Vykašlite sa na to, mládenci

Pavel Vilikovský (1941). Napísal knihy: Citová výchova v marci (1965); Prvá veta spánku (1983); Eskalácia citu (1989); Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989); Večne je zelený… (1989), Slovenský Casanova (1991, s Lajosom Grendelom), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka (1998, s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí (2001). Prekladá z angličtiny. Žije v Bratislave. Keď som ti zavolal, aby som ťa požiadal o tento rozhovor, povedal si, že si spisovateľ na dôchodku a že už veľmi nemáš čo povedať. Naozaj si sa stiahol do salingerovského bunkra mlčania? Pochybujem, že by som bol v súvislosti so sebou použil výraz „spisovateľ“, povedal som asi iba, že som na dôchodku, ako je aj pravda – klamem len vtedy, keď mi to sľubuje nejaký zisk. Bunker mlčania, salingerovský alebo aj hocijaký iný, je pekný obraz, ale ako klaustrofobik by som sa v ňom necítil dobre. Nie, ja táram, kade chodím, čo, pravdaže, neznamená, že mám čo povedať. Ak mám byť presný, chcel som tou poznámkou vyjadriť asi toľko, že nemám na srdci nič, čo by mohlo zaujať čitateľov novín. Ale, napokon, nech o tom rozhodnú oni sami. Aký je teda tvoj dôchodcovský denný režim? Pustíš sa do písania pamätí? Uvádzať bod za bodom denný režim dôchodcu by bolo zúfalo nudné, poviem len, že v mojom prípade sa v ničom podstatnom nelíši od denného režimu samostatne zárobkovo činnej osoby, ktorou som bol predtým. To znamená, že doobeda zo tri hodinky pracujem, poobedie preflákam a večer ešte trochu popracujem, dnes už primerane veku len tak malátne. Písať pamäti sa nechystám, pamätám si totiž iba málo a to si šetrím do próz. Máš azda pocit, že dianie na slovenskej literárnej scéne je nezrozumiteľné? Keby taký starý ujo ako ja nerozumel súčasnej literárnej scéne, bolo by to celkom na mieste: znamenalo by to, že i ja, i scéna sa správame normálne, podľa očakávania. Priznám sa však, že scénické formy sú mi už od detstva dosť vzdialené, a tak sa o dianie na divadelných, ale ani literárnych doskách veľmi nezaujímam. V literatúre, ak uznám za vhodné, venujem pozornosť predovšetkým textom, nie tomu, čo sa deje okolo nich alebo ich autorov. No nedá mi, aby som i pri tom mále, čo som z diania na slovenskej literárnej scéne nevdojak postrehol, neodpovedal protiotázkou: máš azda pocit, že sa niečomu z toho diania dá nerozumieť? Súčasný minister kultúry Rudolf Chmel v rozhovore na stránkach tohto týždenníka spomína maďarského spisovateľa Pétera Esterházyho, ktorý hovorí, že román sceľuje národ, spoločnosť. Neviem si síce predstaviť, ako by taký román mal vyzerať, no predsa sa spýtam: mohol by nejaký román aspoň v niečom sceliť rozhašterenú Slovač? Môže mať nejaký román takú silu pôsobnosti? Slovákov by, aj to len nakrátko, mohla zjednotiť jedine veľká prírodná alebo historická katastrofa – momentálne mi prichádza na um napríklad invázia mimozemšťanov alebo zemetrasenie v sile ôsmeho stupňa Richterovej škály. Literatúra takú silu nemá a nikdy ani nemala – ani nie tak z vrodenej neduživosti, hoci aj o tom by sa dalo podiskutovať, ale predovšetkým preto, že ju číta iba nepatrný zlomok Slovákov. Ináč by ich už dávno bol mohol zjednotiť hoci Urbanov Živý bič alebo Hronského Jozef Mak. Romány tú hŕstku Slovákov, čo si ich prečítajú, iba ešte väčšmi rozdelia: budú sa rozchádzať v názore na ich význam a kvalitu, a tak je to dobre. Na kieho čerta by sme mali byť jednotní? Neužili sme si toho dosť za totality? A aj vtedy sa pod jednotným, hladkým povrchom skrývali všetky tie vredy rozdielnosti, ktoré na nás vyvalili svoj hnis po prevrate. Radšej nech sú pekne na očiach, kde ich, ak treba, možno včas ošetriť. Neuvažoval si o tom, že si vystrelíš z vlastného „vážneho“ písania a pustíš sa do nejakého akčného románu, právnického alebo politického trileru, prípadne dojímavej romance? Nemám dojem, že by moje písanie bolo „vážne“, a ak aj áno, „vážnosť“ je v oku či vedomí čitateľa. Ale bez ohľadu na to: nie je napríklad Slovenský Casanova dojímavá romanca, Extrémna osamelosť politický triler, alebo Peší príbeh akčný román? Iste, tá akčnosť je našská, slovenská, podľa vzoru „na Slovensku je to tak“, ale za to ja už nemôžem – som socialistický realista. Pravda je však taká, že si nikdy nevyberám žáner vopred, ja len píšem ta het, naverímboha, a keď už materiál nadobudne istý objem, sám si nadiktuje, v akej forme by sa mu najviac páčilo. Takže o spomínaných žánroch neuvažujem, ale pritrafiť sa môžu. Alebo, ako sa dnes pekne hovorí: nemôžem potvrdiť, ani vylúčiť. Prekladal si eseje Virginie Woolfovej. Malo to dosah na tvoje vnímanie feministického myslenia? Priznám sa, že nie som znalcom feministického myslenia. Žijem v presvedčení, možno mylnom, že som osobne na základe pohlavnej – alebo ako vravia ony, rodovej – príslušnosti v živote nijakú ženu nediskriminoval, nanajvýš ak pozitívne, necítim teda povinnosť doň dôkladnejšie prenikať. Na druhej strane, považoval by som za mužskú bezočivosť, keby som sa miešal do toho, aké krivdy majú či nemajú pociťovať a odstraňovať, to vedia ony samy najlepšie. Pokiaľ ide o eseje Virginie Woolfovej, nijako ma v tomto smere neovplyvnili. Jej uvažovanie o „ženskej otázke“ považujem za celkom racionálne a logické. Jednoducho, má pravdu. Patríš medzi spisovateľov, ktorých rukopis sa vyznačuje veľkou štylistickou eleganciou. Koľko času ti zaberie, kým vetu vycibríš do tej podoby, v akej ju chceš mať? Veta je štruktúra so zákonitosťami a pravidlami, ich porušenie hneď bije do očí a dá sa zvyčajne ľahko napraviť. Problematické je zistiť, o akej skutočnosti treba práve na tom mieste textu hovoriť, a nájsť vetu, ktorá tú skutočnosť najlepšie vyjadruje. Ale to sú, povedal by som, starosti reakcionára, ktorý verí, že jestvuje mimotextová skutočnosť. Keď si bez nej nevie rady, tak mu treba. Okrem iných nevýhod to však prináša aj tú, že ťažko určiť, koľko trvá „výroba“. Niekedy vychrlim aj päť viet za sebou, inokedy vetu neobjavím ani po dvoch hodinách. Skúsme na to ísť štatisticky: zvyčajný denný výkon býva okolo dvanásť riadkov, pre jednoduchosť povedzme, že je to dvanásť viet, hoci vety, pravdaže, majú rôznu dĺžku a môže sa stať, že sa na dvanástich riadkoch rozťahuje iba jedna. Povedzme tiež, že sa venujem písaniu zhruba tri hodiny denne, teda 180 minút. Keď si 180 vydelíme dvanástimi, vyjde nám na výrobu jednej vety priemerne pätnásť minút. Takto sme dômyselne dospeli k výsledku, ktorý nemá absolútne nijakú poznávaciu hodnotu. Neodpovedá totiž na základnú otázku: je tá veta dobrá? Ak áno, nemusí nám byť ľúto ani hodiny, ak nie, je aj päť sekúnd premárneným časom. Žiada sa mi ešte doplniť, že veta pozostáva z menších jednotiek, slov, a môže sa stať, že aj po mesiaci alebo po pol roku nahradím jedno slovko iným. Veta ako štruktúra sa tým nijako nezmení, nepovažujem to teda za cibrenie vety, ale za cibrenie výpovede. Toto cibrenie môže prebiehať donekonečna, až sa výpoveď „precibrí“, preto treba text zavčasu vyhodiť z domu. Iste sa ťa už pýtali, aký máš vzťah ku koňom, keď si si na ne spomenul v prípade próz Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Posledný kôň Pompejí… Pre úplnosť dodám, že aj za tromi bodkami v titule Večne je zelený… sa skrýva „kôň života“, ako sa môže dozvedieť každý, komu sa podarí dočítať text do konca. Vyzerá to teda, že som koňmi posadnutý, však? Takže: raz, keď som mal štyri či päť rokov, ma strýko sedliak vysadil na konský chrbát, kde som vydržal vari pol minúty. V pokročilejšom detstve som párkrát pohladkal bielu hviezdu na čele poštárskeho koňa, ktorý rozvážal balíky, a asi pred rokom som na francúzskom ostrove Ile de Bac dal žuvačku (iné som pri sebe nemal) statnému koníkovi, ktorý sa popásal vedľa cesty. To sú, pokiaľ si spomínam, všetky moje blízke stretnutia konského druhu. Napriek tomu, alebo možno práve preto mám ku koňom vrúcny vzťah. Kôň je totiž esteticky pôsobivé zviera, ktorému je ľahké pripisovať rozličné ušľachtilosti. Ale kone v tituloch mojich próz majú rýdzo prozaickú príčinu: tie názvy sa mi páčili, a kto pohľadá, nájde pre ne v texte aj zdôvodnenie. Čo by si radil monografistom, ktorí sa budú zaoberať tvojimi prózami? Mám pre nich jedinú, ale veľmi dobrú radu: Vykašlite sa na to, mládenci (prípadne dievčence). Nestojí to za to – v mojom prípade určite nie. Ale aj keď si odmyslíme konkrétne osoby a pozrieme sa na vec všeobecnejšie, má počínanie literárnych „rozboristov“ jeden vážny nedostatok: podstata účinku literárneho diela spočíva v chemickej reakcii medzi jedinečným textom a jedinečným čitateľom. Aj tá najpozornejšia a najvnímavejšia analýza textu dospieva k výsledku, ktorý platí iba pre tento jeden prípad, tohto jediného čitateľa, teda samotného analytika. (Pokiaľ sa mu, pravda, podarilo zachovať si vlastnosti takzvaného naivného čitateľa. Ja napríklad mám oddávna rád hodinky, často ich obdivujem za sklom výkladu, ale nikdy som nezatúžil pozrieť sa im na kolieska – stačí mi, že sú pekné a ukazujú presný čas. Myslím si, že ideálny čitateľ má k literárnemu dielu podobný vzťah.)