Keď sa minulý týždeň objavil na amerických televíznych obrazovkách vetchý starec, aby sa označil za legendárneho tajného informátora v afére Watergate, vyvolal u americkej verejnosti značne polarizované reakcie. Bol tento bývalý námestník riaditeľa FBI hrdinom, alebo zradcom vlasti? Zaslúži si obdiv, zavrhnutie, alebo oboje? Pri pohľade na Spojené štáty z odstupu, spoza Tichého a Atlantického oceánu, sa vynárajú úvahy o spojitostiach so súčasnosťou. Najmä v moslimskom a arabskom svete zaznievajú mimoriadne nástojčivo otázky, či a kedy sa objavia v radoch činiteľov najvyššej federálnej byrokracie odvážlivci, ktorí by vyniesli na svetlo skutočnosti, na ktoré oficiálny Washington odpovedá vyhýbavo, zahaľujúc sa dôvodmi chránenia národnej bezpečnosti. Arabská, moslimská i európska verejnosť sa stotožňuje s Bielym domom pri odmietaní islamistického terorizmu a schvaľuje obranu proti nemu. Tu niekde sa však spoločné zretele rozchádzajú. Podľa prieskumov verejnej mienky neveria ani samotní Američania svojmu prezidentovi do takej miery, ako krátko po 11. septembri 2001. Povedané terminológiou biznisu a trhového prostredia, dopyt po pravde prevyšuje ponuku. Vlády a mocenské centrá nasycujú tento hlad po nefalšovanom poznaní, ale po svojom, oprávňujúc to najvyššími štátnymi záujmami. Na to, či sú najvyššie a skutočne štátne, a nie úzko stranícko-politické, by mal dohliadať strážny pes demokracie – informačné médiá. A v mediálnom psinci (s dovolením za výraz) by sa to malo ozývať nedočkavým štekotom jedincov dychčiacich po vybehnutí a pátraní po čírych a nefalšovaných skutočnostiach. V roku 1972 sa nechali niesť svojím inštinktom dnes už svetochýrni reportéri denníka Washington Post Carl Bernstein a Bob Woodward. Zaujala ich správa o vlúpaní do štábu Demokratickej strany v areáli Watergate vo Washingtone, kde mal kancelárie aj volebný štáb Demokratickej strany. V USA sa schyľovalo k prezidentským voľbám a menovaná dvojica mladých novinárov začala v celej záležitosti objavovať netušené súvislosti. Woodward sa už vtedy poznal s námestníkom riaditeľa FBI a požiadal ho o stretnutie. Z rozhovoru sa zrodilo tajné, ba až mysteriózne spojenectvo dvoch mužov zastupujúcich oba konce informačnej priamky: zdroja a publikačného vyústenia. Plnú priepustnosť toku poznatkov chránil výkonný editor Washington Postu Ben Bradlee a len títo traja odvážlivci poznali pravú totožnosť hlavného zdroja informácií známeho pod prezývkou Deep Throat (Hlboké hrdlo). Hrdinom týchto dní je 91-ročný druhý najvyšší predstaviteľ Federálneho výboru pre vyšetrovanie W. Mark Felt. Už pred 33 rokmi to bol sivovlasý pán považovaný za vlastenca a oddaného stúpenca dlhoročného riaditeľa FBI Hoovera. Starosť o bezpečnosť USA vnímal Felt ako svoje životné poslanie a cez prizmu tohto abstraktného motívu posudzoval aj slová a skutky Richarda Nixona a členov jeho vlády. Nebol nimi nadšený a vyčítal im morálne poklesky, ktoré potom presakovali z Bieleho domu ako hnilobná šťava do federálneho aparátu. Spomeňme len Feltovo konštatovanie, že Nixon a jeho mocenský aparát podriaďovali záujmy Spojených štátov vlastnému straníckemu a osobnému prospechárstvu. Felta hnevalo, že sa stavali nad zákony a že im nebolo nič sväté. Ak by sa nám začal Felt javiť ako svätuškár či naivný rojko odtrhnutý od života, boli by sme na omyle. Ani on neváhal porušovať zákony v mene vysokých princípov ochrany Ameriky pred vnútornými nepriateľmi. Osudnými sa mu stali nezákonné nariadené domové prehliadky členov a prívržencov organizácie Weather Underground, ktorá protestovala proti vojne vo Vietname militantnými spôsobmi vrátane bombových útokov. Za to ho neskôr (v roku 1980) aj odsúdili. Dodajme, že krátko po rozsudku mu udelil prezident Reagan amnestiu za to, že konal v mene vysokého princípu zastavenia terorizmu. Práve šermovanie vyššími princípmi rozprúdilo súčasnú diskusiu v USA o tom, či sa Felt dopustil sústavným vynášaním tajných informácií z Bieleho domu patriotického činu, alebo zrady. Aféra Watergate viedla k pádu Richarda Nixona a jeho stúpenci hania Felta ako zradcu prezidenta, podrývača autority vlády USA a narušiteľa integrity FBI. Nebohý Nixon napokon hájil svoje pôsobenie v Bielom dome odvolávaním sa na vyššie princípy. Otvoril predsa napríklad éru uvoľňovania vo svete, keď navštívil komunistickú Čínu. Pre niektorých sa tak stal odrodilcom a zapredancom vlasti. Nixon i Felt predstavujú osobnosti, ktorým patrí čierna i biela nálepka zradcov i hrdinov. Zaslúžia si obdiv i kritiku. Vymykajú sa čiernobielemu videniu. Nejednoznačný je však aj oslavovaný žurnalista zo 70. rokov Bob Woodward. Dnes je riadiacim editorom Washington Postu a mnohí čitatelia sa pýtajú, či už otupel jeho lovecký inštinkt, keď tento renomovaný denník neodhalil včas zavádzanie verejnosti Bielym domom pri odôvodňovaní invázie do Iraku. Otázkou zostáva, či nechcel, alebo nemohol. Chýbal mu v Bielom dome vysokopostavený zdroj tajných informácií kalibru Marka Felta? Zradcu a zároveň hrdinu? Autor je analytik medzinárodných vzťahov