Vyhrať vo voľbách, prehrať v zápase o kultúru?

„Je čas postaviť sa proti tým, ktorí oslabujú našu národnú obranu, otvárajú naše hranice a odkrajujú zo základov viery a rodiny… Áno, som kresťan a milujem svojho Ježiša.“ Ak si tieto slová spojíte s kontextom blížiacich sa volieb do amerického Kongresu, čakali by ste ich od republikánskeho kandidáta zaisťujúceho si hlasy „náboženskej pravice“. Mýlili by ste sa. Pochádzajú od demokrata. Harold Ford, ktorý sa usiluje získať pre demokratov kreslo v Senáte za štát Tennessee, patrí medzi tento nový druh „konzervatívnych demokratov“. Hrdo vyhlasuje, že spolu s republikánmi hlasoval za stavbu múru na americko-mexickej hranici. V otázke Iraku patrí medzi „jastrabov“, pre ktorých jediným riešením neúspechu vojenskej sily je väčšia vojenská sila. Je proti interrupciám, proti homosexuálnym manželstvám i proti obmedzovaniu vlastníctva zbraní. Jemu podobní „demokratickí“ kandidáti sa snažia prelomiť republikánsky monopol vo viacerých centrálnych štátoch – Montana, Missouri, Virginia… Nie všetci v Demokratickej strane s takýmto posunom ku konzervatívnym pozíciám súhlasia. Vedenie ho však podporuje. Jeho politická kalkulácia je jednoduchá. Voliči demokratov sa tým nenechajú odstrašiť – „svojich“ budú voliť z protestu proti Bushovej administratíve a v snahe nabúrať republikánsku väčšinu v Kongrese. Konzervatívni kandidáti súčasne môžu v štátoch s veľmi konzervatívnym elektorátom priviesť nových voličov, ovplyvneným silnou náboženskou vierou. U demokratov, ktorí šli v posledných voľbách od jednej porážky k druhej, tak prevládol názor, že sa musia vzdať imidžu „elitného intelektuálskeho klubu“ liberálov z bohatých pobrežných oblastí. Táto hra môže demokratom vyjsť. V mnohých prípadoch by to bolo prvýkrát po mnohých rokoch, čo by vyhrali v štátoch považovaných za voličskú pevnosť Republikánskej strany. Čo to však bude znamenať pre americkú politiku ako takú? Predovšetkým by takéto víťazstvo prakticky zabránilo podstatným zmenám – navonok i dovnútra. Nielen preto, že konzervatívni demokrati ako H. Ford by boli ťažko oporou pri pokusoch zastaviť náboženský konzervativizmus (vnútri) a militarizmus (navonok) administratívy Georgea Busha. V Demokratickej strane by tieto voľby mohli slúžiť aj ako precedens – ak chceme preraziť republikánsku dominanciu na politickej scéne, musíme používať rovnaké zbrane ako oni, ale vedieť s nimi narábať lepšie. A to by znamenalo, ako vraví Julian Borger v článku pre britský denník The Guardian, priznať si porážku v „kultúrnej vojne“ s mnohými dlhodobými následkami pre americkú politiku. Hlbšie by sa zakorenil konzervativizmus v otázke ľudských práv, posilnila by sa úloha náboženstva v politike, narástla by xenofóbia proti novým imigrantom z Latinskej Ameriky a pokračovala by militantná zahraničná politika, ktorá by potom ľahko mohla skĺznuť do opačného extrému – izolacionizmu. Je otázne, či volebné víťazstvo za takúto kultúrnu prehru stojí.