšia žiadostivosť, zvedavosť. Aj ty už máš svoj veľký román… – To, čo som vo všeobecnosti povedal o písaní prózy, sa vo zvýšenej miere vzťahuje aj na takúto dlhšiu vec. S románom Údolie víl, zhodou okolností to viem na deň presne, som sa babral takmer deväť rokov. Mám taký starý, socialisticky vyzerajúci zošit s modrým obalom, v ňom som si viedol štatistiku o tom, kedy som koľko pracoval. Sedemnásteho januára 1995 som si o jednom niekoľkotisícznakovom textovom náčrte povedal, že ho budem písať ďalej. V júni som sa vďaka štipendiu DAAD na rok odsťahoval do Berlína a vtedy som sa prakticky výlučne venoval písaniu. Koncom roka 1997 som sa úplne nečakane stal obeťou škaredého útoku ad hominem a svoj román som poldruha roka ani neotvoril. Takéto útoky sa v maďarskom verejnom živote „vyskytujú“, neskôr sa mi ušli vo veľkom množstve, nejako som si na ne už aj zvykol, ale ten prvý ma obzvlášť vysilil. V tom období som napísal knihu Ruina. Dejiny Sovietskeho svazu, pohybujúcu sa na pomedzí eseje a prózy, o mojej skúsenosti s komunizmom, a k Údoliu víl som sa vrátil až po nej. Myslím, že takto som to ešte nikomu nevyrozprával. Miklós Erdély, ktorého literárne diela by som rád videl v slovenskom preklade, píše o poézii takto: „Pri písaní básne sa treba úplne vyhýbať básnickému postoju.“ Ako si na tom ty s „básnickým postojom“? Nakoľko vážne berieš v sebe básnika? – Za Erdélyov text Metajazykom, z ktorého si citoval, by som vymenil zhruba polovicu môjho životného diela. Každému začínajúcemu autorovi by som nariadil, aby si ho prečítal, to je minimum. Pre mňa existuje jediný básnický postoj, ktorý nespôsobuje krvopotne trápny pocit: ak sa totiž možno básnickému postoju nejako vyhnúť. Je však pravda, že potom sa práve z toho stane básnický, a teda aj krvopotne trápny postoj, čiže nádej, ako sa z celej veci vyvliecť, neveľmi existuje. Výrazná sebairónia trocha pomôže. Ale len výraznému básnikovi. Miklós Erdély bol veľká postava, maďarská literárna verejnosť sa s ním dodnes nedokázala vyrovnať. Je mŕtvy pomaly dvadsať rokov. Toľko o maďarskej literárnej verejnosti. Zrejme sleduješ aj tvorbu maďarsky píšucich autorov žijúcich na Slovensku. Ktorých považuješ za najpozoruhodnejších? – Mnohých mám rád. Mám ich aj vymenovať? Určite na niekoho zabudnem, dobre, tak Grendel, Tőzser, Farnbauer, Csehy, Németh, Hizsnyai. Ozaj, a čo je s Kálmánom Ballom? Dúfam, že sa nikto neurazí, no môjmu srdcu je najbližší Laci Szigeti. A tvojmu? Endre Kukorelly (1951), maďarský básnik, prozaik, esejista a prekladateľ. Napísal knihy: A valóság édessége, 1984 (Sladkosť skutočnosti, básne); Maniere, 1986 (básne); Én senkivel sem üldögélek, 1989 (Ja s nikým nevysedávam, básne); Azt mondja aki él, 1991 (Hovorí ten, kto žije, básne); Egy gyógynövény-kert, 1993 (Bylinkárska záhrada, výber z básní), Napos terület, 1994 (Slnečná oblasť, eseje); Budapest-Papírváros, 1994 (Budapešť-Papierové mesto, básne v próze); Mintha már túl sokáig állna, 1996 (Ako keby už pridlho stál, próza); H. Ö. L. D. E. R. L. I. N., 1998 (básne); Három 100 darab, 1999 (Tri 100 kusov, próza); A szovjetónió története, 2000 (Ruina. Dejiny Sovietskeho svazu, próza); Kicsit kevesebbet járkálok, 2001 (Trošku menej sa budem premávať, básne); Tündér Völgy, 2003 (Údolie víl, román, vyšiel v bratislavskom vydavateľstve Kalligram). Získal viacero literárnych ocenení (Kniha roka, 1990; Krištáľ Vilenice, 1992; Cena Attilu Józsefa, 1993; Cena Sándora Weöresa, 1994; Cena Sándora Máraiho 2004; Cena Palladium 2004).