Slavín je orientačný bod. Či z vlaku, či z lietadla, či z turistických chodníkov v Malých Karpatoch, či z chodníčkov pri Dunaji – všade svieti ako maják. Slavín je výkričník, aby sme nezabudli.
Chodia sem ľudia s kyticami červených klinčekov vždy 4. apríla, v deň oslobodenia Bratislavy, a 9. mája, v deň, kedy sa aj pre Červenú armádu skončila druhá svetová vojna. No na Slavín sa chodí po celý rok – zamilované páriky, mladé rodiny s deťmi v kočiarikoch, aj tí so šedinami, podopierajúc sa paličkami. Po celý rok chodia na Slavín aj cudzinci, vcelku pravidelne ľuďom najrôznejších národností, a nielen z Európy, vysvetľujem cestu, ako sa tam dostanú…
Mnohí z návštevníkov tohto pietneho miesta prežívajú len sprostredkovanú emóciu, možno si ani neprečítajú vo Wikipédii, že je tu v šiestich masových a 278 individuálnych hroboch pochovaných 6 845 vojakov Červenej armády, ktorí padli pri oslobodzovaní Bratislavy v apríli 1945. A keďže ich žiadna upútavka či smerník nezavedie k tabuliam (sú tu od roku 2015) s menami a priezviskami 5 550 červenoarmejcov, ktorých sa podarilo identifikovať – väčšina návštevníkov vníma len ploché trávnaté vyvýšeniny (to sú tie masové hroby) a jednoduché kamenné náhrobky. Je v nich 278 vojakov, ktorých mená boli vyryté do kameňa už pri odhaľovaní pamätníka v roku 1960.
Ani o nich, ako ani o tých v masových hroboch nevieme nič, nepoznáme ich životné príbehy, osudy, ich lásky a trápenia. Zostali po nich len mená (tiež by si už žiadali obnovu) na chladnom kameni. Na necelej dvadsiatke hrobov sú aj fotografie, niektoré ešte stále celkom čitateľné, iné už zájdené, niektoré poškodené. Na niektorých hroboch možno aj tento máj boli čerstvé kvety, kahance, na jednom podľa pravoslávneho ruského zvyku aj pohár s vodou a chlieb…
Áno, aj títo, poväčšine celkom mladí ľudia, mali radi svoj život, svojich blízkych a oni ich… Nezabudnime. Spomeňme si vždy, keď uvidíme z diaľky ten výkričník nad Bratislavou. Slávme slávne slávnych Slávov slávu.
Foto: Autor
