Vyľudnené mestá budúcnosti

Prevezte sa autom po aleji nápisov ,,nútený predaj“ cez novo naplánované sídliská, ktoré pripomínajú opustené mestá zlých duchov z čias zlatých horúčok. A vtedy pochopíte, kam to vedie, ak ľudia hrajú hazardné hry s domami ako so žetónmi v kasíne. Každý ôsmy dom je tu od roku 2006 v nejakom štádiu vynúteného predaja. Špinavé plagáty v Lathrope (štát Kalifornia) ponúkajú prenájmy prázdnych bytov za diskontné ceny. Na prízemí sú spestrené nasprejovanými grafitmi miestnych gangov. Celé úseky popri ceste sú opustené, nestrážené, pokryté kopami špiny od zimných búrok, ktoré bičovali údolie San Joaquin Valley. V „mestách budúcnosti“ nik nie je doma. Pritom v predchádzajúcom desaťročí tu nehnuteľnosti rástli ako huby po daždi. Na najúrodnejšej pôde, aká existuje. Na miestach ako Lathrop, Manteca a Tracy sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil a ceny domov sa strojnásobili. Projektanti a ich hlásne trúby v mestských stavebných referátoch zdravili tento boom ako novú Ameriku na nových predmestiach: „Každý občan majiteľom domu! Každému polakrový (2 000 m2) pozemok! Nijaké problémy s pôžičkou!“ Našli sa však aj takí, čo v tom videli sídliskové stelesnenie výroku amerického spisovateľa a environmentalistu Edwarda Abbeya (1927 – 1989): „Rast pre rast je ideológia rakovinových buniek.“ V poslednom období tu klesli ceny domov z 500-tisíc na 150-tisíc dolárov, a predsa sú naďalej prázdne, strašidelné. V supermarketoch, ktorých nájomcovia tu nevydržia dlhšie, ako žijú zlaté rybky, sa predávajú len základné potraviny. Ako môže mesto ležiace asi dve hodiny jazdy autom od San Francisca priťahovať ľudí, ak v ňom zločinnosť vysoko prevyšuje celoštátny priemer? Ktorá rodina môže snívať o šetrení, keď tu nezamestnanosť presahuje 16 percent? Vlani dostalo v Spojených štátoch výmer o nútenom predaji rekordných 2,8 milióna majiteľov domov, teda o 119 percent viac ako pred dvoma rokmi. Mnohí sa poddali a odchádzajú. Čo zanechali, je popri prítomnosti gangov vandalizmus a neprítomnosť právoplatných majiteľov. Teda slum. Nový slum. Známy urbanista Christopher B. Leinberger už v roku 2008 predpovedal, že katastrofálny kolaps nového trhu s nehnuteľnosťami môže znamenať premenu viliek na obytné domy. Existujú obrovské prázdne celky s rastúcou kriminalitou a s tisícmi domov vo vlastníctve bánk, ktoré sa ich nevedia zbaviť ani za výpredajovú cenu. Napriek tomu štát mohutnie. Obrovské americké prírodné zdroje budú mať už zajtra za úlohu zachrániť tieto slumy. Očakáva sa, že do roku 2050 pribudne Spojeným štátom imigráciou a prirodzenou pôrodnosťou ďalších 100 miliónov občanov. Príde deň, keď sa trh ustáli na určitej hodnote domu. Keď to bude vrcholiť, bude si môcť dovoliť vlastniť dom priemernej ceny len 11 percent obyvateľov tohto údolia. A čo ostatní? Poučenie z takéhoto plánovania rozvoja miest? V Kalifornii podporovali boom realitného trhu na základe rozvráteného štátneho daňového systému. Dane z vlastníctva boli čoraz nižšie a radnice museli zvyšovať svoje príjmy najľahším spôsobom, aký existuje: posunom hraníc mesta smerom von. Pripustili, aby developeri preorali orechové lesy, vinohrady a polia jahôd. Na západnom pobreží USA sú aj mestá so zotavujúcim sa realitným trhom: San Francisco, Portland, Seattle a San Diego. Všetky prijali prísne pravidlá na rozvoj snažiac sa brzdiť nekontrolované rozširovanie svojich štvrtí. Mnohí developeri nenávidia tieto obmedzenia. Prišli na nápad, že rastúcimi cenami bytov vyženú strednú vrstvu z vyprázdňujúcich sa centier miest. Stal sa však opak. Vychválené modely rozvoja typu „laissez faire“ – ponechať veciam voľný priebeh – ako v Las Vegas, v Phoenixe, či na južnej Floride, zanechali po sebe najhoršie predmestské slumy. Podobne aj v San Joaquin Valley. Príďte sa pozrieť, ako sa to končí, keď spôsob nášho života riadia len peniaze a trh. Podľa článku Timothyho Egana Slumburbi (New York Times, 10. 2. 2010) spracoval Rastislav Škoda.